4. Kúsok duše
4. Kúsok duše
„Ach, Tom! Čo, do pekla jazerného si urobil so svojou dušou? Mal to byť len jeden horkrux! Len jeden ako dôkaz, že to môžeš a pre istotu! Skutočne som bol taký neistý, že som potreboval tak veľa kotiev k tomuto svetu?“ syčal rozhadzujúc rukami. „ Okrem toho, stačilo tak málo a mohol si si ušetriť starosti,“ šepkal Tom hľadiac na nádherný šperk ležiaci pred ním na starej a otrhanej zamatovej poduške. Keď začal prehľadávať kopy neďaleko od vchodu do Izby požiadavky a znovu sa mu podarilo zle odbočiť, ucítil na prsiach zvláštny ťah. Prekvapený a znepokojený kráčal tam, kam ho ťah viedol a teraz vydesený stál pred korunou Roweny Ravenclawovej s vytreštenými očami a spadnutou čeľusťou. Osamelý kus jeho duše uväznený v drahokame na neho zúfale volal v túžbe pripojiť sa k väčšiemu a stálejšiemu kusu. Tom sa však ostražito držal v bezpečnej vzdialenosti a so zvrašteným obočím si korunu premeriaval. Vedel veľmi dobre, že čím väčší kus duše bude vlastniť, tým lepšie pre neho, ale skúsenosť získaná mnohými bolestnými sklamaniami ho naučila nedôverovať ničomu. Dokonca ani sebe! Nemal ani tušenia o tom, čo vyvádzal po tom keď skončil školu, ale nemohlo to byť nič dobrého, ak potreboval ukrývať kusy svojej duše všade po okolí. ,Žiadne radostné spájanie bez dôkladnej prípravy,´ rozhodol sa po chvíľke úporného premýšľania a rozhliadol sa po okolí nájsť niečo vhodné na prepravu koruny bez toho, aby sa jej musel dotknúť. Po chvíľke snorenia medzi nábytkom sa vrátil s kusom hodvábu , ktorý odtrhol z odraného habitu pohodeného pod stoličkami , opatrne do neho šperk zabalil a šprintoval k dverám na chodbu. Keď sa nenápadne prešmykol do Slizolinového bytu , položil balíček s korunou na stolík a vrhol sa ku knihám . Vedel celkom určite, že v jednej z tých kníh čítal o elixíre, ktorý by mu z očistou a vyňatím duše z drahokamu mohol pomôcť. Slizolinova zbierka kníh o elixíroch bola mimoriadne obsiahla a tak mu trvalo niekoľko dní, kým našiel čo hľadal.
,Gilderoy Lockhart!´ hrot Ginninho pera ryl do papiera nahnevanú brázdu. Tom sa uškrnul sledujúc nedbanlivo hrubé písmená pretekajúce atramentom, ako násilne tlačila pero do papiera.
,Čo zase urobil ten nešťastník?´ spýtal sa, keď vymazal nielen napísané slová, ale aj malé potôčiky atramentu stekajúce dolu stránkou.
,Niekto preklial dorážačku, aby naháňala počas zápasu so Slizolinom len Harryho . Určite to bol niektorý Slizolinčan!´ tvrdila a Tom len pokrútil hlavou a povzdychol si. Obe fakulty boli znepriatelené už niekoľko desaťročí a keď o tom tak uvažoval uvedomil si, že je to od chvíle, keď do riaditeľského kresla zasadol sladko sa usmievajúci Albus Dumbledore. Chvíľu uvažoval, ak to bolo jeho pôvodný zámer, ale Ginnina zúrivosť ho znovu vrátila k stránke zápisníka. ,Bolo to strašné! Dorážačka mu zlomila ruku, ale on napriek tomu chytil Zlatú strelu po veľmi pôsobivom súboji s Malfoyom a potom spadol z metly. Máme to všetko zdokumentované! Colin neustále fotil, ale Harry nemá rád, keď ho fotografujú,´ tárala a tlak na jej pere sa postupne znižoval.
,Harry je naozaj veľmi odhodlaný hráč,´ nadhodil pretože vedel, ako si Ginny cení všetko, čo je spojené s metlobalom. ,Ale čo s tým má spoločné Lockhart?´
,Lockhart sa plietol pani Pomfreyovej do remesla a pokúsil sa vyliečiť Harryho zlomenú ruku. Samozrejme že to pokazil a namiesto toho mu odstránil z ruky všetky kosti!´ zaplápolala znovu a riadok znovu pretekal. ,Harry musel zostal v nemocničnom krídle celú noc a piť veľkú dávku Kostro-rastu. Fred sa triasol, keď o tom hovoril. Vraj to strašne bolí, keď človeku narastajú všetky kosti. Harry je taký trpezlivý a odvážny,´ vzdychala a Tom preladil pozornosť na stránku veľkej knihy, ktorá mu ležala na kolenách.
,Na prípravu Elixíru očisťujúceho dušu je potrebný zlatý , samomiešajúci kotol strednej veľkosti. Voda musí pochádzať z čistého lesného prameňa. Najlepšie je vziať stredný prúd do kryštálovej fľaše. Do vody namočte brezové lupene tri dni staré a nechajte na ňu svietiť mesiac po celú noc . Vodu nesmie zasiahnuť slnečné svetlo a preto ju pred svitaním opatrne zlejte a prefiltrujte. Namočené lupene usušte a usušené rozdrvte na veľmi jemný prach.´
,No úžasné,´ povzdychol si Tom. ,Ďalšia prekážka na mojej ceste k slobode. Zlatý kotol je komodita, ktorú nikto v tomto hrade nevlastní, až snáď na profesora Snapea, ale ten sa s ním v žiadnom prípade dobrovoľne nerozlúči . To znamená, že musím nájsť jeden zachovalý samomiešajúci kotlík strednej veľkosti a obrátiť ho na zlatý. Ale na to musím znovu začať variť iný elixír a na ten potrebujem veľký kotol, do ktorého sa mi ten menší vojde celý.´ Tom vzdychal , prehrabával si frustrovane vlasy, až vyzeral ako rozzúrený dikobraz a mal chuť kričať.
Ukázalo sa , že nájsť dostatočne veľký kotol, do ktorého sa zmestí druhý strednej veľkosti je značný problém. Tom celé dni a noci preliezal hromady odloženého nábytky a hoci pri tom našiel množstvo iných užitočných vecí, veľký kotol nebol nikde v jeho dosahu. Napokon mu nezostalo nič iné, len si ho požičať z kabinetu profesora Snapa. Keby sa mohol po hrade pohybovať vo svojom tele, nebol by to problém, ale ako Ginny Weasleyová? Ťažko! Jediným východiskom bol neviditeľný plášť, niekoľko kúziel, ktoré odstránia známky jeho prítomnosti a správne načasovanie.
Nakoniec to nebolo ani také ťažké. Pri najbližšej hodine Elixírov uvaril Masť na spáleniny v rekordnom čase a odovzdal vzorku na profesorov stôl. Tesne pred zvonením, keď sa ostatní spolužiaci všetci tlačili okolo stola odovzdávajúc svoje vzorky, sa nenápadne skrčil pod stôl a rýchle si prehodil jeden z plášťov cez hlavu. Plášť už bol trochu ošúchaný a tak boli nevyhnutné aj ďalšie kúzla . Hodiť ich mimoslovne nebolo pre Toma žiadny problém. Rýchle sa prešmykol poza chrbát profesora sediaceho za stolom a kontrolujúceho odovzdávané vzorky , cez pootvorené dvere kabinetu a prehodil druhý neviditeľný plášť cez najväčší kotol, ktorý tam bol.
Vrátiť sa späť do učebne a postaviť sa k dverám vedúcim na chodbu bola oveľa väčšia výzva, ale mal šťastie. Alina, dievča z Bifľomoru sa pri odovzdávaní vzorky potkla. Zúfalo zamávala rukami v snahe znovu nadobudnúť rovnováhu. Spolužiaci sa ju pokúsili zachytiť, ale v namiesto ustálenia ju niektorý z nich postrčil a ona pristala celou svojou váhou v náruči sediaceho profesora. Ten ju automaticky zachytil, ale vzápätí si uvedomil úplnú nevhodnosť ich vzájomných polôh a vyskočil hore, čím nešťastné dievča prudko od seba odsotil. Alinu tento pohyb katapultoval do zvyšku študentov čakajúcich na odovzdanie vzorky a zmietol ich ako kolky gulečníka na jednu veľkú kričiacu a stonajúcu hromadu. Niekoľko fľaštičiek so vzorkami sa rozbilo a to len zosilnilo nárek prvákov obávajúcich sa hnevu ich nervózneho profesora.
Počas tohto zmätku si nikto nevšimol dverí kabinetu, ktoré sa samé doširoka otvorili a potom znovu privreli, tichých krokov a dverí vedúcich z učebne, ktoré sa otvorili priamo v okamžiku, keď zvon ohlásil koniec hodiny. Šťastlivci, ktorí svoje vzorky už odovzdali sa s uľahčením hrnuli von a ľahké blikanie spôsobené dierami v plášti im uniklo. Tom bežal z kobiek, čo mu sily stačili, pretože prepletať sa pomedzi množstvo študentov v úzkych chodbách s veľkým kotlom v závese, veštilo veľké nepríjemnosti. Už vo vstupnej hale si uvedomil, že sa na siedme poschodie nedostane a tak zamieril priamo do Slizolinovho bytu, kam viedlo niekoľko skratiek a tajných chodieb. Jednou z nich musel kotol ťahať bokom a tak, keď sa konečne ocitol pred obrazom ukrývajúcim vchod, bol zadychčaný a spotený. Pretiahol kotol cez vchod, umiestnil ho na v laboratóriu a zamračil sa, keď si uvedomil, že mal stále k dispozícii plne zariadené laboratórium a on sa pri varení takých náročných elixírov pižlikal pri stene pod obrazom zakladateľov v Izbe požiadavky. ,Dobre, ale tam mi zase Izba niektoré z požiadaviek promptne splnila,´ namietal v duchu sám sebe , pretože vedel, že s tými kotlami momentálne nemôže pohnúť. Musel počkať, kým nápoje nebudú v dostatočne stabilnej fáze a až potom ich bude môcť presunúť na toto oveľa bezpečnejšie miesto. Zatiaľ mohol začať so zbieraním prísad na najzložitejší elixír, aký doteraz varil a vedel, že získať niektoré z nich bude skutočne problém.
