Snívať je dovolené

 Sľub

„Takže ten chlapec musí zomrieť?“ spýtal sa Severus s kamennou tvárou a zavŕtal pohľad obsidiánových očí do riaditeľovej tváre. „Celé roky som si myslel, že ho chránim, kvôli Lily. Nechal si ma veriť tomu celé tie roky,“ zašepkal a v jeho hlase bol hnev.

„Nebuď patetický, Severus,“ odvrkol Dumbledore spojac pokojne špičky prstov do vežičky. „Ak sa to stane v ten správny čas, bude to Voldemortov koniec.“

„Správny čas? Povedieš ho ako dobytok na porážku?“

„Ja nie, Severus, ja žiaľ už nie,“ Dumbledore zdvihol očernetú ruku , „ale ty, Severus.“

„A on mi samozrejme uverí, pretože mi bezvýhradne dôveruje. Aj o to si sa postaral,“ odfrkol pohrdlivo Snape a vyšvihol sa zo stoličky. „Na dnes som už počul viac, než dokážem zvládnuť. Odchádzam!“

„Dobre, ak to potrebuješ, aby si sa upokojil, ale týmto tento rozhovor nekončí, Severus a ty to dobre vieš. Harryho spojenie s Voldemortom je stále tesnejšie a je to len otázkou času, keď v ňom bude čítať ako v otvorenej knihe. Chlapec nesmie ešte  poznať, že za jeho jazvou  Voldemort odložil časť svojej duše. Táto vedomosť musí prísť až krátko pred jeho smrťou...,“ posledné Dumlbledorove slová splynuli s úderom dverí zatvárajúcich sa za rozzúreným profesorom. Dumbledore chvíľku civel na dvere, potom ľahostajne pokrčil ramenami, chtivo hrabol do misky naplnenej citrónovými cukríkmi a jeden z nich si vrazil do úst.

  Severus Snape sa hnal stemnenými chodbami starovekého zámku a soptil neviazaným hnevom. Len možnosť prezradenia ho zadržiavala pred preklínaním všetkého v zraku. Sotva však za ním zapadli dvere jeho súkromných komnát, zrútil sa do najbližšieho kresla a nechal slzy, ktoré ho štípali v očiach spadnúť z kútikov na bledé líca. Boli to slzy hnevu a bezmocnosti, dvoch emócií, pre ktoré nemal momentálne  iný vývod. Nie bez toho, aby sa o tom aspoň jeden z jeho dvoch pánov nedozvedel. Dlhé minúty  sedel zhrbený pred kozubom , civel do prázdna pred seba a v hlave sa mu jednostaj mihali obrazy mŕtveho tela jeho jedinej lásky. Tam, držiac ju v náručí prisahal, že bude chrániť jej jediného syna, za ktorého položila život. Ale teraz nevedel, ako túto prísahu dodržať. Hnevlivo zotrel dlaňami mokré líca , vytiahol vreckovku a vyčistil si upchaný nos.  Potom s povzdychom zaostril pohľad opierajúc sa pevnejšie do kresla.  Pred ním bola jeho osobná knižnica pretekajúca starodávnymi zväzkami obsahujúcimi mágiu nepoužívanú celé stáročia. Jeden z nich upútal jeho pozornosť odleskami, ktoré sa mihotali vo svetle sviečok takmer ako Albusove studené a vypočítavé oči. Na foliant viazaný v tuhej čiernej koži narazil pred rokmi vo výpredaji , kde predávali pozostalosť po zosnulom čarodejníkovi, ktorého dedičia nemali žiadny záujem o zaprášené hemoroidy prastarých kníh. Ako tak naň zamyslene civel , odrazu si spomenul na niečo, čo čítal práve v tomto zväzku.

„Ak to bude fungovať, mohlo by to byť riešenie,“ zabzučal si ticho pod hákovitý nos, skĺzol z kresla, vytiahol zväzok z police a pomaly v ňom listoval . Kým našiel staroveký obrad prenášania predmetov cez časovú bariéru , prelistoval  takmer v polovicu   knihy a jeho dlhé prsty boli pokryté škvrnami  starodávneho prachu. Preletel pohľadom stránku, skontroloval nápoje a pomôcky pre runový kruh a spokojne prikývol. „Áno, toto by naozaj mohlo byť riešenie,“ vydýchol uľahčene, odložil otvorenú knihu na stolík vedľa kresla a zamieril do pracovne. Jeho  písací stôl bol zavalený neoznámkovaným esejami, ale on si ich nevšímal a nedbanlivo ich odhrnul stranou, aby si urobil dostatok miesta. Potom vytiahol najväčší zvitok pergamenu aký mohol nájsť, otvoril atrament , spomedzi pier vybral to najostrejšie , na chvíľku sa zamyslel a potom začal písať. Keď skončil svietilo nad hradom vychádzajúce slnko a do konca pergamenu zostávalo len niekoľko centimetrov. Eseje teraz ležali roztrúsené po zemi vedľa stola a ich miesto zaberali stĺpce pootváraných kníh. Hrubý, samo obnovovací zväzok genealógie britských čarodejníckych rodín trónil tesne vedľa jeho ľavého lakťa a nad ním bola otvorená kniha popisujúca posledné čarodejnícke vojny. Grindelwald- Riddle - Voldemort . Najťažšou časťou jeho spovede bolo popísať jeho osobnú zainteresovanosť a podiel na vzostupe Tmavého Lorda, ale pokúsil sa byť tak úprimný a pravdovravný, ako len dokázal. Mávnutím prútika vysušil atrament, pevne stočil pergamen , omotal ho zelenou hodvábnou stuhou a zapečatil.

  Pracovný týždeň ubiehal nezvyčajne pomaly. Severus sledujúc ostrým pohľadom dvanásť kotlov, okolo ktorých sa motali študenti druhého ročníka,  sa vnútorne  hrbil pri pomyslení na riaditeľa, ktorý k nemu pri každom jedle vrhal významné pohľady. Našťastie sa mu doteraz dokázal vyhnúť a ani jeho druhý pán sa v predchádzajúcom týždni  neozval.

,Ak mi bude šťastie čo i len trošku priať, po dnešnej noci to už nebude mať význam,´  myslel si pochmúrne a ešte raz zvažoval svoje rozhodnutie, komu pošle  zvitok. Ale nech to krútil tak a či onak, lepšieho kandidáta na príjemcu si nedokázal predstaviť.

  Po výdatnej večeri zozbieral všetky potrebné pomôcky a hneď za bránou sa premiestnil do domu svojich rodičov. Starý, chátrajúci dom, v ktorom strávil neradostné detstvo a časť mladosti, mu teraz v týchto nepokojných  časoch poskytoval útočisko a miesto na jeho občasné prázdninové experimenty. Značná časť noci uplynula, kým dôkladne vyčistil podlahu v obývacej izbe z ktorej najskôr odstránil všetok nábytok a nakreslil runový kruh. Než začal sýtil runy požadovanými nápojmi, dôkladne ich  skontroloval a popri tom sa uškŕňal nad vetou v texte, že tento obrad nebol príliš často používaný. V skutočnosti sa tomu vôbec nečudoval vzhľadom k náročnosti varenia potrebných elixírov, ktoré vyžadovali ťažko  dostupné  zložky. Len majster umenia mal šancu vykonať takéto náročné dielo a on majster bol. Každá runa, na ktorú opatrne vylial elixír začala žiariť iným svetlom, až to nakoniec vyzeralo, že sa pohybuje uprostred dúhy. Pomedzi ne rozložil zástupcov štyroch elementov, na každý nakvapkal niekoľko kvapiek dračej  krvi zmiešanej z jeho vlastnou, do stredu kruhu položil pergamenový zvitok a po chvíľke sústredenia predniesol zakliatie.

„Stip trans Charlus Hadrian Potter penes  quadragesimus sexstus nascor!“

  Po prednesení týchto slov sa všetky farby dúhy zliali do oslepujúceho bieleho svetla.  Severus  zavrel na okamžik oči , a keď ich znovu otvoril, zvitok ležiaci v strede kruhu bol preč.

Potter Manor v skorých ranných hodinách 2. mája 1958

  Obloha okolo statku práve začala blednúť a prví vtáci sa prebúdzalo z krátkeho nepokojného spánku. V dome ešte všetci spali vrátane pána statku, ktorý sa práve v tomto okamžiku pred štyridsiatimi dvomi rokmi narodil. Minútová ručička na veľkých stojatých hodinách klikla na štrnástu minútu po štvrtej hodine ráno, v hlavnej  spálni domu sa krátko zablyslo a na muža spiaceho vo veľkej posteli po boku čiernovlasej ženy spadol ťažký zvitok pergamenu.

  Charlus Potter bol statný muž s rozháranou šticou hustých čiernych vlasov, ktoré teraz trčali na všetky strany. Pád zvitku a úder do rozsiahlej nahej  hrude ho samozrejme zobudil. Prudko sa posadil, siahol po prútiku ležiacom na nočnom stolíku  a  rozhliadal sa po miestnosti, ktorú práve začalo zalievať mdlé svetlo úsvitu.

„Lumos!“ sviečky v stojanoch  sa rozhoreli a miestnosť zalialo svetlo, ktoré síce nevyhnalo šerá z rohov, ale bolo dostatočné na to aby videl. Trvalo to chvíľu kým si všimol zvitok pergamenu, ktorý svojim prudkým pohybom pri prebudení odhodil k nohám postele.

„Čo je to?“ Dorea sa oprela o lakte a sledovala, ako štuchá koncom prútika do zvitku.

„Neviem, zrejme skorý narodeninový pozdrav,“ uškrnul sa mykajúc bradou k hodinám. Jeho manželka si prehrabala rozstrapatené vlasy a klesla na podušku zatvárajúc oči.

„Najskôr to skontroluj! Tvoji kamoši majú niekedy príliš zvrátený zmysel pre humor. Nebola by som pobavená, keby si sa v deň svojich narodenín premenil na prasa!“ doložila varovne a pretiahla si prikrývku cez hlavu. Charlus sa na ňu zamyslene pozrel a potom sa zamračil na zvitok.

