Snívať je dovolené

 5. Po stopách Slizolina

  Vystúpiť zo zápisníka bolo jednoduché, ale odísť zo zámku nebolo. Za tých niekoľko mesiacov nazhromaždil niekoľko ťažkých kufrov majetku, s ktorým sa nechcel rozlúčiť hoci  mu technicky nepatril. S tým si však ťažkú hlavu nerobil a systematicky sa   na opustenie zámku pripravoval. Ale napriek všetkému ešte potreboval niekoľko dní , aby dokončil všetko, na čom v  posledných mesiacoch  pracoval.

  Ako prvé  vymazal  akúkoľvek  spomienku na jeho prítomnosť v Rokforte. Jeho starý zápisník zhorel v Slizolinovom kozube a Tom ho nahradil novším notesom, ktorý našiel v Izbe požiadavky. Ginnine spomienky na ich vzájomné rozhovory nahradil spomienkami o písaní do obyčajného starého zápisníka, ktorý v záchvate zlosti nakoniec hodila do kozuba a kúpila si nový, oveľa krajší. A ako sa tak pri tom prehrabával v jej pamäti rozhodol sa, že jej nechá malý darček za jej pomoc a vymazal akúkoľvek spomienku na jej posadnutosť hrdinským Harry Potterom.

  V prvých marcových dňoch sa pod neviditeľným plášťom odplížil do Zakázaného lesa, vystopoval malú červenú vlajočku trčiacu zo zvyškov snehu a odstránil zával navŕšený pred východom z podzemnej chodby. Potom upravil jeho okolia tak, aby nepriťahovalo zbytočnú pozornosť, otvoril vchod a vošiel do tmy. Clio ešte stále spala v hniezde , po zobudení bola chvíľku mrzutá a poriadne ho prehnala po sieňach, než sa upokojila a dalo sa s ňou hovoriť.

„Sooom hladná,“ syčala a ovíjala sa okolo hadích sôch, aby aspoň trochu zmiernila bolesť v jej útrobách. Tom dychčal, opieral sa rukami o kolená a neveriacky krútil hlavou. Naposledy, keď ju zobudil, bola oveľa prívetivejšia a nepamätal si, žeby musel pred ňou utekať.

„Preto...,“ fučal namáhavo , „preto ťa budím. Mám pre teba niečo výnimočne chutné v Zakázanom lese. Ale musíš mi sľúbiť, že nič iné nebudeš jesť.“ Clio spozornela , zdvihla hlavu  a pozorne si ho prezrela.

„Prečo by som jedla niečo iné, ak je to také chutné, ako sľubuješ?“

„Nič, nič,“ hodil rukou a ukázal o nore. „Len si chcem byť istý,“ doložil a viedol ju z otvoru chodby.

„Tou chodbou sa už storočia nedá prejsť,“  zasyčal bazilisk .

„Teraz sa už dá. Bola zavalená , ale očistil som východ a môžeš vyjsť do lesa. Neďaleko od východu je veľké hniezdo acromantúl. Budeš mať potravu na dlho, pretože niektoré sú naozaj obrovské.“

„Môžem loviť? Naozaj môžem loviť?“ nadchýnala sa Clio a netrpezlivo liezla po kúsku vpred.

„Ale len pavúkov!“ pripomínal jej Tom a odstúpil od vchodu, aby sa mohla okolo neho pretiahnuť ďalej.

„Samozrejme, pavúky sú výborné, také chrumkavé a je to vzrušujúci boj...,“ odpovedala a jej syčanie sa rýchle vzďaľovalo. Tom nepochyboval ani na sekundu, že pavúky o chvíľu čaká nemilé prekvapenie. Spokojne sa uškrnul a potom prehľadal noru a pozberal všetky staré kože, ktoré v priebehu rokov Clio zvliekla, aby mohla rásť. Ich hodnota nebola veľká, ale ešte stále boli odolné proti väčšine kúziel a vhodné na výrobu ochranných pancierov. Zvinuté kože odniesol priamo do Slizolinovho bytu a umiestnil v jednom z kufrov, ktoré boli upravené pre prenášanie veľkých a ťažkých nákladov.

  Potom bol čas na vyčistenie a uvoľnenie druhej časti jeho duše, ktorú v Rokforte našiel. Druhá dávka ,Očistného elixíru ´ bola hotová a chladla v zlatom kotlíku na  laboratórnom pulte. Pri manipulácii s korunou musel neustále bojovať s ťahom v hrudi a nutkaním nasadiť si ju na hlavu.  Potreboval všetku svoju vôľu, aby ju presunul nad kotlík a spustil doň. Ponorila sa s tichých šplechnutím. Tom civel na zvlnený povrch elixíru niekoľko sekúnd, než sa odvážil znovu sa nadýchnuť. Bol otrasený a zdesený.