Čistá pramenitá voda. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že toto nemôže byť ťažké. Iste nie, ak sa nezamýšľate nad pojmom ,čistá´. Kde zo zeme tryská v Zakázanom lese prameň Tom vedel už niekoľko rokov. Teda niekoľko rokov a pár desaťročí a práve v tom bol problém. Je tá voda ešte dosť čistá? Žiaľ, nezostávalo mu nič iné, než to vyskúšať. Preto sa v momente, keď sa pero Ginny dotklo znovu papiera v zápisníku, vyrazil a presunul sa do jej tela.
„Ginn, budeš písať esej na Trasfiguráciu?“ spýtala Demelza, ktorá práve nakukla do dverí a so spýtavo zdvihnutým obočím očakávala odpoveď. Tom si premýšľavo zahryzol do pery a potom potriasol hlavou.
„Nie, pôjdem sa prejsť. Dáko ma bolí hlava a čerstvý vzduch mi určite urobí dobre,“ šomral akoby pre seba zatvárajúc kalamár a zastrčil zápisník hlboko do vrecka. Mal pred sebou veľa práce , ale písanie eseje medzi jeho úlohy skutočne nepatrilo. Bude rád, ak stihne aspoň niečo z tých svojich. Demelza pokrčila plecami a zmizla. Tom otvoril Ginnin kufor a chvíľku sa hrabal v jej zásobách pre elixíry, ale žiadna dosť veľká nádoba medzi nimi nebola. S povzdychom vybral jeden z kryštálových flakónov, zastrčil ho do vrecka k zápisníku , obul so vysoké topánky, ktoré našiel pod posteľou, prehodil si cez plecia plášť a schytil hrubý zlatočervený šál. Vonku bola zima a fúkal studený vietor.
„Kam ideš?“ Percyho hlas ho zastavil skôr, než sa jeho noha dotkla posledného schodíka.
„Idem sa prejsť!“ odsekol , zamračil sa a so sklonenou hlavou kráčal k východu.
„Ale o chvíľku bude tma,“ Percy bol neodbytný. „Počkaj chvíľku, pôjdem s tebou,“ pokúšal sa ho zastaviť, ale Ginny na neho len nahnevane zazrela a trasúc hlavou vyšla rýchle z miestnosti.
,Uf! Prečo tu musí mať toľko bratov?´ šomral v duchu Tom a dupal ku schodisku. Mohol len dúfať, že ho cestou už žiadny z nich nezastaví, lebo sa k lesu nedostane skôr, než sa zotmie. Koniec roka sa rýchle blížil a dni boli krátke. Šťastie však stálo na jeho strane a bez tak ďalšieho zdržania zbehol po schodoch k hlavným dverám. Vonku fúkal ostrý a studený vietor. Prehodil si preto cez hlavu teplú kapucňu plášťa , okolo hrdla si ovinul šál, pritiahol uzol a srdnato vykročil k lesu. Tom dúfal, že mu na cestu k prameňu bude, napriek snehovej pokrývke, stačiť polhodinka. Nepočítal však s tým, že Ginny je oveľa menšia a slabšia, než bol on, keď sa uväznil v tom prekliatom zápisníku. Okrem toho ešte musel oblúkom obísť Hagridovu chalupu, z komína ktorej stúpal stĺp čierneho dymu.
Trvalo mu skoro hodinu, než našiel prameň, zväčšil flakón, niekoľkokrát ho dôkladne vypláchol a naplnil studenou vodou tak, ako to recept požadoval. Na spiatočnej ceste hľadal brezy, ale namiesto nich narazil na niečo, čo mu vyrazilo dych. Bol to obrovský mŕtvi pavúk. Okamžite ho spoznal, pretože po incidente s Hagridovým exemplárom sa o ne chvíľku zaujímal. Acromantula! Obrovská zdochnutá acromantula v Zakázanom lese len niekoľko desiatok metrov od okraja lesa, tesne pri škole plnej detí. Ľudožravý, jedovatý pavúk dorastajúci až päť metrov v rozpätí tela a spolu s nohami to môže byť až do desať metrov. Obrovský netvor ležal na chrbte napoly zasypaný snehom s nohami skrútenými a jedovatými čeľusťami naširoko rozovretými. Tom stál stuhnutý s očami doširoka roztvorenými a civel na pavúka.
,Ako sa sem, pre Merlina, dostal? To predsa nemôže byť ten istý, ktorý utiekol Hagridovi z kobiek pred skoro päťdesiatimi rokmi. Alebo môže? Ako dlho tie pavúky žijú? ´ Trvalo to hodnú chvíľu, než sa spamätal natoľko, aby si začal všímať svoje okolie trochu pozornejšie. Až teraz si všimol, že na stromoch sem tam visia dlhé nite pavučín. Jedna naozaj hustá sieť visela zo štíhleho stromčeka s bielou kôrou. Tom dosiahol k spodnému konáru, odlomil niekoľko vetvičiek, zastrčil si ich do vrecka habitu, ktoré začaroval , aby sa doň viac vošlo a mal voľné ruky, keď ich bude potrebovať. Potom pristúpil k pavúkovi, rozťal mu v spoji medzi dvomi kusmi panciera kúzlom hlavu a vybral dva vaky naplnené stuhnutým jedom. Pokúsil sa odseknúť aj čeľuste, ale Ginnine kúzla boli na takú hrubú prácu ešte veľmi slabé. Znechutene sa otočil na odchod, ale potom si spomenul, že hodváb pavučín sa dá použiť v niekoľkých zo zriedkavejších elixírov a tak stuhnuté pavučiny začal stŕhať dolu a zmotávať do klbka. Tak sa zabral do práce, že si ani nevšimol, že prešiel kus cesty späť do lesa. Pavučiny boli stále hustejšie a to ho zarazilo. Napriek veku, jeden pavúk nemohol vyrobiť také veľké množstvo pavučín. Zostal stáť a pozorne sa v obzeral okolo seba v temnejúcom lese. Potom to uvidel. Priamo pred ním sa vŕšil medzi stromami kopec s veľmi veľkou dierou na jednej strane, ktorá bola čiastočne utesnená konármi a opadaným lístím. Medzi ním sem tam rýchle prebehol pavúčik veľkosti teriéra a počas času, čo nehybne zízal na hniezdo, sa ukázal koniec chlpatej nohy utesňujúcej vchod. Až keď tam nebol žiadny pohyb, až potom sa sám dokázal pohnúť a pomaly, opatrne cúval späť. Keď si myslel, že je dostatočne ďaleko otočil sa a bežal. Bežal pomedzi stromy lámajúc kríky podrastu s očami vytreštenými hrôzou. Doslova s posledným dychom preletel okolo Hagridovej chalupy a zrútil sa neďaleko hradnej steny.
,Hniezdo!!! Acromantuly majú v Zakázanom lese hniezdo kúsok od jeho okraja! Ako je to možné? Prečo to Dumbledore dovolí? Vari o tom nevie? Hovoria o ňom, že vie všetko? Vie aj o hniezde? Nezáleží mu na životoch jeho študentov? Naozaj si myslí, že keď povie, že do lesa je zakázané ísť, že tam nikto z nich nepôjde? Koľko študentov už skončilo v čeľustiach pavúkov?´ Tom trhano dýchal studený vzduch a pomaly sa spamätával. Celé telo sa mu začínalo triasť. Vedel, že je to čiastočne chladom, ale veľkú časť zohral šok, ktorý práve zažil. Tom bol odvážny chlapec, ale postaviť sa proti dospelej acromantule v tele malej Ginny Weasleyovej? V žiadnom prípade! Skončil by ako zámotok zavesený niekde v rohu hniezda ako dáka mucha a všetka jeho snaha o vyslobodenie sa, by tam skončila tiež.
Ešte chvíľku zhlboka dýchal a potom sa vyškriabal na trasúce sa nohy a začal si oprašovať sneh z premočeného plášťa. Až vtedy si všimol, že v ruke kŕčovite zviera veľký zámotok pavučín. Časť z nich už bola nepoužiteľná, pretože ich príliš silno zvieral, ale väčšinu ešte mohol zachrániť. Zastrčil ich teda do vrecka k ostatným zásobám a obchádzajúc severnú vežu, brodil sa snehovými závejmi ku vchodu do hradu. Len čo vstúpil do relatívneho tepla vstupnej haly, zamieril k Slizolinovým komnatám, aby odložil nádobu s vodou , jed a pavučiny z acromantuly. Vetvičky si vzal so sebou, pretože na to aby vyrašili potrebovali úzkostlivú starostlivosť.
Dnešný deň prinášal Tomovi jedno nepríjemné prekvapenie za druhým a sotva prekročil cez vchod do chrabromilskej spoločenskej miestnosti zistil, že sa ešte neskončil. Pre vchodom, pripravený vyjsť von, bol predmet Ginniných snov, Harry Potter osobne. Tom sa s ním ešte takto blízko nestretol a bol nemilo prekvapený bolestivým ťahom v hrudníku, ktorý bol veľmi podobný ťahu z Roweninej koruny.
„Ginny!“ vykríkol Ron stojaci vedľa jeho najlepšieho priateľa, keď si všimol stavu jej plášťa a habitu. „Kde si bola? Čo si robila? Si celá mokrá!“ Tom sa zamračil, pretože hlučná ukážka starostlivosti staršieho brata, ktorý sa obvykle staral len o seba, mu prišla veľmi nevhod.
„Ginny, celá sa trasieš,“ zvolala Hermiona a hrnula sa pomáhať mladšiemu dievčaťu, ktoré s vytreštenými očami a zvesenou čeľusťou zízalo do Harryho tváre. Tom násilne odtrhol pohľad od jazvy na chlapcovom čele a znovu sa otriasol.
,Tom! Do pekla, Tom! Čo si to vyvádzal? Horkrux v človeku? V bytosti, ktorá má takú krátku životnosť? Čo ťa to, pre Merlina, napadlo? A čo ja mám teraz s tým urobiť? Musím s tým vôbec niečo urobiť? Ale kus mojej duše v chlapcovi sa neodbytne ku mne ťahá! Ach, blbosť!´ stonal v duchu a jeho myšlienky závodili v kruhoch nenachádzajúc východ.