„Hm! Tak poď, nech sa pozriem, čo ukrývaš.“

„Nie tu, Charlus!“ ozval sa spod prikrývky pridusený hlas. „Ešte je príliš skoro. Chcem spať!“

„Fajn, fajn, ako si dáma praje,“ zavrčal a levitujúc zväzok pred sebou vyliezol z postele zamieriac s ním priamo do pracovne. Tam ho spustil na lesklý povrch písacieho stola a opatrne sa nad ním naklonil. „Pečať nesie erb rodu Prince, to nevyzerá ako žart,“ šomral, ľavou rukou vytvoril ochranný štít  a švihnutím prútika stiahol zo zvitku stuhu. Pergamen sa rozvinul a Charles civel so zvrašteným obočím na  jeho husto popísanú vnútornú stranu. Po niekoľkých sekundách sa jeho oči mierne vyduli a dych zasekol v hrdle. „Merlinove plesnivé ponožky , čo je to?“ vydýchol kašlúc a prútikom rozvíjal zvitok ďalej. Chvíľku čítal postojačky, ale potom biely ako duch začal zbesilo mávať nad pergamenom prútikom. Použil všetky odhaľujúce kúzla na ktoré si len mohol spomenúť, ale pergamenom to ani nehlo. Napokon ustal, sadol za stôl a začal čítať znovu od samého začiatku. Prečítať všetko napísané na zvitku trvalo hodiny, ale než jeho manželka vstala toho rána z postele, trónil pevne stočený pergamen na spodnej polici jeho trezoru spolu so stuhou. On sám stál s rukami založenými za chrbtom na balkóne,  sledoval dravé vtáky lietajúce nad lesom, ktorý patril k statku a premýšľal.

„Charlus, je čas pripraviť sa, hostia začnú čoskoro prichádzať a ty si ešte stále v pyžame,“ karhala ho Dorea odo dverí a tak na chvíľku odložil všetky starosti a s úsmevom kráčal k nej späť do izby.

O tri mesiace neskôr

  V týždňoch nasledujúcich po jeho narodeninách Charlus neľutoval čas a starostlivo analyzoval každý riadok. Prvým krokom bolo vylúčiť možnosť podvodu a tak vypísal všetky overiteľné fakty do osobitného zápisníka a postupne ich jeden po druhom overoval. Bola to namáhavá a časovo náročná práca, ale po niekoľkých mesiacoch si bol istý, že každé slovo napísané na pergamene je pravdivé. Jedinou nezodpovedanou otázkou bolo, čo by mal s darovanými informáciami robiť, ako ich použiť pre dobro jeho rodiny a možno aj pre dobro celej čarodejníckej spoločnosti.

„To je neuveriteľné,“ sipel jeho starý priateľ  Harfang Longbottom a vytriešťal modré oči na zvitok, ktorý držal v trasúcich sa rukách. „Myslíš, že to je naozaj pravda?“

„Posledné mesiace od mojich narodenín som každú voľnú chvíľu strávil overovaním faktov, ktoré sa v súčasnosti overiť dajú bez toho, aby som vzbudil neželanú pozornosť. Každý z nich je pravdivý a iste si zbadal, že niektoré časti sú prekopírované stránky z historických kníh. Priznám sa, že keď som ich čítal, bežal mi mráz po chrbte.“

„Áno, to je...ale...ale Dumbledore? Nemôžem tomu uveriť, vždy som si myslel, že je priam stelesnením dobra.“

„Áno, aj ja a obaja sme sa mýlili,“ povzdychol si Charlus. Albus bol starý priateľ a dôkaz o takej nepredstaviteľnej zrade mu trhal srdca na tisíc kusov. „Obaja sme boli starí, nevšímaví blázni a v konečnom dôsledku nás to stojí budúcnosť našich rodín. A nielen ich!“ zvolal rozhorčene zvierajúc ruky do pästí. „Malicherné preťahovanie o moc medzi dvomi čarodejníkmi doslova vykorení väčšinu čistokrvných rodín Británie bez ohľadu na to, na ktorej strane tohto konfliktu sa ocitnú.“

„Alebo medzi,“ poznamenal Harfang a pred očami mu vyskočil obrázok usmievajúceho sa vnuka, ktorého vďaka tomu čakal osud  rastliny vegetujúcej na lôžku u Sv. Munga.

„Alebo medzi,“ prikývol Charlus.  Obaja muži hľadeli zamyslene do ohňa praskajúceho v kozube a premýšľali.

„Čo budeme robiť?“ spýtal sa po chvíli Harfang prečesávajúc si zamyslene tmavé, mierne prešedivené vlasy.

„Zastavíme ich! Oboch!“ zavrčal Charlus rozhodne. Podľa zvitku sa mal jeho syn narodiť o necelé dva roky a on bol rozhodnutý urobiť čokoľvek, len aby sa jeho život odlišoval od toho , ktorý bol napísaný na pergamene.

„Ako? Nevieme kde Riddle je a ani či už a koľko horkruxov vytvoril a kde sú.“

„Nájdeme ho! A aj tie odpory nájdeme, Harry,“ Charlusov hlas bol odrazu studený a tvrdý ako kus ľadu.

„Tvrdil si, že sa nemôžeme vystaviť podozreniu, pretože Riddle tu už má veľkú skupinu nasledovníkov, ktorí netrpezlivo čakajú na jeho návrat. Tak ako chceš prehľadávať celú Európu a Áziu bez toho, aby si nevzbudil podozrenie?“

„Zabudol si Afriku, ale to nevadí. Nepôjdeme my, ale  pošleme za ním lovcov. My budeme mať plné ruky práce s odstránením Albusa z väčšiny jeho pozícií. A hlavne z Rokfortu! Naozaj si neprajem, aby z môjho syna vyrástol ľahkomyseľný  sukničkár a tyran.“

„Lovcov,“ zopakoval Harry pomaly zamyslene váľajúc slovo na jazyku. V jeho pozícii poznal značné množstvo profesionálnych a aj amatérskych lovcov ľudí a nebezpečných beštií, ale ani jeden z nich sa mu nezdal dostatočne dôveryhodný pre takú dôležitú a hlavne tajnú misiu. „Kde chceš nájsť lovcov, u ktorých si budeš istý, že ťa nezradia? Lovia ľudí pre peniaze a idú tam, kde dajú viac.“

„Pf! Riddle sám nemá ani floka. Pochybujem, žeby našiel dosť zlata na podplatenie lovca, ktorý ho nájde.“

„Máš pravdu, on nie, ale jeho nasledovníci ho majú dosť na to, aby zaplatili všetkých lovcov v krajine. Nie,“ Harry pokrútil rozhodne hlavou, „nemyslím si, že niektorý z nich je dostatočne dôveryhodný pre takúto prácu. Okrem toho by to bol vynikajúci materiál na vydieranie a to si v tomto okamžiku, keď sa chystáme bojovať s zosobneným svetlom,  naozaj nemôžeme dovoliť. “

„Čo teda navrhuješ?“ Zamračený Charlus upieral pohľad na starého priateľa, keď sa v jeho zornom poli niečo mihlo. Pohyb zachytil len kútikom oka, ale okamžite mykol hlavou, aby videl kto sa odvážil narušiť jeho ťažko chránenú pracovňu bez toho, aby o tom vedel. Vzápätí sa s úsmevom uvoľnil keď videl domáceho škriatka Hrotka, ako sa točí okolo kozuba.  Znovu sa obrátil k priateľovi a stuhol. Zamračil sa , chvíľku úporne prevracal myšlienku, ktorá mu vrazila do hlavy všetkými smermi a potom sa diabolsky uškrnul. „Mám to!“ vydýchol a radostne  tlesol rukami.

„Čo máš?“ Harry, ktorý samozrejme tiež zaznamenal škriatka  mykol hlavou naznačujúc, aby v prítomnosti škriatka nehovoril žiadne dôverné informácie , ale Charlus sa znovu len potešene  uškrnul.

„Oni! Nenájdeš nikoho, kto by bol dôveryhodnejší.“ štekol a mykol bradou k škriatkovi. Harryho oči sa prudko rozšírili a s otvorenými ústami neveriacky pozrel na priateľa.

„To nemôžeš myslieť vážne!“ zvolal a hodil zamračený pohľad ku kozubu.

„Prečo nie? Ak im to poriadne vysvetlíme...,“ pokrčil zľahčujúco plecami. „Okrem toho, nikoho by ani nenapadlo, chrániť sa pred nimi. Sú v podstate neviditeľný. Drvivá väčšina čarodejníkov si ich ani nevšimne a Riddle je podľa tohto,“ brnkom prstom do zvitku, „poriadne nafúkaný bastard. Využíva ich služby, ale inak im určite nevenuje  žiadnu pozornosť. Oni ho nájdu, som o tom pevne presvedčený.“

„Oni?“

„Áno, musí ich byť viac, inak by to trvalo príliš dlho a to si naozaj nemôžeme dovoliť.“  Harry sa zamračil a v duchu preberal  hŕstku domácich škriatkov patriacich k jeho rodine a nerozhodne triasol hlavou. Nevedel si predstaviť žiadneho z nich na takejto dôvernej a nebezpečnej misii.

 Myšlienka na použitie domácich škriatkov pri hľadaní a neutralizovaní tmavého čarodejníka sa napriek počiatočnej nedôvere natoľko  zakorenila v hlavách oboch mužov, že sa nakoniec rozhodli ju zrealizovať. Niekoľko týždňov po tom, ako mal Charlus tento skvostný nápad , po zmetenom šachovaní domácich škriatkov medzi jednotlivými nehnuteľnosťami patriacimi k obom majetkom a opatrným nákupom ďalších domácich škriatkov, sa dve trojčlenné skupiny týchto neuveriteľných magických tvorov vydali na túto životne dôležitú misiu. Charlus hľadel, ako s tichým lupnutím miznú z jeho pracovne a v duchu  ešte raz preberal ich vybavenie.

„Ja dúfam, že majú všetko, čo budú potrebovať,“ poznamenal Harry s povzdychom spúšťajúc sa do kresla pri krbe.

„Práve na to myslím, ale nech to obraciam v hlave ako chcem, nemôžem prísť na nič, čo by sme im mohli dodať, aby boli úspešní.“

„Tá fotografia z ročenky už bola trochu stará, možno teraz vyzerá inak,“ šomral Harry so zatvorenými očami a trel si spánky obidvomi rukami.

„Lepšie než nič,“ pokrčil plecami Charlus. „Aj tak sme im ju pridali len ako dodatočnú pomôcku. Predmety s jeho magickým podpisom sú oveľa lepšou indikáciou. Ucítia ho na diaľku.“

„Dobre,“ Harry vstal a otriasol sa, „mali by sme teda ísť a pripraviť ubytovanie pre takého vzácneho hosťa.“

„Áno, kobky v Manor sme nepoužívali už zopár desaťročí, tak to bude celkom dosť práce,“ prikývol Charlus a pevnejšie zovrel prútik v ruke. Jeho oči odhodlane hľadeli na priateľa a verného spojenca jeho rodu. „Pamätáš si, ako vyzeralo to zariadenie na odsekávanie hláv, ktoré bolo používané počas revolúcie vo Francúzsku? Mohli by sme tam jedno zostrojiť. Ak mu odtneme hlavu a nič nebude kvíliť, bude to perfektný dôkaz, že sme zničili všetky časti jeho čiernej duše.“

„Ha..ha! Nemusí nič kvíliť, mne bude stačiť, ak zostane jeho telo ležať a nezmizne. Lepší dôkaz nenájdeš.“

„A čo ak zmizne? Čo budeme robiť potom?“ provokoval Charlus zužujúc oči a skúmavo sa na priateľa pozrel.

