Snívať je dovolené

 9. Duffy

  Samhain uplynul s nocou a s ním aj zázračná atmosféra uvoľnenia a radosti. Našťastie mi vstávanie  nikdy nerobilo problémy a tak som sa,  aj napriek veľmi krátkemu spánku , vybatolila z perín pomerne rýchle. Sprcha bola zázračným doplnkom, ktorý pomohol rozlepiť viečka a kúzla Popy mi na hlave splietli množstvo malých vrkôčikov, ktoré bolo  zviazané do vysokého chvostu a znovu spletené do hrubého  vrkoča siahajúceho k pásu. Pripravená čeliť ďalšiemu dňu vrátila som sa do spálne pre učebnicu astronómie a mapu severnej hviezdnej oblohy. Parvati s ešte zatvorenými očami sa potkýnala na ceste do kúpeľne  a Levandula mravčala zaborená do podušky odmietajúc vyliezť z postele.

„Vstávaj, nestihneš raňajky,“ upozornila som ju zbierajúc pomôcky na prvú hodinu.

„Ešte chvíľku,“ mrnčala upadajúc znovu do spánku. S úsmevom som pokrútila hlavou, chytila roh jej prikrývky a ráznym trhnutím ju z nej stiahla.  V tom okamihu sedela v posteli s očami dokorán a trochu vydesene na mňa civela. „Čo...,“ začala a hmatala po perine.

„Vstávať a cvičiť!“

„Cvičiť? Čo...prečo?“

„Aby si sa konečne prebudila,“ smiala som sa vychádzajúc z izby. „Počkám na vás dolu. Chcela by som jesť niečo skôr, ako sa Weasley zobudí,“ ukázala som jej zápästie, na ktorom sa zreteľne črtali kosti. „Stávam sa vychudnutá,“

„Ach, dobre,“ zastonala a pomaly sa šúchala dolu. Zavrela som za sebou dvere a rezko kráčala dolu schodmi k spoločenskej miestnosti. Ešte som nebola ani v polovičke, keď sa vedľa mňa objavila Popy.

„Pani Hermiona potrebuje ísť do miznúcej izby,“ šepkala naliehavo a nervózne sa obzerala.

„Teraz? Čoskoro sa začne vyučovanie a načo vlastne tam teraz mám ísť?“

„Pani musí ísť! Hneď!“ syčala ťahajúc ma za ruku.

„Dobre, dobre, idem,“ povzdychla som si a vykročila dolu schodmi. Ale Popy sa len netrpezlivo poobzerala okolo, pevnejšie mi zovrela ruka a potom som cítila prudkú závrat, na chvíľku sa mi zatmelo pred očami a keď sa mi zrak vyčistil, stála som neďaleko úhľadne naukladanej hromady starých stoličiek. Pod jednou z nich sa chúlila malá postavička oblečená do špinavej kuchynskej utierky. Popy ma ťahala k nej silou, ktorú som u takého drobného tvora nikdy nečakala.

„Duffy zle,“ hovorila náhlivo. „On zomierať, potrebuje spájať! Potrebovať novú rodinu mágia, inak umrieť!“ Prekvapene som pozrela dolu. Moja Popy nikdy nehovorila ako neandertálec, ale odrazu, konfrontovaná  s touto tragédiou   sotva vytláčala slová v základných tvaroch. Alebo je tam viac než len súcit s iným škriatkom? Teraz som však nemala čas uvažovať nad jej  osobným životom. Kľakla som na dlážku a bez námahy vytiahla škriatka spod stoličky. Bol ľahší, než som čakala a jeho koža vŕzgala, ako suché lístie. Dokonca aj jej farba sa podobala na napoly zotleté lístie.

„Duffy, čo sa stalo?“  spýtala som sa otáčajúc mu hlavu  tak, aby som mu videla do tváre. Ťažké viečka na veľkých očiach sa pomaly pootvorili a pohľad takmer mliečnych svetlomodrých očí ma zalarmoval. Neboli potrebné slová, pochopila som okamžite, že škriatok urobil niečo, čo odporovalo jeho mágii. Za to, že ešte žil vďačil jeho nestálemu postaveniu v rámci Rokfortu. Nebol viazaný ani k hradu a ani k nijakému konkrétnemu čarodejníkovi. A tak žil. Zatiaľ! „Duffy,“ oslovila som ho a na okamžik som tlačila pocit viny za jeho stav stranou, „prijmeš spájanie s rodinami  Abrock, Cochet a Balder? Budeš jedným z mojich rodinných škriatkov?“ Pohľad svetlých očí sa zavŕtal do mojich a po nekonečných sekundách neistoty, Duffy ľahko prikývol.  Pevnejšie som ho objala, položila mu ruku na hlavu a predniesla požadovanú formulu lejúc do neho toľko mágie, koľko som len mohla postrádať.  Efekt bol takmer okamžitý. Celé telo škriatka vyzeralo ako usychajúca a následne dobre poliata kvetina v zrýchlenom zábere . Tak ako kvet vodu,  on nasával mágiu. Jeho koža sa vyhladila a bola svetlejšia. Duffy očividne ožíval , mladol a silnel. A o niekoľko sekúnd ležal v mojom náručí celkom iný škriatok. Bol dokonca väčší a vyzeral zdravšie než v deň, keď som ho videla prvý krát. Jeho viečka sa zachveli a keď otvoril oči a zistil kde sa nachádza, jeho svetlo zelenkavá koža stmavla. Predpokladám, že to bol rumenec  a tak som uvoľnila zovretie. Rýchle sa  postavil a klikol dlhými prstami. Jeho špinavú a otrhanú utierku nahradila vkusná uniforma a tromi erbmi na ramene.