„Vonku je zima, všade sú vysoké záveje snehu a okrem toho aj vy by ste sa triasli, keby ste videli , na čo som narazila v lese za Hagridovou chalupou,“ odsekol , hodil posledný pohľad na jazvu napoly ukrytú pod ofinou čiernych vlasov a vykročil k schodisku vedúcemu do dievčenských izieb.
„Čo tam bolo? Čo si videla?“ vyhŕkol Ron zvedavo.
„Pavúka väčšieho než ja!“ prehodil ponad plece a Ron sa zastavil, akoby narazil do neviditeľnej steny.
„Ži...živého ob...ob...obrovského pa...pavúka?“ zakoktal a oči mu liezli z jamiek. Tom prevrátil oči nad toľkou hlúposťou a s povzdychom pokrútil hlavou.
„Ron, je zima a vonku mrzne. Všade sú veľké hromady snehu. Aj v lese sú snehové záveje a tiež tam mrzne. Pavúky a dokonca aj také obrovské nie sú teplokrvné a nemôžu žiť v takých podmienkach. Všetok hmyz sa v zime schováva , alebo ukladá k spánku. Pavúk bol zdochnutý, ale to nemení skutočnosť, že bol obrovský a celkom určite v tom lese nebol sám. Niekde tam , v teplom a útulnom hniezde , budú jeho kamaráti a to ma naozaj vydesilo. Možno je jedovatý! A aj keby nebol, s takými čeľusťami by ma ľahko rozhryzol na dve polovičky. “
„Ale... ale to nemôže byť! Profesor Dumbledore by nedovolil, aby boli študenti ohrození,“ odporovala Hermiona . Tom znovu prevrátil oči, hodil nad jej slepou dôverou k učiteľskej autorite rukou a ponáhľal sa preč. Všetka tá námaha a stres spôsobili, že jeho stisk na tele dievčaťa sa začal uvoľňovať a on sa ešte potreboval postarať o vetvičky brezy, ktoré pevne zvieral v ruke.
„V Zakázanom lese sú obrovské pavúky?“ kvičal Ron, keď ho kamaráti vliekli za sebou von cez otvorený obraz. „Prečo nám o tom nikto nepovedal?“ znelo už z chodby, než sa vchod za nimi zatvoril a Tom sa uškrnul.
O niekoľko minút už bol znovu vo svojom pošmúrnom väzení . Skutočnosť, že priamo tu, v škole, priamo pod Dumbledorovým kľukatým nosom sa nachádzali dva horkruxy a v Zakázanom lese hniezdili acromantuly on o nich nič nevedel, alebo sa nestaral , nakreslilo pre neho úplne iný obraz Dumbledora, než videli všetci ostatní.
Tom zamieril priamo do Slizolinových komnát. Keď už v kozube praskal oheň a on pohodlne sedel v kresle, roztvoril prvú z mnohých kníh pojednávajúcich o integrite duše a pokúsil vyriešiť ďalší problém, na ktorý práve narazil.
O niekoľkých dňoch intenzívneho štúdia dospel k názoru , že jedinou možnosťou ako časť duše usadenej za jazvou na čele Harryho Pottera uvoľniť, bol ich vzájomný priamy kontakt niekoľko minúť po vypití Očisťujúceho elixíru. Očistená a uvoľnená duša mu nebude klásť odpor a dobrovoľne sa k nemu pripojí, keď bude opúšťať chlapcove telo.
Zimný semester sa končil a väčšina študentov opúšťala hrad, aby mohli spolu s rodinami osláviť sviatky . Študenti vychovávaní v čistokrvných , alebo zmiešaných rodinách oslavovali Yule a zvyšok Vianoce. Pri tejto myšlienke škrípal Tom zubami, ale upokojoval sa vedomím, že sa to čoskoro zmení. Všetci Weasleyovci zostali sláviť sviatky v škole, pretože ich rodičia išli za ich najstarším bratom do Egypta a hoci mohli ísť s nimi, rozhodli sa zo solidarity k Harrymu zostať v škole.
Veľká sieň hradu bolo sviatočne vyzdobená a domáci škriatkovia ponúkali každému veľký výber maškŕt. Ginny bola jediným dievčaťom v Chrabromilskej veži a tak trávila veľa času nad zápisníkom. Podrobne popisovala všetko, čo sa v hrade a vo veži odohrávalo a Tom silnel oveľa rýchlejšie, než očakával. Posilňujúci elixír, ktorý vypil vždy, keď bol v jej tele robil doslova zázraky s jej zdravím a vitalitou. Ginny kvitla ako ružička napriek potoku energie, ktorý odtekal vždy, keď vzala pero do ruky, alebo Tom prevzal jej telo a pracoval na príprave zložiek pre elixíry potrebné na to , aby mohol vystúpiť zo zápisníka a opustiť hrad. Teoreticky by už mohol, ale vedel, že je to len jednosmerná cesta, ktorá neviedla späť. Zostávalo urobiť ešte množstvo príprav a ukrývať sa v hrade pod Dumbledorovým kľukatým nosom vo vlastnom tele , bolo príliš nebezpečné.
Voľné dní skončili skôr, než bolo študentom milé, zvyšok osadenstva sa vrátil a vyučovanie sa znovu rozbehlo. Medzitým Tom nafľaškoval prvú várku Elixíru života a v Slizolinovom laboratóriu vo veľkom kotly zrel Premenný elixír, v skrinke nad laboratórnym pultom očakávali pod kúzlom hromadenia zložky pripravené na varenie Očisťujúceho elixíru a dva menšie kotlíky používal Tom na varenie všetkých elixírov, ktoré si myslel, že by mohol potrebovať. Triedenie a prehľadávanie Izby požiadavky tiež postupovalo rýchle a v Slizolinovej spálni sa vŕšila hromada kufrov , ktoré Tom naplnil všetkým, čo našiel zaujímavé a užitočné. Jedného dňa, na konci januára však všetko Tomovo úsilie nabralo celkom nový smer. V ten deň totiž začal baliť Slizolinovu knižnicu do jedného z kufrov, ktorý upravil a za najspodnejším radom našiel zapadnutý zväzok pergamenu, celý ožltnutý a zaprášený. Opatrne ho vyčistil, rozbalil a potom naň dlhé minúty ohúrene civel . Nikdy ho nenapadlo, hoci nechápal prečo, žeby na výstavbu Tajomnej komnaty mohol Slizolin potrebovať podrobný plán.
Bolo tam zaznamenané všetko tak, ako si to Tom pamätal a ešte omnoho viac. Okrem Hadej siene a priestorov pre Clio, tam bolo zakreslených ešte niekoľko miestností po bokoch, za radmi hadích sôch. Pod vyvýšeným hniezdom Clio bol nakreslený vchod do niekoľkých menších miestností a za jej hniezdom sa ťahali kľukaté čiary, ktoré pokračovali popod hradné múry až do Zakázaného lesa. Z Hadej siene viedlo do priestorov hradu niekoľko východov a jeden bol priamo v Slizolinových komnatách. Ku každému z nich bolo pripísané niekoľkými vlnovkami heslo v Parseltonque . Jedno bolo aj pod hniezdom baziliska , v tej najvzdialenejšej a najmenšej izbietke zo všetkých zakreslených na pláne.
Tom opatrne skopíroval plán na nový pergamen a potom, keď pôvodný uložil medzi svoje najväčšie poklady, otvoril stenu pri záhlaví postele a bez zaváhania zostúpil do podzemia. Tam pomocou plánu otvoril všetky utajené priestory, ale na jeho veľké sklamanie, väčšina z nich bola prázdna. Len v najmenšej miestnosti pod hniezdom, bola skrinka veľmi podobná tej, ktorú našiel v Izbe požiadavky. Po jej otvorení zistil, že nielen skrinka, ale aj jej obsah sú veľmi podobné. Jediným rozdielom bol počet kameňov ukrytých v zelenom hodvábnom váčku pod zvitkami pergamenov a veľmi kvalitný neviditeľný plášť uložený v tajnej zásuvke v klenutom vrchnáku skrinky. Ale Tom bol spokojný. Mal sedem Kameňov mudrcov, návod na ich výrobu a použitie a keď sa pozrel na svoju ruku, jeho astrálne telo začínalo nadobúdať celkom zreteľné kontúry. Bol znovu o krôčik bližšie k vyslobodeniu.
Pri ceste späť sa zastavil pri spiacej Clio. Nechcel ju budiť, pretože vonku ešte stále zúrili studené víchrice a na zemi ležali snehové záveje, ale o niekoľko týždňov sa počasie oteplí a bazilisk bude potrebovať kŕmiť. Podľa plánu viedli z odtiaľto dve chodby. Jedna priamo do Zakázaného lesa a druhá do Hadej siene. Zdvihol hlavu od plánu a prikývol pri pohľade na otvor zakrytý kamennou doskou. To bol vchod do veľkej Hadej siene. , Ale , kde je ten druhý východ?´ napadlo ho, keď sa otočil okolo svojej osi a žiadny ďalší východ nevidel. Znovu skontroloval plán a až po dôkladnej prehliadke si všimol, že v najtemnejšom kúte nory je kus steny o niečo svetlejší . Na pláne nebolo napísané žiadne heslo a tak sa postavil pred stenu a zasyčal.
„Otvoriť!“ Slovo zapôsobilo, ako dotyk čarodejného prútika na tehly vchodu pri Deravom kotle, pretože kamenná stena sa proste rozpustila a na jej mieste vznikol vysoký oblúkový vchod, ktorý viedol do veľkej chodby obloženej sivými mramorovými dlaždicami. Oceňujúco zúžil oči a spokojne prikývol. Clio by sa do chodby pohodlne vošla a dokonca mala ešte miesto na rast, hoci už bola väčšia, než si ktokoľvek dokázal predstaviť. Tom si skontroloval čas a keď sa uistil, že do večierky zostáva ešte viac než hodina, vykročil do temnej chodby svietiac si pred sebou prútikom. Po štvrť hodine narazil na ďalšiu kamennú stenu, ale pri pokuse otvoriť ju narazil na nečakanú prekážku. Vždy, keď sa stena začala otvárať, sypala sa z nej stuhnutá hlina a kamenie. Bolo jasné, že východ je zasypaný . Tom si povzdychol , poukladal menšie kamene, ktoré sa sypali z hromady do radu a švihol prútikom. S úsmevom na tvári zdvihol ľahkú kovovú tyč s červenou vlajkou na konci a strkal ňou do prekážky tak dlho, pokiaľ necítil, že jej koniec prešiel cez ňu na druhú stranu . Teraz bude potrebné odstrániť násyp z druhej strany a bazilisk môže bez problémov loviť a súčasne chrániť školu tak, ako to bolo vždy zámerom jeho predka.