„Znovu ho nájdeme a zabijeme,“ odvrkol Harry netrpezlivo. „Nikto nemá nafukovaciu dušu a nemôže ju deliť do nekonečného množstva častí. Nesmrteľnosť je v našich deťoch a nie v horkruxoch.“

„Áno, ja to viem a ty to vieš tiež, ale ten gašpar to buď nevie, alebo nechce vedieť. Ako ten had mohol mať také charizma, keď sa na neho nalepilo toľko vplyvných čarodejníkov?“

„Hľadali moc a našli smrť. Názov Smrťožrút tomu presne zodpovedá. Riddle sa nechce a nebude s nimi deliť o moc, pretože ju všetku chce len pre seba a títo hlupáci to nevidia,“ posmieval sa Harry zostupujúc príkrym, úzkym  schodiskom dolu do kobiek. Praskajúce fakle, ktoré sa zapaľovali len tesne pred nimi nevládali osvetliť celý priestor a tak väčšina z chodieb ukrytých pod zámkom tonula v tajomných šerách. Charlus  súhlasne zavrčal a zamieril do tmavších častí podzemných chodieb, kde sa nachádzali  dávno nepoužívané väzenské priestory.

  Nasledujúce týždne boli naplnené horúčkovitou činnosťou a netrpezlivým očakávaním. Ale ako dni plynuli a žiadny zo škriatkov sa neukázal, život oboch mužov sa postupne vrátil do ich bežného rytmu.    Odstránenie vplyvného čarodejníka z ich životov bola práca veľmi delikátna, a ani jeden z nich si neprial ocitnúť sa vo svetle spoločenských reflektorov s rukou vo džbáne. Obaja boli riaditeľmi ich síce neveľkých, ale zato vplyvných a bohatých , rodín a mali veľmi široké spojenecké zväzky s mnohými rodinami čarodejníckeho sveta a to nielen na ostrovoch. Odstránenie Dumbledora  vyžadovalo množstvo opatrných  rokovaní, pretože nechceli, aby bol predčasne varovaný. Len keď si už boli istí podporou svojich spojencov nastal čas na verejné vystúpenie. Prešiel takmer rok od okamžiku, keď sa v Charlusovom dome objavil záhadný zvitok, ale ani jedna z určených úloh zatiaľ nebola celkom dokončená a obaja sa obávali, že ani tak skoro dokončené nebudú.

29.apríl 1959 Potter Manor

„Charlus Potter!“ volanie z kozuba prinútilo Charlusa zdvihnúť hlavu od hromady pergamenov roztrúsených po jeho písacom stole a pozrieť , kto sa opovažuje rušiť ho v tomto čase. „Charlus, si tam?“ ozvalo sa znovu a teraz oveľa zreteľnejšie. Známy a nie práve želaný hlas sa rozliehal jeho pracovňou a vychádzal z kozuba, kde sa plamene práve zmenili na žeravý rošt, v ktorom sa objavila dobre známa tvár Albusa Dumbledora.

„Iste,“ odvrkol netrpezlivo a so zjavným znechutením sa priblížil ku kozubu, „kde inde by som bol o tomto čase?“

„Ja sa ospravedlňujem, Charlus, že ťa musím vyrušiť pri práci, ale dostal si pozvánku na zasadnutie Wizengamotu? Budeme prejednávať dôležité návrhy zákonov a bol by som rád, keby si ich podporil.“

„Aké zákony máš na mysli? Pre nasledujúce zasadnutia boli naplánované viaceré návrhy a nezdalo sa mi, žeby tam bolo niečo kontroverzné.“

„Ach! To je nový návrh, ešte sme ho nestihli rozposlať všetkým členom Wizengamotu. Pochádza od  skupiny okolo Glorisa Umbridge.“

„Gloris znovu podáva návrh zákona?“ Charlus sa zamračil. „Tak to by skutočne mohlo vyvolať určité nevôle , pretože on je vždy príliš agresívny ako v slovách, tak v činoch. O čom je návrh?“

„Nič dôležité, našťastie,“ Dumbledore  hodil zľahčujúco rukou a Charlus a ešte viac zamračil. ,Ako to, že som si to doteraz  nevšimol,´  dumal ohrýzajúc konce fúzov. ,Keď klame bliká očami ako prskajúca, dohorievajúca  sviečka. A je celkom jasné, že klame, pretože Umbridge by nikdy nepodal niečo nedôležité. Je centrálnou postavou pre puristov a musí si udržiavať určitý obraz.´

„Ak to nie je dôležité, potom nebude vadiť, ak sa hlasovanie pozdrží dovtedy, kým nebudú všetci členovia Wizengamotu náležite oboznámení so znením navrhovaného zákona,“ povedal rozhodne a Dumbledorov výraz  prekvapene stuhol, mihot očí zmizol a jeho tvár stvrdla.

„To naozaj nie je nutné,“  zaškrípal a nepohodlne sa zavrtel. „Ďalšie zasadanie bude až o tri mesiace a dovtedy... .“

„Čo dovtedy Albus? Podľa teba nie je dôležité, aby boli všetky zákony, ktoré Wizengamot prijme plne posúdené na dopady, ktoré bude mať na  všetkých obyvateľov  nášho sveta? Ako by to bolo možné, ak členovia tohto zákonodarného tela nevedia o čom hlasujú?   Čo je v tom zákone také dôležité, že to nemôže počkať do ďalšieho zasadnutie?“

„To je nič,“ Dumbledore zmetene triasol hlavou, „nebudem ťa viac rušiť, máš iste veľa práce. Dovidenia zajtra, Charlus...,“ prehodil a skôr, než sa zamyslený Charlus stihol ozvať, prerušil spojenie.

„Nič? Albus, Albus...,“ vrčal rozhnevane, „ v blízkej budúcnosti ťa čaká ešte veľa podobných nepríjemných prekvapení,“ doložil a vrátil sa k práci.

„Čo sa práve stalo?“ pýtal sa prekvapene  Albus Dumbledore vstávajúc od kozuba a trel si otlačené kolená. „On mi vždy bezvýhradne dôveroval  a ešte nikdy nepoprel moje prianie, tak prečo dnes?“ mračil sa a schémy jeho machinácií, ktorými ovíjal celý magický svet sa začali otriasať, pretože jeden z jeho kľúčových hráčov odmietol hrať podľa jeho predlohy.

30. apríl 1959  Ministerstvo mágie - Londýn

  Zasadnutie Wizengamotu sa ťahalo a všetci už boli unavení. Tváre mužov sediacich v dohľade Charlusovho kresla šediveli a postavy sa pomaly zosúvali v kreslách dolu. Väčšina čakala na posledný bod programu zasadnutia ako na spasenie a netrpezlivo pokukávali po dverách , ktorými sa trúsili úradníci ministerstva, aby predniesli posledný návrh zákona čakajúci na schválenie. Charlus si bol istý, že odsunutie schvaľovania na koniec rokovania bolo zámerné a preto dosiahol k vedľajšiemu kreslu a kruto uštipol driemajúceho Longbottoma do ruky.

„Jaj! Čo robíš?“ zavil Harry a trel si predlaktie, na ktorom sa už začala tvoriť veľká podliatina.

„Dávaj pozor, prichádza kľúčový okamžik dnešného zasadnutia,“ syčal Charlus a mykol bradou ku dverám.

„Prichádza koniec dnešnému mučeniu,“ zastenal Harry mračiac sa na neho.

„Nie, pozri, prichádza Umbridge a spolu s ním návrh zákona, znenie ktorého sme nedostali na preštudovanie a Dumbledore ma včera večer žiadal, aby sme tento návrh napriek tomu podporili.“  Harry prekvapene vzhliadol a narovnal sa v kresle zovrúc pevne operadla rukami zhrubnutými tvrdou prácou v skleníkoch.

„Áno? Potom by si mal varovať ostatných,“ zavrčal a zdvihol prútik, ktorý ležal pred ním na úzkom stolíku zaplnenom zvitkami pergamenov. Jeho modré oči vyhľadávali členov frakcie a keď videl podriemkavajúcu postavu, vyslal v jej smere ľahké bodavé čary. Auditóriom sa ozývali prekvapené jajkania a kliatby. Charlus s úškľabkom napodobil jeho činy a v odpoveď na Dumbledorov spýtavý pohľad len pokrčil plecami. Trvalo to necelú minútu a celá frakcia Wizengamotu bola pripravená a bdelá vypočuť návrh známeho úradníka  ministerstva mágie. Počas čítania návrhu sa členovia frakcie stále viac mračili. Charlus si bol istý, že tento návrh už niekoľkokrát počul a Wizengamot ho vždy celkom jednoznačne zamietol. Preto v okamžiku, keď Umbridge dočítal zdvihol prútik a prihlásil sa o slovo nevšímajúc si zamračenia, ktoré k nemu vyslal Dumbledore.

„Lord Potter? Nečakal som, že budete chcieť o návrhu diskutovať. Je už naozaj neskoro a všetci sú unavení,“ pokúšal sa odradiť ho a Charlus zaznamenal náznak „Adducere“  v jeho hlase hádzané samozrejme bez prútika. S úsmevom zmietol účinok kúzla a postavil sa.

„Vážení členovia Wizengamotu,“ zvolal ostrým, rozhodným hlasom, ktorý zobudil aj posledných ospalcov. „Viem, že je pokročilá hodina a všetci sme unavení, ale práve preto vás chcem upozorniť, že písomne sme po prvé tento návrh nedostali na predbežné preštudovanie, čo je jasné porušenie zákona a po druhé sme ho , ak sa nemýlim počuli za posledných desať rokov už tretí krát. Vyhlásiť všetky magické bytosti mimo čarodejníkov za magické nemé tváre len preto, že rodina navrhovateľa vlastní obchod na predaj magických zložiek a riskovať ďalšiu vojnu so širokou škálou magických tvorov, by bolo maximálne nezodpovedné voči všetkým . Okrem toho som presvedčený, že mnohé z bytostí, ktoré pán Umbridge túži vyhlásiť za nemé, majú oveľa rozsiahlejšiu slovnú zásobu než on a jeho klika vzhľadom k obsahu jeho návrhu. On je možno pripravený bojovať celý zvyšok jeho života, ale ja a moji spojenci rozhodne nie. Myslím, že pôvodná klasifikácia, aj keď má ďaleko do ideálu, je oveľa lepšia než to, čo sme si práve vypočuli.“ Jeho slová boli sprevádzané súhlasnými zabručaniami a prikyvovaniami od väčšiny prítomných. 

  Dumbledore vrhol k Charlusovi rozhnevaný pohľad, ale potom sa znovu obrátil k soptiacemu Glorisovi, ktorý ho prebodával pohľadmi ostrými ako dýky.