  Očisťovanie koruny trvalo len chvíľku, ale duša v nej potrebovala viac než hodinu. Elixír vrel, fŕkal, bublal a hrozil vyskočiť von cez zlaté okraje. Tom stál s prútikom v ruke pripravený naháňať ho späť, ale napokon sa hladina na chvíľku ustálila, aby sa vzápätí roztrhla a z nej vyletel biely, pomerne kompaktný oblak. Oblak  niekoľko sekúnd  krúžil nad kotlíkom a potom mu veľkou silou narazil priamu do stredu hrude. Tomovi sa v tom okamžiku zatmelo pred očami a v bezvedomí sa zrútil na dlážku ako handrová bábika.

  Za oknami už bola tma, keď sa znovu pohol. Pomaly zdvihol hlavu, pootvoril oči a vzápätí ich znovu kŕčovite zovrel, aby zabránil víreniu miestnosti okolo neho. Chvíľu sa nehýbal, ale napokon sa postavil kolíšuc sa na neistých nohách. Popri nábytku a stene sa dovliekol do spálne a s úľavou sa zvalil na posteľ. Tornádo, ktorým práve prešiel ho nadobro vyčerpalo. Chvíle ležal nehybne, potom sa prevalil nabok a natiahol sa k nočnému stolíku stojacemu vedľa postele. Dosiahol na malý flakón, ukrývajúci sa v tieni sviečky , odšrauboval zátku a žiadostivo vypil niekoľko kvapiek  rubínovo červeného elixíru , ktorý obsahoval.  

„Toto už nikdy viac nechcem absolvovať,“ povedal do ticha izby. „Je mi to ľúto, Harry, ale s ostatnými časťami starého Toma sa budeš musieť vysporiadať ty.“ Unavene sa posadil, zvliekol odev a zakutral sa do prikrývok.

  Niekoľko nasledujúcich dní strávil Tom balením a zmenšovaním kufrov. Medzi jeho zložkami pre elixíry sa objavila nová, lesklá koža , veľké fľaše naplnené jedom baziliska a acromantúl.  Niekoľko veľkých nádob s časťami acromantúl, ktoré si Clio priniesla do hniezda a podelila sa s ním, hoci chvíľku frflala a nabádala ho, aby si išiel niečo uloviť sám . Všetky knihy , nábytok a laboratórium už boli tiež zbalené a vyprázdnené miestnosti  začali zvoniť. Clio značne znížila populáciu acromantúl v Zakázanom lese , zvliekla starú kožu a znovu sa uložila k spánku. Rokfort bol na chvíľu o niečo bezpečnejšie miesto pre život a Tom sa tomu úprimne tešil. Bol pripravený opustiť zámok. Ešte posledná kontrola a môže ísť.

  O dvadsaťštyri hodín neskôr  Tom sedel pred krbom, na kolenách mal skrútený zväzok pergamenov a tupo hľadel pred seba do prázdna. Jeho myseľ však pretekala. Myšlienky mu v hlave  nepokojne vírili. Sedel tam už dlho a keď  sa do jeho očí konečne vrátil život, za oknami kraľovala hlboká noc. Nepokojne sa zavrtel, chrapľavo si odkašľal a zhlboka sa napil z pohára, ktorý mal postavený na stolíku vedľa kresla.

„Neuveriteľné,“ zašepkal, rozbalil pergameny a znovu si čítal niektoré  vybrané pasáže. „Keby to bolo od niekoho iného, poviem, že je to rozprávka na dobrú noc.“ Potriasol hlavou , opatrne pergameny zbalil a uložil do posledného otvoreného kufra. Pevne zatvoril vrchnák a švihnutím prútika kufor zmenšil. Prehodil si cez plece popruh tašky, posledný kufor uložil starostlivo do vrecka opaska a naposledy sa okolo seba poobzeral. Miestnosti boli prázdne a tak len kývol hlavou a zostúpil do podzemia. Prešiel okolo spiacej Clio, zľahka ju pohladil po šupinatom boku a vstúpil do  tmavej chodby vedúcej do Zakázaného lesa. Pri východe z neho sa ešte ubezpečil, že vstup je dostatočne zamaskovaný, pridal ešte niekoľko ochranných kúziel  a premiestnil sa k východu zo Šikmej uličky.

  Deravý kotol bol práve taký, ako si ho pamätal. Okrem muža pohybujúceho sa pri výčapnom pulte sa tu takmer nič nezmenilo. Sklonil hlavu a nedbajúc ruchu krčmy , prešiel k východu do nemagickej časti. Kým sa na dlhý čas rozlúčil s magickým svetom, ešte raz sa obzrel . Potom stisol pery a vyrazil na dlhú a strastiplnú cestu, ktorú pred ním vykonal jeho predok v nádeji, že ho čoskoro uvidí.