Týždne, ktoré nasledovali po jeho posledných objavoch boli znovu naplnené horúčkovitou činnosťou. Premenný elixír bol konečne uvarený a Tom s pomocou jedného s menších Kameňov mudrcov premenil jeden z pripravených kotlíkov na zlatý. No samozrejme, keď už mal poruke elixír, bolo by hlúpe nevyužiť ho a tak premieňal všetky nepotrebné kovové predmety na zlato, kým všetok elixír nespotreboval. Vytvoril si tak celkom slušnú zásobu hotovosti, ktorú celkom určite bude po opustení zámku potrebovať. Jeho lekárnička sa tiež utešene naplnila a tak sa rozhodol, že je čas urobiť niečo s oddelenými časťami jeho duše. Uvariť Očisťujúci elixír bolo jednoduché. Samotný proces ich očisty predstavoval množstvo problémov.
Po dôkladnom prieskume sa rozhodol, že začne s malým kúskom uloženým v Harryho jazve. Na to ale potreboval Ginninu pomoc a presvedčiť ju o tom, aby hovorila s Harrym nebolo vôbec jednoduché.
,Prečo chceš s ním hovoriť?´ spýtala sa podozrievavo, keď ju požiadal, aby nechala Harryho písať do zápisníka.
,Som proste zvedavý. Neustále o ňom hovoríš a ja som ho v skutočnosti ešte nikdy na vlastné oči nevidel.´ To Ginny zaslepená jej uctievaním chlapca chápala vynikajúco , ale napriek tomu dlho váhala, než pristúpila na Tomov prefíkaný plán.
Koncom februára, keď väčšina študentov odpočívala po namáhavom týždni, zišla Ginny do spoločenskej miestnosti s náručím plným učebníc , tvárila sa veľmi nahnevane a zamierila priamo k stolíku, kde sedelo Zlaté trio. S buchnutím naň zhodila svoj náklad a obrátila sa na brata.
„Ron, prepíš mi sem , prosím, tieto recepty,“ neobratne nalistovala vo veľkej knihe Elixírov príslušnú stránku a ukázala na dva pomerne dlhé texty. Položila pred neho otvorený zápisní , pero a kalamár s atramentom a zamávala mu pred očami obviazanou rukou. Potrebujem to na Elixíry a Demelza žiada, aby som jej tú knihu už vrátila. Ron, ktorý známy svojou mimoriadnou lenivosťou, na ňu vyvalil oči, akoby jej práve narástli dve hlavy , parohy a chvost a neveriacky zalapal po dychu.
„Prečo si to neodpíšeš sama, keď to tak veľmi potrebuješ?“ zavrčal a pokúsil sa zápisník odtlačiť s tvárou skrútenou nechuťou akoby očakával, že ho pohryzie.
„Nemôžem, poranila som si ruku a potrebujem zájsť do Nemocničného krídla,“ vysvetľovala a tvár sa jej začala zalievať tmavým rumencom. Hermiona, ktorá celú výmenu so záujmom pozorovala sa odrazu uškrnula, pozrela na Ginny, potom na Harryho a vstala od stola.
„Musím si pre niečo odskočiť do izby,“ prehodila a odbehla skôr, než niekto z nich stihol zareagovať a po celej ceste k dievčenskému schodisku mala na tvári znalý úškľabok.
„Ale...ale,“ habkal Ron a jeho oči rástli stále širšie, keď si všimol dĺžku oboch textov, „prečo si to neodpísala , keď si mala obe ruky v poriadku? Ja teraz naozaj nemám čas!“ vyhlásil rozhodne, prudko odsunul stoličku a odkráčal preč bez toho, aby sa na sestru ešte pozrel. Tá sa pozerala na jeho vzďaľujúcu sa postavu a oči sa jej začali zalievať slzami.
„Ja ti to odpíšem, Ginny,“ ozval sa Harry, ktorý na všetko to dianie pri stole nechápavo pozoroval. „Ale, neviem, či to potom po mne prečítaš,“ poznamenal s úsmevom, keď mu s tvárou červenou ako reďkovka koktavo ďakovala a doslova utiekla zo spoločenskej miestnosti potkýnajúc sa pri tom o nábytok stojaci v jej ceste. Harry ju sledoval, až kým sa za ňou nezatvoril vchod, potom pokrútil hlavou a pritiahol si knihu a zápisník bližšie. Bez váhania namočil pero do atramentu a začal písať.
,Konečne!´ zvolal Tom a okamžite sa premiestnil do Harryho hlavy. Ten sa prekvapene strhol, pustil pero a chytil sa za hlavu obidvomi rukami.
,Kto si? Čo chceš v mojej hlave? Okamžite vypadni von!´ vykrikoval v duchu a pokúšal sa Toma zo svojho tela vytlačiť.
,Volám sa Tom a prišiel som si pre niečo, čo ti nepatrí,´ znela trochu neurčitá odpoveď a Harry na okamžik prestal bojovať.
,Ja mám niečo, čo mi nepatrí?´
,Áno, máš niečo, čo patrí mne. Je to kúsok mojej duše, ktorý je schovaný za tvojou jazvou,´ vysvetlil Tom lapidárne a Harryho oči takmer vystrelili z lebky von.
,Za mojou jazvou je kúsok tvojej duše?´ skríkol tak hlasno, že mohol počuť ozvenu prichádzajúcu zo všetkých hlavových dutín. , Kto si? Ako sa mohol dostať kúsok tvojej duše za moju jazvu?´
,Som Tom a naozaj neviem ako sa tam dostal, ale chcem ho späť!´
,Moja jazva je tam od chvíle, keď Voldemort vystrelil na mňa kliatbu nazývanú ,Avada Kedavra´, ale pred tým zabil oboch mojich rodičov. Si Voldemort? ´
,Nie, nie som, ale možno som sa ním niekde v čase stal,´ pripustil váhavo Tom. ,Ja som tiež len časť duše uväznená v tomto zápisníku a kúsok duše ukrytý v tebe na mňa volá a žiada, aby som ho vzal a spojil sa s ním. Cítim ťah tu,´ ukázal si na hruď a Harry sa pomaly narovnal z obranného postoja.
,Nechcem žiadny kúsok tvojej duše. Môžeš so ho vziať späť, ale ako to chceš urobiť? Nikdy som nepočul o spätnom spájaní duší.´
,Ja tiež nie, až kým som nepocítil ťah. Potom som si vyhľadal všetko o duši, čo som v knihách mohol nájsť. Na to, aby tento kúsok mohol odísť so mnou, keď sa vrátim do svojho zápisníka, musíš vypiť ,Očistný elixír´. ´ vysvetľoval a po krátkom váhaní Harry prikývol, ale vzápätí sa zamračil.
,Kde vezmeš ten ,Očistný elixír,´, ktorý podľa teba musím na to vypiť? A čo ak to je pasca a ty ma chceš otráviť?´ spýtal sa podozrievavo, ale Tom sa len zasmial.
,Kým som tu, nehrozí ti žiadne nebezpečenstvo. Keby som ťa otrávil, zomrel by som spolu s tebou. Teraz, vezmi ten zápisník, strč ho do vrecka a nechaj ma riadiť,´ prikázal a mimoslovne, mávnutím ruky ho uspal. Keď sa mu po chvíľke podarilo prevziať telo prudko sa nadýchol, zbalil zápisník a rýchle vyšiel z veže.
Cesta Do Slizolinových komnát bola po použití všetkých skratiek a tajných chodieb celkom krátka a Tom ju poznal už spamäti, pretože ju prešiel za tento rok už mnoho krát. Tam rýchle zamieril do laboratória a zastal pre pultom, kde stál pripravený kalich naplnený elixírom. Jeho krvavo červená hladina sa ľahko vlnila a vychádzali z nej tenké pramienky pary. Uchopil ho obidvomi rukami a zhlboka sa nadýchol.
„Na zdravie!“ zvolal a potom vypil obsah kalicha na jeden záťah, pretože chuť elixíru bola práve taká odporná, ako väčšiny elixírov, ktoré za svojho života ochutnal. Nikdy v živote ho nenapadlo, že elixír bude mať na telo a myseľ chlapca taký monumentálny účinok.