,Ktovie, aké zvýhodnenia z tohto nezmyslu by si našli cestičku priamo k nášmu žiarivému svetielku,´ uškrnul sa Charlus  pozorujúc ich výmenu . Zdalo sa, že obaja nakoniec dospeli k nehlučnej dohode, pretože Albus sa znovu narovnal a buchol kladivkom na pult pred sebou, aby umlčal šum rozhovorov, ktoré sa niesli auditóriom a kým prehovoril, starostlivo si nasadil svoju starootcovskú masku.

„Počuli sme ,jeden´ z názorov,“ predniesol stručne  a jeho ježaté obočie sa zvraštilo do jednej  línie , „ale ja som presvedčený, že mnohí z vás s týmto názorom nesúhlasia. Návrh z dielne ministerstva je dostatočne prepracovaný na to, aby mohol byť posunutý do hlasovania. Keby sme návrh znovu vrátili na prepracovanie, znamenalo by to ďalšie  zasadnutie Wizengamotu a vy určite máte príliš veľa inej práce, než sedieť na týchto tvrdých stoličkách zbytočný krát.“ Harry sa pri jeho reči neustále vrtel v kresle a sotva doznela posledná slabika, zdvihol prútik. Dumbledore sa snažil nevšímať si ho, ale Harry bol vytrvalý, ale  nakoniec už rozhnevaný vrhol nad hlavy všetkých spŕšku červených iskier a postavil sa.

„Ja sa ospravedlňujem za nevhodné prihlásenie sa do diskusie, ale nejako som odrazu nadobudol dojem, že som neviditeľný a náš Vrchný čarodejník ma nemôže vidieť, hoci väčšinou o sebe tvrdí že vie všetko a vidí všetko. Ale k jeho poznámke o mimoriadnom zasadnutí a tvrdých stoličkách. Ja celkom určite viem, že každý z nás , ktorí sedíme na týchto tvrdých kreslách,  považuje  svoju prítomnosť v tomto tele za výsadu a česť. Preto by nás neodradilo ani nejaké to zasadnutie navyše  len aby sme sa uistili, že zákony tejto krajiny nami prijímané sú v prospech všetkých občanov a nie len jednej konkrétnej rodiny. Keď nás nemagické obyvateľstvo v ich strachu z našej mágie začalo loviť a zabíjať, bránili sme sa a bojovali za svoje životy. Ak niečo podobné urobíme kentaurom, gajádam , vlkolakov  alebo  goblinom a iným druhom škriatkov, ocitneme sa v obkľúčení obrovského množstva nepriateľov usilujúcich chrániť ich životy a životy ich rodín.  Pán Umbridge,“ teraz sa obrátil priamo k navrhovateľovi a z jeho tváre sálala škodoradostnosť, „ uvedomili ste si, že ak sa goblini dozvedia, čo ste už po tretí krát navrhovali, môžete sa rozlúčiť z ich finančnými službami a budete šťastný, ak vám nevyhlásia krvnú pomstu?“ s tými slovami a s miernym zachechtaním si znovu sadol a tváril sa veľmi spokojne, pretože  Gloris Umbridge obelel ako plátno a oči mu v hrôze liezli z jamiek. Skôr, než Dumbledore stihol otvoriť ústa, Charlus zdvihol prútik a napriek tomu, že nebol vyzvaný vstal.

„Vrchný čarodejník,“ oslovil priamo Albusa a so zúženými očami hľadel priamo na neho, „verím, že podľa zákona čísla 452/b z roku 1845 , bol tento návrh z dielne ministerstva prednesený pánom Umbridge  odmietnutý týmto telom už tretí krát a preto sa už na tejto pôde nikdy viac nemôže objaviť.“  Dumbledore vyzeral, akoby prehltol obzvlášť kyslý cukrík , ale okamžite sa spamätal.

„Ja verím, že Lord Potter prehliadol skutočnosť, že sme o návrhu ešte nehlasovali. Ale ak máte dojem, že navrhovaný zákon potrebuje ďalšie úpravy...,“ s nádejou sa rozhliadol, ale identický úškľabok, ktorý zdobil Harryho ústa sa objavil na mnohých tvárach okolo neho. A neboli to len tváre patriace frakcii okolo Pottera a v oblasti, v ktorej sedeli viac tmaví čarodejníci  trčal do vzduchu osamelý prútik. Albus veľmi dobre vedel komu patril a tvár mu zahalil mrak nevôle. „Lord Malfoy?“ spýtal sa s nádejou, že si  to oslovený ešte rozmyslí a nevstane. Samozrejme nič také sa nemohlo stať, pretože Abraxas Malfoy zahalený do tmavo zeleného habitu  zdobeného strieborným ornamentom, vstal.

„Myslím, že Lord Potter a Lord Longottom tu predniesli k tomuto návrhu zákona niekoľko platných pripomienok,“  preletel pohľadom skupiny jeho frakcie a stretol sa s viacerými súhlasnými prikývnutiami. „Nikto z nás si nepraje vyprovokovať ďalšiu vojnu s goblinmi a preto navrhujem, aby sme o návrhu tohto zákona hlasovali hneď,“ pozrel priamo na Dumbledora a na jeho studenej tvári sa objavil malý náznak úškľabku. V celom auditóriu sa rozšumeli  súhlasné zvuky a Albusova čeľusť ukrytá pod hustou bielou bradou stvrdla. Teraz  už  nemal veľmi na výber, pretože to bol on, ktorý sa snažil hlasovanie pretlačiť do tohto zasadnutia. Pozrel na Glorisa, ktorý pomaly, ale isto červenel hnevom a pokrčil plecami. Veci sa veľmi rýchle vymykali z jeho rúk a on to nemal rád. Napriek tomu vstal a poklopal kladivkom po doske stolíka.

„Dobre, ak je to vaša vôľa, budeme hlasovať. Tí z členov Wizengamotu, ktorí hlasujú za návrh zákona, zdvihnú prútiky,“ velil , rýchle sa rozhliadol okolo seba a neveril vlastným očiam. Do vzduchu trčalo pár osamotených prútov a aj tie sa pod váhou zamračených pohľadov ich susedov pomaly skláňali dolu. Rýchle ich spočítal a jeho plecia poklesli. „Za návrh zákona hlasovalo osem členov Wizengamotu,“ oznámil a s povzdychom pokračoval. „Kto je proti tomu, aby sme prijali tento návrh teraz zdvihnite prútiky,“ povedal a v tom okamžiku sa zdvihol les prútov. Ani ich nepočítal a potriasol hlavou. „Wizengamot rozhodol,  že návrh z dielne ministerstva o novom roztriedení magických druhov , bol drvivou väčšinou zamietnutý. A preto že , ako poznamenal Lord Potter, bol tento zákon nanesený v tomto tele už po tretí a finálny čas a po každý krát ho Wizengamot odmietol, už nikdy nesmie byť vo Wizengamote v tejto podobe prednesený,“ vyhlásil a udrel kladivkom na stôl potvrdzujúc výsledok hlasovania. „Dnešné zasadnutie Wizengamotu skončilo,“ ohlásil zhŕňajúc množstvo pergamenov, ktoré ležali pred ním.

„Aký zaujímavý vývoj,“ mrmlal Abraxas ticho zužujúc oči v dvoch postavách opúšťajúcich miestnosť. Frakcia Potter – Longbottom nepodporila Dumbledora a rovnováha moci v čarodejníckom svete sa odrazu  posunula odlišným smerom. Ešte nebolo jasné kam, ale rozhodne to bolo zaujímavé.

  V ten večer sa z okna Dumbledorovej pracovne blýskalo výbuchmi  kliatob hádzaných proti stenám starodávneho hradu. Albus zúril a jeho mágia bola nestabilná emóciami, ktoré už celkom chvíľu nemohol dostať pod kontrolu.

„Ako sa opovažujú!“ jačal spoliehajúc sa na  ,Silencio!´, ktorým umlčal celú oblasť sotva vkročil do chodby vedúcej k jeho priestorom. „Ako sa opovažujú vypočúvať moje rozhodnutia!“ vrieskal, ale na zadnej časti jeho mysle  vírili iné otázky. ,Už zabudli? Je to príliš dlho od okamžiku, keď porazil v boji prvú a jedinú lásku jeho  života?  Vtedy sa zhŕkli okolo neho a s nábožnou úctou počúvali každé jeho slovo. Jeho rozhodnutie bolo zákonom a nikto sa neopovážil o ňom pochybovať. Kde sa odrazu vzali pochybnosti a odpor? A prečo teraz?´ „Gellerta na nich! Ach nie, nie jeho,“ zaskučal a v jeho mysli sa vynoril obraz bezzubého starca schúleného v rohu cely. ,Tak kto? Kto zase naleje do nich dostatok strachu, aby mu znovu načúvali, aby k nemu vzhliadali a držali ho v úcte? On riadil tento svet a to mu nikto nevezme.´ Prestal vrhať okolo seba kliatby, vlnou prútika opravil škody, ktoré spôsobil a hodil sa do kresla za písacím stolom. Potreboval niekoho, kto bude predstavovať pre verejnosť čisté zlo. Temnú postavu, ktorá do nich naleje dostatok strachu a v temnote ktorej on znovu zažiari ako slnko prinášajúce dobro. „Je čas, aby sa Tom vrátil zo svojej študijnej cesty,“ vyhlásil rozhodne a začal snovať plán, ako zistiť miesto, kde sa mladý temný čarodejník nachádza a prinútiť ho  vrátiť sa späť.