  O niekoľko dní neskôr, keď konečne pristál na tom správnom kontinente a vystúpil z malého lietadla, ktoré ho prskajúc a fučiac dopravilo k jeho cieľu,  mal toho už plné zuby a bol pripravený vstúpiť do tajuplného sveta ukrytého pred celým svetom po mnoho tisícročí. Nachádzal sa hlboko  pod zemou a jeden z vchodov bol práve tu v divokej a nedostupnej džungli vysokých stromov dažďového pralesa. Svoj cieľ videl v diaľke a zamieril priamo k nemu. Bolo to plató  týčiace sa vysoko nad vrcholky stromov.

   Putovať pralesom nie je jednoduché. Pútnik môže ľahko medzi vysokým porastom stratiť smer, ale on bol predsa čarodejník a tak nestrácal čas a vytiahol jednu z metiel, ktoré našiel v Izbe požiadavky. Nebol to posledný model, ale bola to dobrá a spoľahlivá metla, ktorá splnila svoju funkciu. Nasadol na metlu,  upravil si okolo seba plášť a vyletel nad stromy. Vzduch bol teplý a plný vlhkosti po nedávnom daždi. Trochu mu to sťažovalo dýchanie. Po rokoch strávených v prašnom zámku si na vonkajší vzduch musel zvykať.  Let bo pomerne krátky. Netrvalo mu to ani hodinu a už stál na úpätí hory, ktorá bola cieľom jeho cesty.

  Nájsť horu bolo ľahké, ale nájsť vchod také ľahké nebolo. Tom táboril na jej vrchole  takmer týždeň, než ho konečne napadlo použiť mágiu. Potom to už bolo jednoduché. Jeho čarodejnícky prútik ho spoľahlivo viedol k rokline, ktorú oči muklov nikdy nevideli. Na jej konci sa nachádzal utajený a magicky chránený vchod do podzemia.  Ešte len začal rozpletať zložité ochrany, keď z tmavého vchodu vystúpil tmavovlasý  muž s prútikom v ruke a mieril mu ním priamo doprostred hrude.

„Čo tu chceš? Ako si našiel vchod?“ spýtal sa jazykom, ktorému sotva rozumel. Tomovi stačil jediný pohľad na tvár muža na to, aby sa uľahčene usmial  a sklonil prútik. 

„Prečítal som si o jeho umiestnení vo vašich rukopisoch, ktoré ste nechali pod hniezdom Clio. Mimochodom, má sa dobre potom, čo som jej uvoľnil východ do Zakázaného lesa, aby mohla znovu loviť.“

„Prichádzaš z Rokfortu? Videl si Clio? Ona ešte stále žije?“

„Prečo by nežila? Nechali ste ju tam práve preto, aby žila a chránila školu pred nebezpečenstvom. Žiaľ, pred tým najväčším ju uchrániť nemôže.“

„Aké nebezpečenstvo myslíš?“ muž sa zachmúril a tiež sklonil prútik.

„Jej terajší riaditeľ je manipulujúci starec, ktorý ju vidí ako svoje osobné ihrisko, alebo šachovú dosku. Študenti školy sú len jeho pešiakmi, s ktorými hrá veľmi nebezpečné hry, aby si skrátil čas než zomrie,“ zasyčal zlostne a oči muža sa prekvapene rozšírili.

„Hovoríš  Parseltonque? Je to vzácna schopnosť.“

„Zdedil som ju po svojom predkovi, ktorý bol jedným zo zakladateľov Rokfortu,“ odpovedal Tom a s úsmevom pozoroval, ako v očiach muža svitá poznanie.

„Ty si jeden z mojich potomkov? Myslel som , že už všetci zomreli.“

„No, zhodou okolností všetci nie, ale to je veľmi dlhý príbeh a nerád by som ho rozprával medzi dverami,“ prehodil Tom a ukázal na vchod  za chrbtom Slizolina. Ten na neho chvíľku skúmavo pozeral, ale potom pokrčil plecami, prehodil čosi v jazyku, ktorý Tom nepoznal  ponad plece a švihol prútikom.

„Vitaj medzi nami, vnúčik,“ mávol rukou a ustúpil bokom, aby Tom mohol prejsť ďalej. Urobil tak bez váhania. Niekoľkými rýchlymi krokmi prešiel popri Slizolinovi a vstúpil do tmavého otvoru . Slizolin  ďalším švihnutím prútika obnovil ochrany a zatvoril vchod. Tom bol konečne tam, kam ho jeho  srdce ťahalo a dúfal, že sa mu tam bude páčiť.