Elixír začal účinkovať už cestou do žalúdka. Vpíjal sa do vnútorných tkanív hneď, ako sa ich dotkol a cestou vytváral silnú vlnu energie, ktorá napĺňala každú bunku tela i duše. A nielen Harryho duše, ale aj duší, ktoré v jeho tele momentálne hosťovali. Potom, ako ním vlna energie prešla niekoľkokrát hore a dole, Tom sa cítil, akoby ho niekto dôkladne vydrhol hrubým ryžovým kartáčom. Okolo neho niečo praskalo a dunelo a škrípalo, ako keď sa rúca veľký drevený dom, ale keď to všetko skončilo a posledná malá vlnka energie sa konečne ustálila v burácajúcom ohnisku Harryho magického jadra, a Tom sa poobzeral okolo seba, neveril vlastným očiam. Bol to naozajstný ,Očistný elixír´ , pretože všetko žiarilo a jagalo sa a ligotalo sa novotou. Vrátane jeho popraskanej a dobitej duše. V tej chvíli odkiaľsi vyrazil chumáč bielej hmly a z celej sily do neho narazil. Cítil, akoby mu niekto zamiešal vnútornosti veľkou lyžicou , niekoľkokrát ho naplo na zvracanie , ale po chvíľke sa znovu všetko ustálilo. Pozrel na svoje ruky a so spokojným úsmevom skonštatoval, že jeho duševné telo je opäť o niečo kompaktnejšie. Dosť na to, aby vyšiel zo zápisníka natrvalo. Už nemusel sať energiu ako nejaká pijavica. Vrátil sa do zápisníka, naposledy sa prešiel po svojom dlhoročnom väzení a potom s úsmevom na tvári vystúpil z neho von.4. Kúsok duše
„Ach, Tom! Čo, do pekla jazerného si urobil so svojou dušou? Mal to byť len jeden horkrux! Len jeden ako dôkaz, že to môžeš a pre istotu! Skutočne som bol taký neistý, že som potreboval tak veľa kotiev k tomuto svetu?“ syčal rozhadzujúc rukami. „ Okrem toho, stačilo tak málo a mohol si si ušetriť starosti,“ šepkal Tom hľadiac na nádherný šperk ležiaci pred ním na starej a otrhanej zamatovej poduške. Keď začal prehľadávať kopy neďaleko od vchodu do Izby požiadavky a znovu sa mu podarilo zle odbočiť, ucítil na prsiach zvláštny ťah. Prekvapený a znepokojený kráčal tam, kam ho ťah viedol a teraz vydesený stál pred korunou Roweny Ravenclawovej s vytreštenými očami a spadnutou čeľusťou. Osamelý kus jeho duše uväznený v drahokame na neho zúfale volal v túžbe pripojiť sa k väčšiemu a stálejšiemu kusu. Tom sa však ostražito držal v bezpečnej vzdialenosti a so zvrašteným obočím si korunu premeriaval. Vedel veľmi dobre, že čím väčší kus duše bude vlastniť, tým lepšie pre neho, ale skúsenosť získaná mnohými bolestnými sklamaniami ho naučila nedôverovať ničomu. Dokonca ani sebe! Nemal ani tušenia o tom, čo vyvádzal po tom keď skončil školu, ale nemohlo to byť nič dobrého, ak potreboval ukrývať kusy svojej duše všade po okolí. ,Žiadne radostné spájanie bez dôkladnej prípravy,´ rozhodol sa po chvíľke úporného premýšľania a rozhliadol sa po okolí nájsť niečo vhodné na prepravu koruny bez toho, aby sa jej musel dotknúť. Po chvíľke snorenia medzi nábytkom sa vrátil s kusom hodvábu , ktorý odtrhol z odraného habitu pohodeného pod stoličkami , opatrne do neho šperk zabalil a šprintoval k dverám na chodbu. Keď sa nenápadne prešmykol do Slizolinového bytu , položil balíček s korunou na stolík a vrhol sa ku knihám . Vedel celkom určite, že v jednej z tých kníh čítal o elixíre, ktorý by mu z očistou a vyňatím duše z drahokamu mohol pomôcť. Slizolinova zbierka kníh o elixíroch bola mimoriadne obsiahla a tak mu trvalo niekoľko dní, kým našiel čo hľadal.
,Gilderoy Lockhart!´ hrot Ginninho pera ryl do papiera nahnevanú brázdu. Tom sa uškrnul sledujúc nedbanlivo hrubé písmená pretekajúce atramentom, ako násilne tlačila pero do papiera.
,Čo zase urobil ten nešťastník?´ spýtal sa, keď vymazal nielen napísané slová, ale aj malé potôčiky atramentu stekajúce dolu stránkou.
,Niekto preklial dorážačku, aby naháňala počas zápasu so Slizolinom len Harryho . Určite to bol niektorý Slizolinčan!´ tvrdila a Tom len pokrútil hlavou a povzdychol si. Obe fakulty boli znepriatelené už niekoľko desaťročí a keď o tom tak uvažoval uvedomil si, že je to od chvíle, keď do riaditeľského kresla zasadol sladko sa usmievajúci Albus Dumbledore. Chvíľu uvažoval, ak to bolo jeho pôvodný zámer, ale Ginnina zúrivosť ho znovu vrátila k stránke zápisníka. ,Bolo to strašné! Dorážačka mu zlomila ruku, ale on napriek tomu chytil Zlatú strelu po veľmi pôsobivom súboji s Malfoyom a potom spadol z metly. Máme to všetko zdokumentované! Colin neustále fotil, ale Harry nemá rád, keď ho fotografujú,´ tárala a tlak na jej pere sa postupne znižoval.
,Harry je naozaj veľmi odhodlaný hráč,´ nadhodil pretože vedel, ako si Ginny cení všetko, čo je spojené s metlobalom. ,Ale čo s tým má spoločné Lockhart?´
,Lockhart sa plietol pani Pomfreyovej do remesla a pokúsil sa vyliečiť Harryho zlomenú ruku. Samozrejme že to pokazil a namiesto toho mu odstránil z ruky všetky kosti!´ zaplápolala znovu a riadok znovu pretekal. ,Harry musel zostal v nemocničnom krídle celú noc a piť veľkú dávku Kostro-rastu. Fred sa triasol, keď o tom hovoril. Vraj to strašne bolí, keď človeku narastajú všetky kosti. Harry je taký trpezlivý a odvážny,´ vzdychala a Tom preladil pozornosť na stránku veľkej knihy, ktorá mu ležala na kolenách.
,Na prípravu Elixíru očisťujúceho dušu je potrebný zlatý , samomiešajúci kotol strednej veľkosti. Voda musí pochádzať z čistého lesného prameňa. Najlepšie je vziať stredný prúd do kryštálovej fľaše. Do vody namočte brezové lupene tri dni staré a nechajte na ňu svietiť mesiac po celú noc . Vodu nesmie zasiahnuť slnečné svetlo a preto ju pred svitaním opatrne zlejte a prefiltrujte. Namočené lupene usušte a usušené rozdrvte na veľmi jemný prach.´
,No úžasné,´ povzdychol si Tom. ,Ďalšia prekážka na mojej ceste k slobode. Zlatý kotol je komodita, ktorú nikto v tomto hrade nevlastní, až snáď na profesora Snapea, ale ten sa s ním v žiadnom prípade dobrovoľne nerozlúči . To znamená, že musím nájsť jeden zachovalý samomiešajúci kotlík strednej veľkosti a obrátiť ho na zlatý. Ale na to musím znovu začať variť iný elixír a na ten potrebujem veľký kotol, do ktorého sa mi ten menší vojde celý.´ Tom vzdychal , prehrabával si frustrovane vlasy, až vyzeral ako rozzúrený dikobraz a mal chuť kričať.
Ukázalo sa , že nájsť dostatočne veľký kotol, do ktorého sa zmestí druhý strednej veľkosti je značný problém. Tom celé dni a noci preliezal hromady odloženého nábytky a hoci pri tom našiel množstvo iných užitočných vecí, veľký kotol nebol nikde v jeho dosahu. Napokon mu nezostalo nič iné, len si ho požičať z kabinetu profesora Snapa. Keby sa mohol po hrade pohybovať vo svojom tele, nebol by to problém, ale ako Ginny Weasleyová? Ťažko! Jediným východiskom bol neviditeľný plášť, niekoľko kúziel, ktoré odstránia známky jeho prítomnosti a správne načasovanie.
Nakoniec to nebolo ani také ťažké. Pri najbližšej hodine Elixírov uvaril Masť na spáleniny v rekordnom čase a odovzdal vzorku na profesorov stôl. Tesne pred zvonením, keď sa ostatní spolužiaci všetci tlačili okolo stola odovzdávajúc svoje vzorky, sa nenápadne skrčil pod stôl a rýchle si prehodil jeden z plášťov cez hlavu. Plášť už bol trochu ošúchaný a tak boli nevyhnutné aj ďalšie kúzla . Hodiť ich mimoslovne nebolo pre Toma žiadny problém. Rýchle sa prešmykol poza chrbát profesora sediaceho za stolom a kontrolujúceho odovzdávané vzorky , cez pootvorené dvere kabinetu a prehodil druhý neviditeľný plášť cez najväčší kotol, ktorý tam bol.
Vrátiť sa späť do učebne a postaviť sa k dverám vedúcim na chodbu bola oveľa väčšia výzva, ale mal šťastie. Alina, dievča z Bifľomoru sa pri odovzdávaní vzorky potkla. Zúfalo zamávala rukami v snahe znovu nadobudnúť rovnováhu. Spolužiaci sa ju pokúsili zachytiť, ale v namiesto ustálenia ju niektorý z nich postrčil a ona pristala celou svojou váhou v náruči sediaceho profesora. Ten ju automaticky zachytil, ale vzápätí si uvedomil úplnú nevhodnosť ich vzájomných polôh a vyskočil hore, čím nešťastné dievča prudko od seba odsotil. Alinu tento pohyb katapultoval do zvyšku študentov čakajúcich na odovzdanie vzorky a zmietol ich ako kolky gulečníka na jednu veľkú kričiacu a stonajúcu hromadu. Niekoľko fľaštičiek so vzorkami sa rozbilo a to len zosilnilo nárek prvákov obávajúcich sa hnevu ich nervózneho profesora.
Počas tohto zmätku si nikto nevšimol dverí kabinetu, ktoré sa samé doširoka otvorili a potom znovu privreli, tichých krokov a dverí vedúcich z učebne, ktoré sa otvorili priamo v okamžiku, keď zvon ohlásil koniec hodiny. Šťastlivci, ktorí svoje vzorky už odovzdali sa s uľahčením hrnuli von a ľahké blikanie spôsobené dierami v plášti im uniklo. Tom bežal z kobiek, čo mu sily stačili, pretože prepletať sa pomedzi množstvo študentov v úzkych chodbách s veľkým kotlom v závese, veštilo veľké nepríjemnosti. Už vo vstupnej hale si uvedomil, že sa na siedme poschodie nedostane a tak zamieril priamo do Slizolinovho bytu, kam viedlo niekoľko skratiek a tajných chodieb. Jednou z nich musel kotol ťahať bokom a tak, keď sa konečne ocitol pred obrazom ukrývajúcim vchod, bol zadychčaný a spotený. Pretiahol kotol cez vchod, umiestnil ho na v laboratóriu a zamračil sa, keď si uvedomil, že mal stále k dispozícii plne zariadené laboratórium a on sa pri varení takých náročných elixírov pižlikal pri stene pod obrazom zakladateľov v Izbe požiadavky. ,Dobre, ale tam mi zase Izba niektoré z požiadaviek promptne splnila,´ namietal v duchu sám sebe , pretože vedel, že s tými kotlami momentálne nemôže pohnúť. Musel počkať, kým nápoje nebudú v dostatočne stabilnej fáze a až potom ich bude môcť presunúť na toto oveľa bezpečnejšie miesto. Zatiaľ mohol začať so zbieraním prísad na najzložitejší elixír, aký doteraz varil a vedel, že získať niektoré z nich bude skutočne problém.