2.máj 1959 Veľká čarodejnícka knižnica - Alexandria

  Tomas Riddle, alias Lord Voldemort sedel v tom čase v kúte Alexandrijskej knižnice a prehŕňal sa v starodávnych zvitkoch, ktoré plnili dlhé police obrovskej sály. Pri tejto polici strávil už niekoľko hodín a začínal to cítiť. Chrbát ho bolel od nepohodlnej polohy a oči ho štípali od prachu, ktorý sa napriek kúzlam uloženým na zvitkoch, zdvíhal v jemných mrakoch vždy, keď ich rozbaľoval. S povzdychom pustil konce pergamenu a ten sa znovu zvinul do tuhého valca, ktorý sa vzniesol a zasunul do hrubého ochranného tubusu uloženého na polici. Riddle zamračene civel na tubus, v ktorom bolo veľa zaujímavých informácií, ale nebolo tam nič, čo by zaujímalo konkrétne jeho. Len jeden zo zvitkov , ktoré dnes prečítal stál za to, aby si z neho urobil duplikát, ale teraz si naozaj nebol istý, či mu pomôže pri jeho ceste k absolútnej moci. S povzdychom  siahol po ďalšom tubuse, ale skôr než sa jeho dlhé prsty dotkli vrchnáku, zaškvŕkalo mu nahlas v bruchu a prázdny žalúdok sa mu bolestivo skrútil. Ako zázrakom sa v jeho ruke objavil prútik. Rýchle švihnutie a veľké červené   plápolajúce čísla sa objavili asi meter nad ním. , 21,45!´ Trvalo to niekoľko sekúnd  než sa skutočnosť, že tu znovu strávil takmer dvanásť hodín, predrala do jeho zahmleného vedomia. Ruka s prútikom pomaly klesla a Tom sa  odvrátil od police, ktorá obsahovala ešte množstvo neprehliadnutých tubusov. ,Možno v jednom z nich by som našiel to, čo hľadám a čo tak zúfalo potrebujem ,´ pomyslel si a vykročil tesnou uličkou medzi policami k východu zo sály. V tom sa nad ním niečo zablyslo a v okamžiku, ako sa v jeho ruke znovu objavil prútik, dopadol mu k nohám skrútený list pergamenu omotaný červenou stuhou. Pečať bola bez identifikácie a tak sa najskôr opatrne rozhliadol okolo seba a keď sa ubezpečil, že mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo, sklonil sa nad zvitok a hlavou mu vírili tisíce, zatiaľ nezodpovedaných,  otázok. Bol však príliš skúsený  dotknúť sa holou rukou  niečoho, čo prišlo takým spôsobom. Malé rezné obdobie rozbilo pečať a ďalšie zasvišťanie prútika otvorilo pergamen. Tom naň civel so zúženými očami a k tisícu nezodpovedaných otázok sa pridali ďalšie. Bola tam napísaná len jediná veta skladajúca sa z piatich slov.

                                         ,Je čas vrátiť sa domov!´

„Pf! Zelený atrament! To už sa mohol rovno podpísať, používa ho odkedy ho poznám,“ syčal ticho a mávnutím ruky pergamen spopolnil.

„Hej! Tu nesmiete používať oheň!“ volal jeden zo strážcov, ktorý sa okamžite objavil vedľa neho a pohľadom prehľadával oblasť okolo . Tom sa k nemu pomaly otočil a uprel na neho tmavo červené oči. Strážnikovi stačil jediný pohľad nato, aby vydesene cúvol. „O...o...oheň je nebezpečný, je tu priveľa horľavého materiálu,“ bľabotal neprestávajúc cúvať. V okamžiku, ako dosiahol okraj radu sa   otočil a rozbehol sa preč. Tom sa za ním pozeral s krutým úsmeškom na perách až kým nezmizol vo východe .  Potom len posmešne ohrnul hornú peru a fŕkajúc pobavene celou cestou, kráčal  von z knižnice. Cestou k malému hostincu, ktorý používal len sa niekoľko hodín ľahkého spánku a niekoľko jedál premýšľal o tom, čo viedlo Dumbledora k zaslaniu takého  naliehavého pozvania k návratu do vlasti. Ani na okamžik neveril, žeby starému čarodejníkovi chýbal. Vzťahy medzi nimi boli napäté od okamžiku, čo na seba položili oči a odvtedy sa nič nezmenilo. Skôr naopak. Ak kedy mohol menovať svojho úhlavného nepriateľa, dal by mu meno Albus Dumbledore, hoci za ten svet si nevedel spomenúť, čo presne bolo príčinou ich vzájomného  nepriateľstva.

  Keď zabočil do uličky vedúcej k jeho nocľahárni, už z diaľky videl, že v dokoch bol berný deň. Mraky nakladačov sa preliali z prístavu do mesta a obsadili každý kúsok miesta vo všetkých krčmách mesta oslavujúc skutočnosť, že prežili ďalší týždeň ich ťažkého a namáhavého života.  Hluk valiaci sa z krčmy ho podráždil a tak sa ani nezastavoval vo výčape, ale zamieril rovno na poschodie, kde sa nachádzalo niekoľko izieb, ktoré krčmár prenajímal hosťom . Hluk z výčapu sa tlačil cez tenké steny a Tom bol pokúšaný oddeliť izbu od zvyšku krčmy , ale na naliehanie mravčiaceho žalúdku najskôr potiahol za širokú stuhu visiacu vedľa dverí.

„Izba číslo šesť,“ ohlásil do lievika hovorcu, ktorý bol zabudovaný do steny vedľa nej. „Kúpeľ, večera a kanvica čaju,“ objednal lapidárne  a začal si rozväzovať opasok na kaftane, ktorý mal prehodený cez seba, aby v uliciach nevzbudzoval zbytočnú pozornosť. Pokrčil ho z pliec a nedbanlivo prehodil cez operadlo divánu stojaceho vedľa nízkeho okrúhleho stolíka. S pomocou vyzuváku si stiahol z nôh vysoké čižmy z mäkkej kože a práve sa chcel usadiť na veľký vankúš pohodený vedľa širokého lôžka, keď sa niekto zaklopkal na dvere.

„Váš kúpeľ, pane,“ zašveholil tenký hlások jednej z arabských  slúžok a vzápätí bolo počuť, ako sa rýchle vzďaľuje od izby obývanej cudzím mužom.

  Kúpeľ bol blaho. Ležiac v obrovskej vani naplnenej teplou  vodou s množstvom rôznofarebných bubliniek postupne uvoľňoval stuhnuté svalstvá šije a pliec. Potom sa zaklonil a chvíľku sa nechal  niesť vodou, namáčajúc si vlasy pred ich dôkladnejším drhnutím. Počas toho všetkého premýšľal o dokumente zo starovekého Egypta, ktorý dnes našiel v knižnici. Jeho obsah ho naozaj veľmi zaujal. Akoby aj nie, keď pojednával o prostriedku, ako získať nesmrteľnosť. Ale informácie boli veľmi odlišné od tých, ktoré získal v Rokforte. Podľa tohto dokumentu je horkrux jeden z najnevhodnejších spôsobov získania nesmrteľnosti a medzi čarodejníkmi sa už tisícročia nepoužíva hlavne pre to, lebo delenie duše oslabuje magické jadro čarodejníka. On to svoje posilnil vykonávaním množstva obradov, ale teraz uvažoval, či dosiahol skutočne ten cieľ, po ktorom tak túžil. ,Bol skutočne tak silný a nesmrteľný, ako si myslel? Alebo podľahol klamu používaním nesprávnej informácie, ktorú mu podstrčil manipulujúci starec, ktorý dôkladne poznal obsahy Rokforstkej knižnice ?´ Naozaj si nebol istý, ale vedel, čo by mal urobiť. Pri tej  myšlienke rozhodne vyliezol z vody a zabalil sa do páperovitého uteráku. Nedbajúc prehliadky trochu nahej kože, prešiel krátkou chodbičkou do izby šúchajúc si druhým uterákom vlasy a zamyslene sa pozrel na kufor stojaci pri nohách jeho postele. Dokument nájdený v knižnici odporúčal všetkým, ktorí urobili ten omyl a vytvorili viac než jeden horkrux, aby ich v celkom jednoduchom obrade vstrebali späť a ponechali si iba jeden z nich, ktorý potom uložili na také miesto, kde by za žiadnych okolností nemohol byť zneužitý alebo zničený. Bol tam popísaný aj obradný kruh, do ktorého by bol zostávajúci horkrux postavený, aby sa v prípade majiteľovej smrti čarodejník mohol pripojením sa k nemu znovu obrodiť.

„Toto si potrebujem poriadne premyslieť,“ zašomral sadajúc si k stolu, na ktorom už ležal strieborný podnos s miskami naplnenými chutne voňajúcim jedlom. Skôr  než siahol po príbore vytiahol z bočného vrecka plášťa pergamen s poznámkami a rozložil ho na okraji stola. Zdvihol vidličku, napichol prvý kúsok koreneného mäsa a žujúc chutné sústo , zahĺbil sa do  textu. Opäť a opäť starostlivo čítal každé slovo, runu a znak v obradných kruhoch a popri tom mu hlavou leteli rozličné možnosti  ich použitia. A ak použije tie správne runy...jeho oči sa rozhoreli nadšením a hlava sa mu mierne zatočila pri predstave takmer neobmedzenej  magickej sily, ktorú obrad sľuboval a ktorú bude potrebovať na ceste k ovládnutiu sveta. Jedlo na stolíku zostalo zabudnuté a Tom pohodlne opretý o lakeť rozjímal, ktorá z možných variácií bude najvýhodnejšia. A ďalšia možnosť sú jeho horkruxy a ich správny výber. Áno, každý z nich je iný, každý nesie časť jeho duše odlišnej veľkosti a preto aj výsledky obradu sa budú líšiť podľa toho, ktorý z nich použije pre jednotlivé runy a znaky. ,Och! Toľko možností použitia a toľko možných výsledkov! To naozaj bude vyžadovať dôkladnejší výskum, ´  skandoval v duchu  ťahajúc z kufra striebristo zelený vak. Pomaly uvoľnil kožené pásky a povykladal z neho na posteľ päť  predmetov obsahujúcich časti jeho čiernej duše. Zamyslene prechádzal dlhými tenkými prstami po hranách a uvažoval, ktorý z nich by si mal ponechať a ktoré použiť v obrade.  ,Zápisník?´ prižmurujúc oči listoval prázdnymi stránkami  a ticho sa zachechtal. Vzápätí sa prudko rozkašľal, fŕkal a prskal lapajúc po dychu. Ani si pri tom tuhom premýšľaní nevšimol, ako mu vyschlo v hrdle. Siahol po vysokom orosenom pohári, ktorý stál na podnose a zhlboka sa napil studenej vody ochutenej vylisovanou šťavou z granátových jabĺk. Nemal šancu uvedomiť si, že niečo nie je v poriadku. Elixír pridaný do nápoja začal pôsobiť skôr než  stihol dopiť a oči sa mu prudko roztvorili poznaním. Bolo však už neskoro na čokoľvek. Jeho telo odrazu stuhlo, zápisník a poloprázdny  pohár  vypadli z nevládnych rúk a z očí sa vytratil jas. Muž sa prevrhol dozadu a zostal nehybne ležať.

  V rohu izby, zastrčený medzi posteľou a aranžérom,  sa začal pomaly zviditeľňovať malý tvor s veľkými ušami a dlhým nosom. Sedel pritisnutý chrbtom k múru , jeho dlhé ruky objímali špicaté kolená, ktoré si tlačil k hrudi. Veľké, vypúlené oči poblyskávali spod spustených viečok a na perách sa mu začal objavovať veľmi zubatý úškľabok.

„Pán bude veľmi potešený,“ zavrčal spokojne vstávajúc z nepohodlnej pozície, v ktorej strávil nehybne niekoľko hodín. Po niekoľkých  mávnutiach dlhoprstej ruky a lusknutiach neskôr, bol bezvedomí čarodejník a jeho vlastníctva odoslané späť do Anglicka. Len ubytovanie bola mierne rozdielne. Miesto kobercov a vankúšov tam bola tvrdá skala kobiek hlboko pod starodávnym domovom vznešeného a starobylého rodu  Potter.