Čistá pramenitá voda. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že toto nemôže byť ťažké. Iste nie, ak sa nezamýšľate nad pojmom ,čistá´. Kde zo zeme tryská v Zakázanom lese prameň Tom vedel už niekoľko rokov. Teda niekoľko rokov a pár desaťročí a práve v tom bol problém. Je tá voda ešte dosť čistá? Žiaľ, nezostávalo mu nič iné, než to vyskúšať. Preto sa v momente, keď sa pero Ginny dotklo znovu papiera v zápisníku, vyrazil a presunul sa do jej tela.
„Ginn, budeš písať esej na Trasfiguráciu?“ spýtala Demelza, ktorá práve nakukla do dverí a so spýtavo zdvihnutým obočím očakávala odpoveď. Tom si premýšľavo zahryzol do pery a potom potriasol hlavou.
„Nie, pôjdem sa prejsť. Dáko ma bolí hlava a čerstvý vzduch mi určite urobí dobre,“ šomral akoby pre seba zatvárajúc kalamár a zastrčil zápisník hlboko do vrecka. Mal pred sebou veľa práce , ale písanie eseje medzi jeho úlohy skutočne nepatrilo. Bude rád, ak stihne aspoň niečo z tých svojich. Demelza pokrčila plecami a zmizla. Tom otvoril Ginnin kufor a chvíľku sa hrabal v jej zásobách pre elixíry, ale žiadna dosť veľká nádoba medzi nimi nebola. S povzdychom vybral jeden z kryštálových flakónov, zastrčil ho do vrecka k zápisníku , obul so vysoké topánky, ktoré našiel pod posteľou, prehodil si cez plecia plášť a schytil hrubý zlatočervený šál. Vonku bola zima a fúkal studený vietor.
„Kam ideš?“ Percyho hlas ho zastavil skôr, než sa jeho noha dotkla posledného schodíka.
„Idem sa prejsť!“ odsekol , zamračil sa a so sklonenou hlavou kráčal k východu.
„Ale o chvíľku bude tma,“ Percy bol neodbytný. „Počkaj chvíľku, pôjdem s tebou,“ pokúšal sa ho zastaviť, ale Ginny na neho len nahnevane zazrela a trasúc hlavou vyšla rýchle z miestnosti.
,Uf! Prečo tu musí mať toľko bratov?´ šomral v duchu Tom a dupal ku schodisku. Mohol len dúfať, že ho cestou už žiadny z nich nezastaví, lebo sa k lesu nedostane skôr, než sa zotmie. Koniec roka sa rýchle blížil a dni boli krátke. Šťastie však stálo na jeho strane a bez tak ďalšieho zdržania zbehol po schodoch k hlavným dverám. Vonku fúkal ostrý a studený vietor. Prehodil si preto cez hlavu teplú kapucňu plášťa , okolo hrdla si ovinul šál, pritiahol uzol a srdnato vykročil k lesu. Tom dúfal, že mu na cestu k prameňu bude, napriek snehovej pokrývke, stačiť polhodinka. Nepočítal však s tým, že Ginny je oveľa menšia a slabšia, než bol on, keď sa uväznil v tom prekliatom zápisníku. Okrem toho ešte musel oblúkom obísť Hagridovu chalupu, z komína ktorej stúpal stĺp čierneho dymu.
Trvalo mu skoro hodinu, než našiel prameň, zväčšil flakón, niekoľkokrát ho dôkladne vypláchol a naplnil studenou vodou tak, ako to recept požadoval. Na spiatočnej ceste hľadal brezy, ale namiesto nich narazil na niečo, čo mu vyrazilo dych. Bol to obrovský mŕtvi pavúk. Okamžite ho spoznal, pretože po incidente s Hagridovým exemplárom sa o ne chvíľku zaujímal. Acromantula! Obrovská zdochnutá acromantula v Zakázanom lese len niekoľko desiatok metrov od okraja lesa, tesne pri škole plnej detí. Ľudožravý, jedovatý pavúk dorastajúci až päť metrov v rozpätí tela a spolu s nohami to môže byť až do desať metrov. Obrovský netvor ležal na chrbte napoly zasypaný snehom s nohami skrútenými a jedovatými čeľusťami naširoko rozovretými. Tom stál stuhnutý s očami doširoka roztvorenými a civel na pavúka.
,Ako sa sem, pre Merlina, dostal? To predsa nemôže byť ten istý, ktorý utiekol Hagridovi z kobiek pred skoro päťdesiatimi rokmi. Alebo môže? Ako dlho tie pavúky žijú? ´ Trvalo to hodnú chvíľu, než sa spamätal natoľko, aby si začal všímať svoje okolie trochu pozornejšie. Až teraz si všimol, že na stromoch sem tam visia dlhé nite pavučín. Jedna naozaj hustá sieť visela zo štíhleho stromčeka s bielou kôrou. Tom dosiahol k spodnému konáru, odlomil niekoľko vetvičiek, zastrčil si ich do vrecka habitu, ktoré začaroval , aby sa doň viac vošlo a mal voľné ruky, keď ich bude potrebovať. Potom pristúpil k pavúkovi, rozťal mu v spoji medzi dvomi kusmi panciera kúzlom hlavu a vybral dva vaky naplnené stuhnutým jedom. Pokúsil sa odseknúť aj čeľuste, ale Ginnine kúzla boli na takú hrubú prácu ešte veľmi slabé. Znechutene sa otočil na odchod, ale potom si spomenul, že hodváb pavučín sa dá použiť v niekoľkých zo zriedkavejších elixírov a tak stuhnuté pavučiny začal stŕhať dolu a zmotávať do klbka. Tak sa zabral do práce, že si ani nevšimol, že prešiel kus cesty späť do lesa. Pavučiny boli stále hustejšie a to ho zarazilo. Napriek veku, jeden pavúk nemohol vyrobiť také veľké množstvo pavučín. Zostal stáť a pozorne sa v obzeral okolo seba v temnejúcom lese. Potom to uvidel. Priamo pred ním sa vŕšil medzi stromami kopec s veľmi veľkou dierou na jednej strane, ktorá bola čiastočne utesnená konármi a opadaným lístím. Medzi ním sem tam rýchle prebehol pavúčik veľkosti teriéra a počas času, čo nehybne zízal na hniezdo, sa ukázal koniec chlpatej nohy utesňujúcej vchod. Až keď tam nebol žiadny pohyb, až potom sa sám dokázal pohnúť a pomaly, opatrne cúval späť. Keď si myslel, že je dostatočne ďaleko otočil sa a bežal. Bežal pomedzi stromy lámajúc kríky podrastu s očami vytreštenými hrôzou. Doslova s posledným dychom preletel okolo Hagridovej chalupy a zrútil sa neďaleko hradnej steny.
,Hniezdo!!! Acromantuly majú v Zakázanom lese hniezdo kúsok od jeho okraja! Ako je to možné? Prečo to Dumbledore dovolí? Vari o tom nevie? Hovoria o ňom, že vie všetko? Vie aj o hniezde? Nezáleží mu na životoch jeho študentov? Naozaj si myslí, že keď povie, že do lesa je zakázané ísť, že tam nikto z nich nepôjde? Koľko študentov už skončilo v čeľustiach pavúkov?´ Tom trhano dýchal studený vzduch a pomaly sa spamätával. Celé telo sa mu začínalo triasť. Vedel, že je to čiastočne chladom, ale veľkú časť zohral šok, ktorý práve zažil. Tom bol odvážny chlapec, ale postaviť sa proti dospelej acromantule v tele malej Ginny Weasleyovej? V žiadnom prípade! Skončil by ako zámotok zavesený niekde v rohu hniezda ako dáka mucha a všetka jeho snaha o vyslobodenie sa, by tam skončila tiež.
Ešte chvíľku zhlboka dýchal a potom sa vyškriabal na trasúce sa nohy a začal si oprašovať sneh z premočeného plášťa. Až vtedy si všimol, že v ruke kŕčovite zviera veľký zámotok pavučín. Časť z nich už bola nepoužiteľná, pretože ich príliš silno zvieral, ale väčšinu ešte mohol zachrániť. Zastrčil ich teda do vrecka k ostatným zásobám a obchádzajúc severnú vežu, brodil sa snehovými závejmi ku vchodu do hradu. Len čo vstúpil do relatívneho tepla vstupnej haly, zamieril k Slizolinovým komnatám, aby odložil nádobu s vodou , jed a pavučiny z acromantuly. Vetvičky si vzal so sebou, pretože na to aby vyrašili potrebovali úzkostlivú starostlivosť.
Dnešný deň prinášal Tomovi jedno nepríjemné prekvapenie za druhým a sotva prekročil cez vchod do chrabromilskej spoločenskej miestnosti zistil, že sa ešte neskončil. Pre vchodom, pripravený vyjsť von, bol predmet Ginniných snov, Harry Potter osobne. Tom sa s ním ešte takto blízko nestretol a bol nemilo prekvapený bolestivým ťahom v hrudníku, ktorý bol veľmi podobný ťahu z Roweninej koruny.
„Ginny!“ vykríkol Ron stojaci vedľa jeho najlepšieho priateľa, keď si všimol stavu jej plášťa a habitu. „Kde si bola? Čo si robila? Si celá mokrá!“ Tom sa zamračil, pretože hlučná ukážka starostlivosti staršieho brata, ktorý sa obvykle staral len o seba, mu prišla veľmi nevhod.
„Ginny, celá sa trasieš,“ zvolala Hermiona a hrnula sa pomáhať mladšiemu dievčaťu, ktoré s vytreštenými očami a zvesenou čeľusťou zízalo do Harryho tváre. Tom násilne odtrhol pohľad od jazvy na chlapcovom čele a znovu sa otriasol.
,Tom! Do pekla, Tom! Čo si to vyvádzal? Horkrux v človeku? V bytosti, ktorá má takú krátku životnosť? Čo ťa to, pre Merlina, napadlo? A čo ja mám teraz s tým urobiť? Musím s tým vôbec niečo urobiť? Ale kus mojej duše v chlapcovi sa neodbytne ku mne ťahá! Ach, blbosť!´ stonal v duchu a jeho myšlienky závodili v kruhoch nenachádzajúc východ.
„Vonku je zima, všade sú vysoké záveje snehu a okrem toho aj vy by ste sa triasli, keby ste videli , na čo som narazila v lese za Hagridovou chalupou,“ odsekol , hodil posledný pohľad na jazvu napoly ukrytú pod ofinou čiernych vlasov a vykročil k schodisku vedúcemu do dievčenských izieb.
„Čo tam bolo? Čo si videla?“ vyhŕkol Ron zvedavo.
„Pavúka väčšieho než ja!“ prehodil ponad plece a Ron sa zastavil, akoby narazil do neviditeľnej steny.
„Ži...živého ob...ob...obrovského pa...pavúka?“ zakoktal a oči mu liezli z jamiek. Tom prevrátil oči nad toľkou hlúposťou a s povzdychom pokrútil hlavou.
„Ron, je zima a vonku mrzne. Všade sú veľké hromady snehu. Aj v lese sú snehové záveje a tiež tam mrzne. Pavúky a dokonca aj také obrovské nie sú teplokrvné a nemôžu žiť v takých podmienkach. Všetok hmyz sa v zime schováva , alebo ukladá k spánku. Pavúk bol zdochnutý, ale to nemení skutočnosť, že bol obrovský a celkom určite v tom lese nebol sám. Niekde tam , v teplom a útulnom hniezde , budú jeho kamaráti a to ma naozaj vydesilo. Možno je jedovatý! A aj keby nebol, s takými čeľusťami by ma ľahko rozhryzol na dve polovičky. “
„Ale... ale to nemôže byť! Profesor Dumbledore by nedovolil, aby boli študenti ohrození,“ odporovala Hermiona . Tom znovu prevrátil oči, hodil nad jej slepou dôverou k učiteľskej autorite rukou a ponáhľal sa preč. Všetka tá námaha a stres spôsobili, že jeho stisk na tele dievčaťa sa začal uvoľňovať a on sa ešte potreboval postarať o vetvičky brezy, ktoré pevne zvieral v ruke.
„V Zakázanom lese sú obrovské pavúky?“ kvičal Ron, keď ho kamaráti vliekli za sebou von cez otvorený obraz. „Prečo nám o tom nikto nepovedal?“ znelo už z chodby, než sa vchod za nimi zatvoril a Tom sa uškrnul.
O niekoľko minút už bol znovu vo svojom pošmúrnom väzení . Skutočnosť, že priamo tu, v škole, priamo pod Dumbledorovým kľukatým nosom sa nachádzali dva horkruxy a v Zakázanom lese hniezdili acromantuly on o nich nič nevedel, alebo sa nestaral , nakreslilo pre neho úplne iný obraz Dumbledora, než videli všetci ostatní.
Tom zamieril priamo do Slizolinových komnát. Keď už v kozube praskal oheň a on pohodlne sedel v kresle, roztvoril prvú z mnohých kníh pojednávajúcich o integrite duše a pokúsil vyriešiť ďalší problém, na ktorý práve narazil.
O niekoľkých dňoch intenzívneho štúdia dospel k názoru , že jedinou možnosťou ako časť duše usadenej za jazvou na čele Harryho Pottera uvoľniť, bol ich vzájomný priamy kontakt niekoľko minúť po vypití Očisťujúceho elixíru. Očistená a uvoľnená duša mu nebude klásť odpor a dobrovoľne sa k nemu pripojí, keď bude opúšťať chlapcove telo.
Zimný semester sa končil a väčšina študentov opúšťala hrad, aby mohli spolu s rodinami osláviť sviatky . Študenti vychovávaní v čistokrvných , alebo zmiešaných rodinách oslavovali Yule a zvyšok Vianoce. Pri tejto myšlienke škrípal Tom zubami, ale upokojoval sa vedomím, že sa to čoskoro zmení. Všetci Weasleyovci zostali sláviť sviatky v škole, pretože ich rodičia išli za ich najstarším bratom do Egypta a hoci mohli ísť s nimi, rozhodli sa zo solidarity k Harrymu zostať v škole.
Veľká sieň hradu bolo sviatočne vyzdobená a domáci škriatkovia ponúkali každému veľký výber maškŕt. Ginny bola jediným dievčaťom v Chrabromilskej veži a tak trávila veľa času nad zápisníkom. Podrobne popisovala všetko, čo sa v hrade a vo veži odohrávalo a Tom silnel oveľa rýchlejšie, než očakával. Posilňujúci elixír, ktorý vypil vždy, keď bol v jej tele robil doslova zázraky s jej zdravím a vitalitou. Ginny kvitla ako ružička napriek potoku energie, ktorý odtekal vždy, keď vzala pero do ruky, alebo Tom prevzal jej telo a pracoval na príprave zložiek pre elixíry potrebné na to , aby mohol vystúpiť zo zápisníka a opustiť hrad. Teoreticky by už mohol, ale vedel, že je to len jednosmerná cesta, ktorá neviedla späť. Zostávalo urobiť ešte množstvo príprav a ukrývať sa v hrade pod Dumbledorovým kľukatým nosom vo vlastnom tele , bolo príliš nebezpečné.
Voľné dní skončili skôr, než bolo študentom milé, zvyšok osadenstva sa vrátil a vyučovanie sa znovu rozbehlo. Medzitým Tom nafľaškoval prvú várku Elixíru života a v Slizolinovom laboratóriu vo veľkom kotly zrel Premenný elixír, v skrinke nad laboratórnym pultom očakávali pod kúzlom hromadenia zložky pripravené na varenie Očisťujúceho elixíru a dva menšie kotlíky používal Tom na varenie všetkých elixírov, ktoré si myslel, že by mohol potrebovať. Triedenie a prehľadávanie Izby požiadavky tiež postupovalo rýchle a v Slizolinovej spálni sa vŕšila hromada kufrov , ktoré Tom naplnil všetkým, čo našiel zaujímavé a užitočné. Jedného dňa, na konci januára však všetko Tomovo úsilie nabralo celkom nový smer. V ten deň totiž začal baliť Slizolinovu knižnicu do jedného z kufrov, ktorý upravil a za najspodnejším radom našiel zapadnutý zväzok pergamenu, celý ožltnutý a zaprášený. Opatrne ho vyčistil, rozbalil a potom naň dlhé minúty ohúrene civel . Nikdy ho nenapadlo, hoci nechápal prečo, žeby na výstavbu Tajomnej komnaty mohol Slizolin potrebovať podrobný plán.
Bolo tam zaznamenané všetko tak, ako si to Tom pamätal a ešte omnoho viac. Okrem Hadej siene a priestorov pre Clio, tam bolo zakreslených ešte niekoľko miestností po bokoch, za radmi hadích sôch. Pod vyvýšeným hniezdom Clio bol nakreslený vchod do niekoľkých menších miestností a za jej hniezdom sa ťahali kľukaté čiary, ktoré pokračovali popod hradné múry až do Zakázaného lesa. Z Hadej siene viedlo do priestorov hradu niekoľko východov a jeden bol priamo v Slizolinových komnatách. Ku každému z nich bolo pripísané niekoľkými vlnovkami heslo v Parseltonque . Jedno bolo aj pod hniezdom baziliska , v tej najvzdialenejšej a najmenšej izbietke zo všetkých zakreslených na pláne.
Tom opatrne skopíroval plán na nový pergamen a potom, keď pôvodný uložil medzi svoje najväčšie poklady, otvoril stenu pri záhlaví postele a bez zaváhania zostúpil do podzemia. Tam pomocou plánu otvoril všetky utajené priestory, ale na jeho veľké sklamanie, väčšina z nich bola prázdna. Len v najmenšej miestnosti pod hniezdom, bola skrinka veľmi podobná tej, ktorú našiel v Izbe požiadavky. Po jej otvorení zistil, že nielen skrinka, ale aj jej obsah sú veľmi podobné. Jediným rozdielom bol počet kameňov ukrytých v zelenom hodvábnom váčku pod zvitkami pergamenov a veľmi kvalitný neviditeľný plášť uložený v tajnej zásuvke v klenutom vrchnáku skrinky. Ale Tom bol spokojný. Mal sedem Kameňov mudrcov, návod na ich výrobu a použitie a keď sa pozrel na svoju ruku, jeho astrálne telo začínalo nadobúdať celkom zreteľné kontúry. Bol znovu o krôčik bližšie k vyslobodeniu.
Pri ceste späť sa zastavil pri spiacej Clio. Nechcel ju budiť, pretože vonku ešte stále zúrili studené víchrice a na zemi ležali snehové záveje, ale o niekoľko týždňov sa počasie oteplí a bazilisk bude potrebovať kŕmiť. Podľa plánu viedli z odtiaľto dve chodby. Jedna priamo do Zakázaného lesa a druhá do Hadej siene. Zdvihol hlavu od plánu a prikývol pri pohľade na otvor zakrytý kamennou doskou. To bol vchod do veľkej Hadej siene. , Ale , kde je ten druhý východ?´ napadlo ho, keď sa otočil okolo svojej osi a žiadny ďalší východ nevidel. Znovu skontroloval plán a až po dôkladnej prehliadke si všimol, že v najtemnejšom kúte nory je kus steny o niečo svetlejší . Na pláne nebolo napísané žiadne heslo a tak sa postavil pred stenu a zasyčal.
„Otvoriť!“ Slovo zapôsobilo, ako dotyk čarodejného prútika na tehly vchodu pri Deravom kotle, pretože kamenná stena sa proste rozpustila a na jej mieste vznikol vysoký oblúkový vchod, ktorý viedol do veľkej chodby obloženej sivými mramorovými dlaždicami. Oceňujúco zúžil oči a spokojne prikývol. Clio by sa do chodby pohodlne vošla a dokonca mala ešte miesto na rast, hoci už bola väčšia, než si ktokoľvek dokázal predstaviť. Tom si skontroloval čas a keď sa uistil, že do večierky zostáva ešte viac než hodina, vykročil do temnej chodby svietiac si pred sebou prútikom. Po štvrť hodine narazil na ďalšiu kamennú stenu, ale pri pokuse otvoriť ju narazil na nečakanú prekážku. Vždy, keď sa stena začala otvárať, sypala sa z nej stuhnutá hlina a kamenie. Bolo jasné, že východ je zasypaný . Tom si povzdychol , poukladal menšie kamene, ktoré sa sypali z hromady do radu a švihol prútikom. S úsmevom na tvári zdvihol ľahkú kovovú tyč s červenou vlajkou na konci a strkal ňou do prekážky tak dlho, pokiaľ necítil, že jej koniec prešiel cez ňu na druhú stranu . Teraz bude potrebné odstrániť násyp z druhej strany a bazilisk môže bez problémov loviť a súčasne chrániť školu tak, ako to bolo vždy zámerom jeho predka.