2. máj 1959 Potter Manor

  Od okamžiku, keď Charlus Potter otvoril zvitok prichádzajúci z ďalekej budúcnosti, uplynul rok a v Potter  Manor  znovu oslavovali  narodeniny pána domu a patriarchu rodu. Statok žiaril svetlami tisícok sviečok, znela z neho hudba a stovky hostí sa zabávali, jedli, pili a tancovali na plese usporiadanom na jeho  počesť. Charlus práve viedol Doreu cez parket, keď pocítil krátku vlnu mágie, ktorá ním náhle prešla. To ho tak prekvapilo, že takmer minul krok.  Dorea to však spozorovala a s prekvapením a starosťou sa na neho pozrela.

„Si v poriadku, drahý?“

„Samozrejme,“ usmial sa žiarivo späť do starosťou stiahnutej tváre manželky. „Mám v rukách najnádhernejšiu ženu na celom svete, čo  ešte by som si mohol viac priať?“

„Lichotník,“ odvrkla s úsmevom potešená a nechala ho viesť ju pomedzi tancujúce páry na vlnách nádhernej melódie valčíka.  Charlus zdvihol hlavu  a preletel pohľadom po tancujúcich pároch v jeho okolí, ale Harryho nikde nevidel. S ďalším zničujúcim úsmevom predĺžil krok a zamieril k pomedzi páry  na druhú stranu parketu. Dorea sa v rýchlejšom tempe trochu prehla a prekvapene sa uškrnula v náhlej ukážke  mladistvej sily jej partnera. „Spomaľ , miláčik, už nemáme dvadsať,“ napomenula ho mierne, ale on sa len smial a ľahko ju viedol na silných, svalnatých ramenách v rytme hudby. Vedela, že to nemôže trvať dlho, ale tešila sa každej sekunde tohto ,nie každodenného,  zážitku.

„Ale ja sa dnes tak cítim, napriek tomu, čo môj rodný list hovorí,“ odsekol s úškľabkom a jeho pohľad sa stretol s  modrými očami jeho starého priateľa, ktorý postával na okraji parketu s pohárom vína v ruke a keď sa ich pohľady stretli, s úsmevom ho zdvihol v nehlučnom prípitku. Charlus urobil ešte niekoľko otočiek a pristal vedľa neho odfukujúc po námahe z rýchleho tanca.  Harfang Longbottom zdvihol obočie, siahol za seba a podal mu pohár s chladeným nápojom. Jeho manželka už podávala taký istý Dorei.

„Ako za starých čias,“  hrkútala  nadšene a jej  pohľad lietal po pároch tancujúcich neďaleko nich. Dorea hravo objala jej pás, šľahla pohľadom k manželovi ,s diabolským úškľabkom ju odviedla kúsok bokom a oduševnene jej čosi šepotala do ucha.  Sisa sa najskôr trochu akoby ohradila, ale potom sa tiež s miernym rumencom na lícach zaškľabila a prikývla.

„Tiež máš dojem, že naše ženy na nás niečo kujú?“ spýtal sa Harry jemne sa pohupujúc v rytme hudby.

„Samozrejme že kujú a teším sa na to,“ súhlasil Charlus, prižmúril oči a na okamžik zvážnel. „Dostal som celkom nečakaný darček k narodeninám,“ prehodil prechádzajúc pohľadom po sále.

„Áno? Niečo zaujímavé?“

„Veľmi, ale musí to byť odložené hlboko dolu pod statkom.“ Harry na sekundu stuhol, potom sa jeho oči prudko rozšírili.

„Našli ho?“

„Predpokladám tak,“ prikývol Charlus. „Niekto navštívil pripravené ubytovanie.“

„Tak a teraz si to urobil,“ mračil sa Harry. „Ako predpokladáš, že vydržím do konca plesu?“

„Ha! Ja len, že musím tiež vydržať, tak nech v tom nie som sám.“

„Ty si zlo!“ Harry sa zamračil, ale vzápätí vyhladil tvár a príjemne sa usmial vítajúc späť manželku, ktorá sa k nemu náhle pritúlila dôvernejšie, než sa patrilo na takom verejnom mieste.  „Tanec?“ zadal a keď mu s úsmevom prikývla, viedol ju na parket. Charlus natiahol ruku a zavrtiac hravo Doreu, pripojil sa čoskoro k mase tancujúcich párov. Ples bežal hladko a všetko sa darilo.

  O niekoľko hodín neskôr, keď sa ples skončil a všetci hostia už spali vo svojich posteliach a obloha nad statkom  uvítala prvé  nesmelé lúče raných zôr, stáli obaja priatelia v blikajúcej žiare fakieľ nad bezvládnym mužským telom a starostlivo študovali každú jeho časť, akoby bol vzácna vzorka neznámeho tvora.

„Je to naozaj on?“ ozval sa odrazu Harry a v jeho hlase bola zreteľne počuť pochybnosť. „Vyzerá inak než na fotografiách a v pamätiach, ktoré sme videli.“

„Áno, predpokladám, že všetky tie obrady na posilnenie magického výkonu neboli zadarmo. A ani štiepenie duše nikomu nepridá na kráse.“

„A pritom to bol taký pekný a charizmatický chlapík,“ povzdychol si Harry.

„Hej! Nevedel som, že mávaš aj tým smerom,“ zavrčal Charlus hravo vrtiac podnetne obočím. Harry sa zaškľabil a viditeľne sa otriasol pri obrázku, ktorý mu nechtiac vkĺzol do hlavy.

 „Tsss! Ani nápad, ale mám oči a snažím sa ich používať, kým ešte fungujú,“ odvrkol a obrátil sa k škriatkovi, ktorý otvoril kufor a rozkladal veci z neho na širokú policu pri náprotivnej stene. „Koľko z horkruxov ste našli?“

„Zlý pán mal pri sebe päť vecí, ktoré spôsobujú, že môj žalúdok sa skrúca a hlava bolí. Sú tak plné temnej mágie...,“ Fire zdvihol lesklé, hodvábne vrecko a opatrne ho vysypal. Drahokamy sa zaleskli v svetle faklí a zlato pri dopade zvonilo. Obaja muži sa priblížili a so zvraštenými obočiami si ich prezerali.

„Pán Riddle mal naozaj drahé chute,“ pokrútil hlavou Charlus, keď si po chvíľke uvedomil, na čo hľadí. „Toto  sú väčšinou veci priam nepredstaviteľnej hodnoty. Nielen materiál, z ktorého boli vyrobené, ale ich historická hodnota a magické vlastnosti ich robia absolútne jedinečnými. Tri z piatich sú pozostatky po zakladateľoch Rokfortu, prsteň patrí jednému z mojich predkov a len tento zápisník je brak,“ dvomi prstami zdvihol knižočku viazanú v čiernom a otvoril ju na prednej strane. „Tom Marvolo Riddle,“ prečítal podpis na úvodnej stránke  a pokýval hlavou. „Je to on, tak ako ho Snape popísal. Tu je uschovaná najväčšia časť jeho duše a napriek tomu, že ho vytvoril už šestnástich,  nie je to duša čistá a nevinná. Taký odpad dobrého a schopného čarodejníka,“ odfrkol a hodil zápisník na policu.

„Uvedomuješ si, že tie veci budeme musieť zničiť?“ spýtal sa Harry neschopný odtrhnúť pohľad od troch vzácnych artafektov, ktoré sa mu výsmešne blýskali do očí. „V tej korune ukryla Rowena neoceniteľné vedomosti a pomocou tohto pohára Helga liečila tie najhroznejšie choroby, ktoré postihujú náš svet a my ich musíme zničiť,“ hovoril ticho a tvár mal zmŕštenú bolesťou, ktorú cítil pri tých slovách.

„Áno, musíme ich zničiť a to čo najskôr. Tým chcem povedať okamžite,“ odsekol Charlus. „Možno by sme po určitom čase a vyhľadávaní našli niekoho, kto by dokázal zničiť len horkrux a zachrániť artafekty, ale to by nás súčasne vystavilo podozreniu a vyšetrovaniu zo strany jeho poskokov. A ja zásadne odmietam vystaviť moju rodinu tomuto nebezpečenstvu. Nikto...okrem nás dvoch sa nesmie dozvedieť, čo urobíme. Stačí, že naše duše budú poznačené činom pomsty pre veci budúce a my  budeme musieť žiť s tým až do konca našich životov. Ale poznanie, čomu všetkému tým zabránime to možno urobí o niečo ľahšie.“

  Harry civel na kamenný múr , potom jeho pohľad prekĺzol na postavu roztiahnutú na prični oproti a pripomenúc si všetky udalosti popísané v zvitku vzdychol, jeho tvár stvrdla a prútik skĺzol do jeho veľkej , mozoľnatej dlane.

„Máš pravdu, urobíme to hneď.“ Vlnou prútika zmietol všetky horkruxy do vaku a s očakávaním sa pozrel na Charlusa. „Kde?“

„Na okraji statku je pekné miestečko, kde Fiendfyre nenarobí priveľa škody a už dávno som plánoval s jeho úpravami. My dvaja máme dosť sily viesť oheň dosť dlho na to, aby  zničil tieto odpory a škriatkovia nás ochránia, keby sa nám to náhodou vymklo z rúk.“ Charlus sa obrátil na škriatka krčiaceho sa vedľa prične , na ktorej ležal Riddle. „Je v bezvedomí, ale pre istotu ho pripútaj. Zostaneš tu a dáš na neho pozor,“ prikázal a keď videl ako odhodlane škriatok prikývol, láskavo sa usmial. „Urobili ste veľmi dobre. Keď sa vrátime, vyberieš odmenu pre seba a pre ostatných, ktorí sa na hľadaní podieľali.“

„Fire dá pozor a nenechá zlého tmavého čarodejníka uniknúť,“ postavička škriatka vedľa prične sa vzpriamila a jeho tmavo modré oči žiarili odhodlaním a veľkou nenávisťou vždy, keď jeho pohľad padol na väzňa. Luskol dlhými prstami a Riddle bol odrazu tak pevne pripútaný k prični, že sa sotva mohol nadýchnuť. Obaja čarodejníci sa medzi tým premiestnili na južný okraj statku. Od hlavného domu ich teraz delil značný priestor, na ktorom sa nachádzali polia a pomerne rozsiahly zmiešaný les. Za ním bola veľká  kamenistá planina porastená len riedkou vegetáciou. Charlus vedel presne, kam zamieriť a tak ukázal pred seba a spokojne sa poobzeral.

„Perfektné miesto, čo povieš?“ Harry sa rýchle rozhliadol, krátko prikývol a kráčal priamo do stredu kamennej plošiny. Hŕstka domácich škriatkov ticho  postávala neďaleko nich a veľkými, trochu vypuklými očami sa bystro okolo seba rozhliadali.