Týždne, ktoré nasledovali po jeho posledných objavoch boli znovu naplnené horúčkovitou činnosťou. Premenný elixír bol konečne uvarený a Tom s pomocou jedného s menších Kameňov mudrcov premenil jeden z pripravených kotlíkov na zlatý. No samozrejme, keď už mal poruke elixír, bolo by hlúpe nevyužiť ho a tak premieňal všetky nepotrebné kovové predmety na zlato, kým všetok elixír nespotreboval. Vytvoril si tak celkom slušnú zásobu hotovosti, ktorú celkom určite bude po opustení zámku potrebovať. Jeho lekárnička sa tiež utešene naplnila a tak sa rozhodol, že je čas urobiť niečo s oddelenými časťami jeho duše. Uvariť Očisťujúci elixír bolo jednoduché. Samotný proces ich očisty predstavoval množstvo problémov.
Po dôkladnom prieskume sa rozhodol, že začne s malým kúskom uloženým v Harryho jazve. Na to ale potreboval Ginninu pomoc a presvedčiť ju o tom, aby hovorila s Harrym nebolo vôbec jednoduché.
,Prečo chceš s ním hovoriť?´ spýtala sa podozrievavo, keď ju požiadal, aby nechala Harryho písať do zápisníka.
,Som proste zvedavý. Neustále o ňom hovoríš a ja som ho v skutočnosti ešte nikdy na vlastné oči nevidel.´ To Ginny zaslepená jej uctievaním chlapca chápala vynikajúco , ale napriek tomu dlho váhala, než pristúpila na Tomov prefíkaný plán.
Koncom februára, keď väčšina študentov odpočívala po namáhavom týždni, zišla Ginny do spoločenskej miestnosti s náručím plným učebníc , tvárila sa veľmi nahnevane a zamierila priamo k stolíku, kde sedelo Zlaté trio. S buchnutím naň zhodila svoj náklad a obrátila sa na brata.
„Ron, prepíš mi sem , prosím, tieto recepty,“ neobratne nalistovala vo veľkej knihe Elixírov príslušnú stránku a ukázala na dva pomerne dlhé texty. Položila pred neho otvorený zápisní , pero a kalamár s atramentom a zamávala mu pred očami obviazanou rukou. Potrebujem to na Elixíry a Demelza žiada, aby som jej tú knihu už vrátila. Ron, ktorý známy svojou mimoriadnou lenivosťou, na ňu vyvalil oči, akoby jej práve narástli dve hlavy , parohy a chvost a neveriacky zalapal po dychu.
„Prečo si to neodpíšeš sama, keď to tak veľmi potrebuješ?“ zavrčal a pokúsil sa zápisník odtlačiť s tvárou skrútenou nechuťou akoby očakával, že ho pohryzie.
„Nemôžem, poranila som si ruku a potrebujem zájsť do Nemocničného krídla,“ vysvetľovala a tvár sa jej začala zalievať tmavým rumencom. Hermiona, ktorá celú výmenu so záujmom pozorovala sa odrazu uškrnula, pozrela na Ginny, potom na Harryho a vstala od stola.
„Musím si pre niečo odskočiť do izby,“ prehodila a odbehla skôr, než niekto z nich stihol zareagovať a po celej ceste k dievčenskému schodisku mala na tvári znalý úškľabok.
„Ale...ale,“ habkal Ron a jeho oči rástli stále širšie, keď si všimol dĺžku oboch textov, „prečo si to neodpísala , keď si mala obe ruky v poriadku? Ja teraz naozaj nemám čas!“ vyhlásil rozhodne, prudko odsunul stoličku a odkráčal preč bez toho, aby sa na sestru ešte pozrel. Tá sa pozerala na jeho vzďaľujúcu sa postavu a oči sa jej začali zalievať slzami.
„Ja ti to odpíšem, Ginny,“ ozval sa Harry, ktorý na všetko to dianie pri stole nechápavo pozoroval. „Ale, neviem, či to potom po mne prečítaš,“ poznamenal s úsmevom, keď mu s tvárou červenou ako reďkovka koktavo ďakovala a doslova utiekla zo spoločenskej miestnosti potkýnajúc sa pri tom o nábytok stojaci v jej ceste. Harry ju sledoval, až kým sa za ňou nezatvoril vchod, potom pokrútil hlavou a pritiahol si knihu a zápisník bližšie. Bez váhania namočil pero do atramentu a začal písať.
,Konečne!´ zvolal Tom a okamžite sa premiestnil do Harryho hlavy. Ten sa prekvapene strhol, pustil pero a chytil sa za hlavu obidvomi rukami.
,Kto si? Čo chceš v mojej hlave? Okamžite vypadni von!´ vykrikoval v duchu a pokúšal sa Toma zo svojho tela vytlačiť.
,Volám sa Tom a prišiel som si pre niečo, čo ti nepatrí,´ znela trochu neurčitá odpoveď a Harry na okamžik prestal bojovať.
,Ja mám niečo, čo mi nepatrí?´
,Áno, máš niečo, čo patrí mne. Je to kúsok mojej duše, ktorý je schovaný za tvojou jazvou,´ vysvetlil Tom lapidárne a Harryho oči takmer vystrelili z lebky von.
,Za mojou jazvou je kúsok tvojej duše?´ skríkol tak hlasno, že mohol počuť ozvenu prichádzajúcu zo všetkých hlavových dutín. , Kto si? Ako sa mohol dostať kúsok tvojej duše za moju jazvu?´
,Som Tom a naozaj neviem ako sa tam dostal, ale chcem ho späť!´
,Moja jazva je tam od chvíle, keď Voldemort vystrelil na mňa kliatbu nazývanú ,Avada Kedavra´, ale pred tým zabil oboch mojich rodičov. Si Voldemort? ´
,Nie, nie som, ale možno som sa ním niekde v čase stal,´ pripustil váhavo Tom. ,Ja som tiež len časť duše uväznená v tomto zápisníku a kúsok duše ukrytý v tebe na mňa volá a žiada, aby som ho vzal a spojil sa s ním. Cítim ťah tu,´ ukázal si na hruď a Harry sa pomaly narovnal z obranného postoja.
,Nechcem žiadny kúsok tvojej duše. Môžeš so ho vziať späť, ale ako to chceš urobiť? Nikdy som nepočul o spätnom spájaní duší.´
,Ja tiež nie, až kým som nepocítil ťah. Potom som si vyhľadal všetko o duši, čo som v knihách mohol nájsť. Na to, aby tento kúsok mohol odísť so mnou, keď sa vrátim do svojho zápisníka, musíš vypiť ,Očistný elixír´. ´ vysvetľoval a po krátkom váhaní Harry prikývol, ale vzápätí sa zamračil.
,Kde vezmeš ten ,Očistný elixír,´, ktorý podľa teba musím na to vypiť? A čo ak to je pasca a ty ma chceš otráviť?´ spýtal sa podozrievavo, ale Tom sa len zasmial.
,Kým som tu, nehrozí ti žiadne nebezpečenstvo. Keby som ťa otrávil, zomrel by som spolu s tebou. Teraz, vezmi ten zápisník, strč ho do vrecka a nechaj ma riadiť,´ prikázal a mimoslovne, mávnutím ruky ho uspal. Keď sa mu po chvíľke podarilo prevziať telo prudko sa nadýchol, zbalil zápisník a rýchle vyšiel z veže.
Cesta Do Slizolinových komnát bola po použití všetkých skratiek a tajných chodieb celkom krátka a Tom ju poznal už spamäti, pretože ju prešiel za tento rok už mnoho krát. Tam rýchle zamieril do laboratória a zastal pre pultom, kde stál pripravený kalich naplnený elixírom. Jeho krvavo červená hladina sa ľahko vlnila a vychádzali z nej tenké pramienky pary. Uchopil ho obidvomi rukami a zhlboka sa nadýchol.
„Na zdravie!“ zvolal a potom vypil obsah kalicha na jeden záťah, pretože chuť elixíru bola práve taká odporná, ako väčšiny elixírov, ktoré za svojho života ochutnal. Nikdy v živote ho nenapadlo, že elixír bude mať na telo a myseľ chlapca taký monumentálny účinok.
Elixír začal účinkovať už cestou do žalúdka. Vpíjal sa do vnútorných tkanív hneď, ako sa ich dotkol a cestou vytváral silnú vlnu energie, ktorá napĺňala každú bunku tela i duše. A nielen Harryho duše, ale aj duší, ktoré v jeho tele momentálne hosťovali. Potom, ako ním vlna energie prešla niekoľkokrát hore a dole, Tom sa cítil, akoby ho niekto dôkladne vydrhol hrubým ryžovým kartáčom. Okolo neho niečo praskalo a dunelo a škrípalo, ako keď sa rúca veľký drevený dom, ale keď to všetko skončilo a posledná malá vlnka energie sa konečne ustálila v burácajúcom ohnisku Harryho magického jadra, a Tom sa poobzeral okolo seba, neveril vlastným očiam. Bol to naozajstný ,Očistný elixír´ , pretože všetko žiarilo a jagalo sa a ligotalo sa novotou. Vrátane jeho popraskanej a dobitej duše. V tej chvíli odkiaľsi vyrazil chumáč bielej hmly a z celej sily do neho narazil. Cítil, akoby mu niekto zamiešal vnútornosti veľkou lyžicou , niekoľkokrát ho naplo na zvracanie , ale po chvíľke sa znovu všetko ustálilo. Pozrel na svoje ruky a so spokojným úsmevom skonštatoval, že jeho duševné telo je opäť o niečo kompaktnejšie. Dosť na to, aby vyšiel zo zápisníka natrvalo. Už nemusel sať energiu ako nejaká pijavica. Vrátil sa do zápisníka, naposledy sa prešiel po svojom dlhoročnom väzení a potom s úsmevom na tvári vystúpil z neho von.
Komentáře
Přehled komentářů
Moc povedená kapitola, jsem zvědavá co bude Tom dělat teď =)
Těším se na pokračování! :-)
Jo a text kapitoly je tu vložený dvakrát za sebou =)
Super!
(Mája, 31. 5. 2016 16:20)