„Dúfam, že nám neutečie,“ povzdychol si Harry, keď vysypal horkruxy na skalu a obrátil sa na škriatkov. „Rozostavte sa okolo planiny tak, aby ste mali pokrytú celú oblasť,“ prikázal im a vytiahol prútik. Charlus krátko skontroloval postavenie škriatkov a potom sa odhodlane postavil s prútikom v ruke vedľa neho.

 „Spolu,“ zavrčal a kútikom oka sledoval, ako Harry zdvihol prútik. 

„Fiendfyre!“ zvolali obaja priatelia súčasne a z koncov ich prútikov vypukol jasne červený plameň, ktorý udrel do kôpky vecí ležiacich na skale. Všetci škriatkovia súčasne zdvihli ruky a vytvorili ochranné pole , ktoré malo zamedziť ohňu opustiť vymedzený priestor. Riadiť pekelný oheň vyžaduje od čarodejníka  veľkú magickú silu.  Sotva oheň olizol skalu, keď sa plamene z dvoch prútikov  zlúčili a vytvorili hlavu obrovského ohnivého draka, ktorý akoby sa pomaly a postupne vynáral zo skaly. Najskôr hlava s doširoka roztvorenou tlamou plnou dlhých zahnutých zubov. Za ňou nasledoval silný krk a jasne viditeľné hroty mocných krídiel. Vtom okamžiku sa z neho ozval prenikavý výkrik. Uprostred plameňov sa sformovala postava mladíka zvíjajúca sa a jačiaca v pekelných plameňoch, ktoré ju rýchlo stravovali. Ešte nedoznel jeho posledný výkrik, a už  k nemu sa pridali dva ďalšie, znejúce o trochu slabšie a o pár sekúnd sa k nim pridal tretí nariekajúci a vyjúci hlas. Na čelách mužov vyrazil pot. Ruky sa im triasli námahou a obaja cítili, ako z nich mágia odteká širokým prúdom a horí v ohni práve tak, ako časti Riddlovej  duše.

   Keď výkriky konečne utíchli a nad kamennou planinou stúpal dohora ohnivý drak a rozoklaným chvostom zametal kamene,  Charlus  hlucho zastenal a ruka s prútikom sa mu viditeľne roztriasla.

„Myslíš, že je to konečne cez?“ spýtal sa  priškrtene a zovrel prútik obidvomi rukami.  Harry, ktorý sústredene riadil plameň nedovoľujúc drakovi vzlietnuť nad kamene, len pokrčil plecami a nezrozumiteľne zachrochtal medzi pevne  zovreté zuby. Ešte niekoľko sekúnd oheň burácal a v momente, keď ho obaja chceli ukončiť, ozval sa spod zametajúceho dračieho chvosta ďalší srdcervúci neartikulovaný výkrik, ktorý sa akoby topil v klokotajúcej krvi. Harrymu zľaknutím takmer vypadol prútik z ruky . V poslednej chvíli sa mu podarilo zachytiť rúčku aj druhou rukou, pretože ohnivý drak sa odrazu začal metať v snahe vymaniť sa z ich držania.

„Čo sa to s ním deje!“ kričal Charlus s očami ako taniere a kŕčovite zvieral rúčku prútika, tlačiac draka k zemi.

„Asi tam bol ešte jeden nezničený a ten sa snaží uniknúť ohňu,“ vykrikoval Harry cez jačanie vychádzajúce z ohňa.

„Prečo tak neskoro? Ostatné zhoreli už dávno!“ kričal Charlus namáhavo zadržujúc prútik v žiadanom smere.

„Neviem,“ stonal Harry a posunul sa bližšie k Charlusovi, pre trochu opory, ktorá by mu umožnila ľahšie zvládnuť kliatbu. So zdesením pozoroval, že jeho prútik sa na konci rozžeravil a začína sa z neho dymiť. Obaja muži sa potácali únavou a začali strácať koncentráciu. Škriatkovia rozostavení okolo planiny na nich vrhali stále častejšie znepokojené pohľady , ale škrekot vychádzajúci spod dračieho chvosta neustával. Bolo jasné, že je tam plameň príliš slabý na to, aby zničil horkrux, ale bolo jasné, že ho  napriek tomu ťažko poškodil.  Keď situácia začínala byť kritická a obaja čarodejníci vedeli, že v nasledujúcich sekundách budú musieť kliatbu ukončiť, vzpínajúci sa ohnivý drak odrazu zmenil tvar. Z draka sa premenil na obrovského ohnivého hada, ktorý sa náhle otočil dolu a jeho doširoka roztvorená tlama s dlhými tesákmi a rozštiepeným jazykom sa prudko ponorila dolu. Kamenná planina vzplanula v pekelnom ohni a vybuchla. Roztavený kameň vystreľoval do výšky a bublal, akoby sa pod ním práve prebudila nová sopka.  Výkriky horkruxu  na chvíľku zosilneli a potom zanikli v jednom odporne bublavom zvuku.  Vzápätí sa ohnivý had vzopäl do výšky v pokuse uniknúť, ale obaja čarodejníci ho z posledných síl stlačili k zemi a s pomocou škriatkov kliatbu ukončili.

  Oheň plápolajúci na kamennej platni konečne vyhasol a zanechal po sebe roztopenú skalu bublajúcu a prskajúcu v okruhu viac než desať metrov. A až keď škriatkovia spustili dolu ochranné  pole, pocítili všetci horúčavu sálajúcu z krátera .

„Uch!“ zafučal Charlus opierajúc sa v predklone  rukami o kolená . Potom sa s námahou vztýčil a pokrútil hlavou. „Napriek tomu, že si to nechcem priznať , nie som už  najmladší.“

„Áno,“ pritakal Harry. Dýchal ťažko a rukou si zvieral hruď, ktorá ho bolela námahou. „Aj mňa to doslova vyšťavilo. Teraz by som nedokázal hodiť ani „Lumos,“  zavrčal a zastrčil prútik do puzdra. „Smutné je, že momentálne ani nedokážeme skontrolovať, či sme ich zničili všetky. Plamene Fiendfyre  hučali tak nahlas, že niektoré sme nemuseli počuť.“

„Nemyslím,“ krútil hlavou Charlus. „Ich vreskot musel byť počuť na míle ďaleko. Ale počkáme, až to trochu vychladne a potom pozrieme, či z nich niečo nezostalo. Ale teraz domov,“ pozrel na škriatkov kývajúc hlavou. „Cítim sa, akoby cezo mňa prešiel Rokfortský rýchlik a pár krát aj zacúval.“

  Tento príkaz nemusel opakovať dvakrát. Jeden zo škriatkov ho rýchle vzal za ruku a s malou ranou sa obaja premiestnili do hlavnej budovy statku. V rýchlom slede ich nasledovali ostatní škriatkovia a Harry.  

„Myslím, žeby som mal ísť domov skôr, než sa Sisa zobudí a spustí poplach,“ povedal zívajúc unavene a zamieril k najbližšiemu kozubu. Charlus len prikývol , zamával mu obracajúc sa k hlavnému schodisku, ale tichá  rana prichádzajúceho škriatka ho donútila otočiť sa.

„Pán musí ísť s Fire do žalára,“  starý škriatok si nešťastne krútil uši a prešľapoval z nohy na nohu.

„Prečo? Čo sa stalo?“ Harry siahajúci pre prach sa prudko zvrtol a zamračene civel na škriatka nervózne poskakujúceho pred Charlusom.

„Pán musí vidieť! Fire nemôcť...,“ rašpľoval škriatok, objal nohu Charlusa a obaja zmizli v tichom výbuchu mágie. Vzápätí za nimi sa premiestnili aj ostatní škriatkovia. Harry stál pri kozube, niekoľko sekúnd civel na miesto, kde Charlus ešte pred sekundou stál a prekvapene žmurkal. Potom potriasol hlavou a rozhodil rukami.

„A čo ja?“ zvolal a preklínajúc popod nos celou cestou bežal dolu do kobiek pod statkom. Celý udýchaný rozrazil dvere do kobky, v ktorej bol Riddle umiestnený a sotva jeho pohľad zavadil o postavu na palande, oči mu takmer vyskočili z jamiek. Riddle ležal celý skrútený,  ruky vytiahnuté z obmedzení  a väčšina jeho tela prevísala mimo lôžko. To bolo síce dosť prekvapujúce samo o sebe, že sa mu podarilo prebrať z takého hlbokého bezvedomia indukovaného elixírom, ale najstrašnejšia vec bola jeho hlava, ktorá sa váľala asi meter od postele tesne pri nohách Charlusa stojaceho uprostred kobky . Za ním sa krčil hlúčik škriatkov a pred ním prešľapoval Fire a neustále si skrúcal ruky. „Čo je to? Prečo je Riddle bez hlavy a ako sa to stalo?“

„To by som aj ja rád počul,“ pridal sa Charlus skenujúc pohľadom každý milimeter scény. Veľká mláka krvi rozlievajúca sa z kýpťa krku, ktorý zostal na tele a mednatý pach  sa im vtieral do nosných dierok a obaja muži mierne ozeleneli. Fire si prestal skrúcať ruky a pustil sa do dlhých uší, ale napokon začal hovoriť.

„Zlý čarodejník ležal dlho bez pohnutia, ale Fire z neho nespúšťal oči. Odrazu sa jeho oči roztvorili a vzápätí začal kričať a zvíjať sa tak silno, že porušil viazania. On prisahal, že roztrhá Fire na kúsky holými rukami a zničí všetkých, ktorí sa odvážili dotknúť sa ho. Fire sa bál. Tak veľmi sa bál, že zlý čarodejník unikne a všetkých zabije...,“ nariekal  a veľké slzy mu kanuli po zvrásnených lícach. „Fire musel zastaviť zlého čarodejníka, ale žiadne omračovacie kúzlo na neho nepracovalo. Bol tam už len jeden spôsob a keď so čarodejník uvoľnil ruky, Fire mu odsekol hlavu. Bez nej už nemohol nikomu uškodiť...,“ pozrel s nádejou na pána a Charlus prvý krát po mnohých rokoch nevedel, ako sa má v tomto momente zachovať.  Má sa hnevať na škriatka, alebo ho má objať a ďakovať mu, že ho ušetril  záťaže  Riddleho smrti . Stál tam so stisnutými perami a meral bezhlavé telo stmavnutými studenými hnedými očami, ktoré v tomto momente vyzerali skôr ako dva kúsky jaspisu.

„Netráp sa, Fire,“ povedal po dlhom a mučivom mlčaní. „Urobil si veľmi dobre. Nečakali sme, že Riddle bude schopný prebrať sa z omámenia tak rýchle, ale všetci sme veľmi šťastní, že si tu bol a neváhal si konať, keď to bolo treba. Stočil pohľad k ostatným škriatkom, aby im dal vedieť, že nasledujúce inštrukcie sa týkajú ich všetkých. „Upracte to tu , telo spolu so všetkými jeho vlastníctvami spáľte a popol rozsypte do najväčšej rieky, ktorá je v rozsahu vášho premiestnenia. A Fire,“ znovu sa otočil k starému škriatkovi, „sľúbil som ti, že môžeš vybrať pre vás všetkých odmenu za dobrú prácu, ktorú ste všetci odviedli v tejto nebezpečnej úlohe. Moje slovo platí. Keď budete mať premyslené, čo by ste od nás chceli dostať,“ skočil pohľadom k Harrymu, ktorý medzi tým vošiel do kobky a so zaujatím študoval mŕtve telo . Keď začul posledné slová vzhliadol a s úškľabkom pevne prikývol.

„Súhlasím. Urobili ste veľkú vec a odmenu si plne zaslúžite a tak neváhajte požiadať.“  Po týchto slovách vyzeral hlúčik domácich škriatkov trochu omámene, ale v prítomnosti ich pánov sa neodvážili príliš protestovať. Chvíľu medzi sebou ticho a vzrušene hovorili a potom sa Fire obrátil s veľmi vážnym výraz na tvári na Charlusa.

„Škriatkovia v domoch Potter a Longbottom si nemôžu sťažovať. Máme všetko čo potrebujeme, aby sme boli šťastní. Je tu však jedna vec, ktorá by nás všetkých urobila ešte šťastnejšími,“  zmĺkol, akoby sa bál pokračovať a znovu si začal žmoliť dlhé prsty na rukách.

„Som rád, že ste tu šťastní a teraz nás už nenapínaj,“ pobádal ho Charlus netrpezlivo.

„My chceme vychovávať!“ vyrazil Fire , zatvoril oči a celý sa schúlil, akoby v očakávaní úderu.  Obaja čarodejníci stuhli, potom sa Harryho oči prudko rozovreli a obočie vzrástlo až takmer k vlasom. Charlus sa naproti tomu zamračil a zamyslene si trel bradu. Krátke strnisko šušťalo pod jeho drsnou dlaňou a rušilo napäté ticho, ktoré zavládlo v kobke.

„Hmmm! To je celkom nečakaná požiadavka, ale prisľúbil som, že vám dám všetko o čo požiadate. Ak vás to urobí šťastnými, súhlasím. Domáci škriatkovia domu Potter odteraz môžu vychovávať.“ Chcel ešte k tomu dodať, že v rozumnej miere, ale nadšený vreskot zvyšku škriatkov ho prerušil.

„Dobre, nemôžem vám popierať radosti z rodičovstva,“ ozval sa do kvíkania Harry usmievajúc sa nad tým, ako malý tvorovia nadskakovali a žiarili radosťou. „Potvrdzujem, že aj domáci škriatkovia domu Longbottom môžu , samozrejme v rozumnej miere, vychovávať. Hoci mám veľmi rád deti, je to jedno akého druhu, nechceli by sme teraz mať domy zaplavené rozvernými drobcami,“ doložil dobrosrdečne a mávol rukou, keď mu jeho škriatkovia ďakovali s očami plnými sĺz. „Keby ste boli povedali skôr, nebol by som vám to popieral v každom prípade,“ prehodil a zívol tak široko, že si takmer vykĺbil sánku. „Som unavený, budeme o tom,“ ukázal na mŕtvolu a tancujúcu skupinku , „ budeme hovoriť neskôr, keď sa vyspím. Teraz mám dojem, že môj mozog je obalený vatou a nie tak celkom dokážem myslieť,“ doložil a povzdychnúc si hlboko otočil sa k východu.

„Vezmem pána domov,“ ozval sa z oblasti jeho kolien hlások, dlhé prsty  sa obalili   okolo jeho predlaktia vzápätí obaja zmizli.

  Na druhý deň, po dlhom a osviežujúcom spánku  sedeli obaja čarodejníci znovu  v  Charlusovej pracovni a študovali text , ktorý obaja vedeli už takmer naspamäť.

„Včera sme mali neuveriteľné šťastie,“ povzdychol si Harry prehrabávajúc si husté tmavohnedé vlasy. Stačilo málo a ...,“ potriasol hlavou akoby z nej chcel vyhnať predstavu desivej budúcnosti napísanej vo zvitku, ktorá ich len veľmi tesne minula. 

„Áno, také šťastie stretne človeka raz za život a my sme si už  našu dávku včera vyčerpali. Odteraz si musíme dávať pozor a všetko čo urobíme plánovať oveľa starostlivejšie. Potom, ako škriatkovia odstránili posledné stopy po Riddlovi, znovu som všetko skontroloval a ubezpečil sa, že jeho horkruxy boli naozaj zničené.“

„Vieme, že boli,“ zaškľabil sa Harry, „inak by nám v tej kobke nezostala mŕtvola, ale len pár handier a posledná časť jeho duše by sa teraz potulovala po okolí. Nepríjemná predstava,“ doložil v povzdychom.

„Ani nehovor,“ odsúhlasil Charlus a položil dlaň na pergamen ležiaci pred ním, „ ale s jeho skonom sme vyriešili množstvo problémov, ktoré by nás v budúcnosti sužovali. Okrem toho, nebol jediný problém.“

„Nie, nebol,“ odsúhlasil Harry a odrazu sa šelmovsky uškrnul a žmurkol na priateľa spod  vlny hustých vlasov, ktoré mu spadli do čela. „Snape! Thobias Snape, aby som bol presný, čo s ním urobíme?“

„To o čo nás žiadal jeho syn. Pravdu povedia, už som robil a uistil som sa, že Thobias Snape nikdy nebude mať žiadne dieťa, ktoré by mohol týrať. Neviem však, ako zabrániť Eillen Prince...,“ tu sa Harry rozosmial a mávajúc rukou, prerušil jeho potulku.

„Tak o to som sa už postaral. Pamätáš si na môjho bratranca Richarda? Chlapík, ktorý vyzerá ako medveď, ale srdce má z číreho zlata?“ spytoval sa a keď Charlus po chvíľke premýšľania prikývol, nadšene pokračoval. „Mal som s ním dlhý rozhovor,“  po tých slovách sa Charlus začal smiať a krútil hlavou.

„Cha, cha! Tým chceš povedať, že ty si hovoril a Richard vydával rôzne pazvuky pripomínajúce mumlanie medveďa.“  

„Samozrejme, ale hlavný je výsledok tohto diplomatického  rozhovoru,“ vyhlásil dvíhajúc nos.

„A to je?“

„Ako patriarcha rodiny som ponúkol sobášnu zmluvu k rodine Prince na ich dcéru Eillen. Moja ponuka bola po krátkych a veľmi obsažných diskusiách akceptovaná patriarchom rodu Prince a cena nevesty bola pred týždňom prevedená z našej rodinnej klenby do ich. Musím sa ešte zmieniť, že to nebola malá suma, ale dievča je nadanie v elixíroch a presvedčil som Richarda, aby si ju súčasne vzal ako učňa. Nie je to proti zvyklostiam, ak manžel učí svoju manželku a nezávislým vychovávateľom bude majster Blodwin.“

„Dievča súhlasilo?“

„Nemyslím si, že by sa jej Eirik pýtal, skôr jej blížiacu sa svadbu len oznámil, ale aj keď môjho bratranca v súčasnosti nepozná a nemiluje, bude s ním nakoniec šťastná. Tých niekoľko mesiacov emocionálneho rozruchu vyváži mnoho desaťročí šťastného manželstva s láskavým človekom rovnakých záujmov a rovnakého spoločenského postavenia. Tak ako väčšina párov, aj oni sa naučia nielen tolerovať jeden druhého, ale napokon aj milovať.“  

„Eirik Prince je tvrdý a krutý muž, život s Richardom jej bude pripadať, ako kúsok neba,“ uškieral sa Charlus a jeho pohľad lietal po riadkoch. „Albus!“

„Áno, to bude problém,“ súhlasil Harry. „Jedným neúspešným rozhodnutím Wizengamotu sa ho nezbavíme.“

„Nie, ale je to začiatok,“ šomral Charlus poklopkávajúc prstami po doske stala. „Jeho jediné reálne mocenské postavenie pochádza práve z postu  riaditeľa  Rokfortu. Tu má možnosť manipulácií s celými generáciami čarodejníkov a pochybujem, že sa tejto moci vzdá bez boja.“

„Jeho ostatné funkcie...,“ Harry sa mračil, ale Charlus mu prudko skočil do reči.

„Sú len reprezentačné a rámci nich má len veľmi obmedzené, lepšie povedané takmer žiadne ,  právomoci . Ak je jeho cieľom skutočná moc,“ brnkol do pergamenu, „ potom teraz je práve tam, kde má k tomu možnosť. Ovplyvňovanie mocenských predstaviteľov zo zákulisia informáciami, ktoré zozbieral nelegálnym čítaním myšlienok detí a budovaním  kultu osobnosti, ktorý zakorení do myslí generácií, je najefektívnejšie práve na tomto nenápadnom poste, kde to od neho nikto neočakáva. Musíš priznať, ani nás to predtým nenapadlo. Pred rokom by som odprisahal, že okolo Albusovej hlavy svieti svätožiara a on je najsvetlejším predstaviteľom dobra a svetla. Ale aj svetlo môže byť ničivé. Možno viac než tma,“ doložil spustiac hlavu a na dlhú chvíľu sa obaja  ponorili do pochmúrnych myšlienok. „Ale nech je to ako chce, kým môj dedič vstúpi na pôdu Rokfortu chcem, aby odtiaľ Albus zmizol. Nedovolím, aby sa stal jeho hračkou, pešiakom na šachovnici jednej z jeho mocenských hier. Radšej by som ho poslal do Durmstrangu, než ho vydal do Albusových rúk.“

  Harry  bol trochu prekvapený determináciou znejúcou z Charlusovho hlasu, ale súhlasne prikývol a s úsmevom si pritiahol čistý zvitok pergamenu.  

„Dobre, poďme si teda spísať všetko, čo musíme pre to urobiť. Lepšia budúcnosť pre naše deti sa nevytvorí sama,  pre to je treba tvrdo pracovať. Hlavne, keď sme k tomu dostali takú nečakanú , mimoriadnu šancu.“

  V nasledujúcich dňoch sa obaja muži ponorili do práce a detailného plánovania každého kroku, ktorý ich prinesie bližšie k ich cieľu. Čakala ich ešte dlhá a strastiplná cesta, ale na jej konci svietila iskrička nádeje, že budúcnosť bude lepšia a nielen pre nich, ale pre celú ich spoločnosť.

  ,Aj keď, všetkým človek nevyhovie ani s čarodejným prútikom v ruke, čo by sa aj na kusy roztrhal!´