„Duffy ďakuje pani za záchranu,“ poklonil sa hlboko a teraz som sa červenala ja.

„Nemáš za čo ďakovať,“ odmietavo som pokrútila hlavou. „Môžeš mi povedať, čo sa stalo? Prečo si bol v takom zlom stave?“

„Duffy pomstil svoju rodinu a zastavil zlého Temného pána. Duffy získal čas, ktorý pani potrebuje, aby bol navždy porazený.“

„Ty si riskoval svoj život!“ zvolala som hnevlivo. „Hovorila som vám , že to nemusíte urobiť. Mohli sme spolu vymyslieť niečo ...niečo bezpečnejšie.“

„Všetko o Temnom pánovi je nebezpečné. Kým bol v tomto zámku, všetci sme boli  ohrození,“ namietal tvrdohlavo. Potom jeho výraz náhle stmavol. „On môže mať ešte šancu ak prekoná jed , ktoré pavúky vstrekli do  tela ktoré obýval. Temný pán je veľmi mocný čarodejník a Duffy nevie, či pavúky sú dosť na zastaviť ho.“

„Máš  pravdu,“ prikývla som s povzdychom. „Žiaľ, aj keby  telo zomrelo, Voldemort sám nezomrie, pretože jeho duša je ukotvená viacerými predmetmi obsahujúcimi jej časti. Ale jeho stav na pokraji smrti nám poskytne viac času nájsť ich a zničiť. Jeden už máme a ďalšie budeme hľadať.“

„Duffy chce hľadať kusy duše zlého Temného pána. Kým jediná z nich existuje, moja predchádzajúca rodina nie je pomstená a moja súčasná rodina je v nebezpečenstve, “  odpovedal pevne a ja som neveriacky na neho zízala.

 „Máš pravdu, kým existuje čo i len jediný kus,  Voldy sa môže vrátiť a potom všetci budeme ohrození. Ale vyhľadávanie jeho horkruxov bude nebezpečné, veľmi nebezpečné,“ varovala som ho vážne, ale on len odmietavo krútil hlavou. , Uf! Ďalší  muž s hrdinským komplexom, len tentoraz v mini veľkosti,´ povzdychla som si. „Ešte si to premysli,“ ponúkla som, pretože čas ma nemilosrdne tlačil. Ak chcem pred vyučovaním ešte niečo zjesť, musím sa ponáhľať. „Dnes večer budeme znovu hovoriť a ak trváš na svojom, dám ti prvé pokyny, ako nájsť ďalší z nich. A teraz, Popy, zjavenie niekde blízko Veľkej siene. Raňajky sa čoskoro skončia a je otázne, či z nich Wesley niečo nechal.“

„Pani nemusí jesť vo Veľkej sieni,“ švitorila šťastne Popy, ktorá sa už niekoľko minút usmievala od ucha k uchu. Pozrela na Duffyho a priamo tam, kde som stála sa objavil okrúhly stolík pokrytý žiarivo bielym obrusom. Pri ňom stála čalúnená stolička s vysokým operadlom a len čo som dosadla, na stole sa objavil podnos s raňajkami. Nebol tu taký výber, ako pri spoločnom stole, ale nebol tu ani  výhľad, ktorý by mi kazil chuť.

„Ďakujem, na toto by som si dokázala zvyknúť,“ prikývla som s úsmevom a pustila som sa s chuťou do jedla.

  Vyučovanie  sa ťahalo. Kreslila som postavenie planét a súhvezdí v rôznych obdobiach  roka, ale nedokázala som  vyhnať z hlavy myšlienky na hlúpy, hoci  hrdinský čin malého domáceho škriatka. ,Nie, on nebol hlúpy, ja som bola hlúpa! Nikdy som mu nemala hovoriť o hádzaní Voldemorta do hniezda obrovských pavúkov. Musím si dávať pozor, čo a komu  hovorím. Duffy mojou vinou takmer zomrel.´ Chvíľu som si ešte nadávala, ale potom mi došlo, že Duffy je zatiaľ  magicky oveľa zdatnejší než ja a nie je žiadne ucho. Prežil už iste mnoho nebezpečných situácií a realizovať hlúpy plán malej čarodejnice bolo jeho vlastné  rozhodnutie. Vedel, čo si môže v rámci mágie domácich škriatkov dovoliť a čo nie.  Vedel, že riskuje život, ale napriek tomu to aj tak urobil, len aby pomstil rodinu, ktorú smrťožrúti pod vedením Voldemorta , do nohy vyvraždili.

   Keď som tak nad tým premietala uvedomila som si, že mágia je vo svojej podstate desivá sila, ktorá umožňuje svojmu používateľovi takmer čokoľvek. Čokoľvek dobré, ale aj čokoľvek zlé, pretože mágia nerozlišuje dobré skutky od zlých. To môžu len jednotliví čarodejníci a čarodejnice. Bez morálneho kódexu a jasne definovaných zákonov, čo sa môže a čo nie sú čarodejníci vo svojich skutkoch nezastaviteľní. Len z môjho letmého pohľadu do ich života musím konštatovať, že táto militantná spoločnosť neustále kolíše na hrane násilného konfliktu. Akoby aj nie! Ak dávate jedenásťročným deťom do ruky funkčnú zbraň, musíte očakávať, že ju budú používať. A deti zvyknú bývať mimoriadne kruté. Potom už stačí postaviť skupiny proti sebe a máte dobrý základ pre nekonečný vojnový konflikt.  Je otázkou, ako často tento konflikt pretečie mimo čarodejnícku spoločnosť do nečarodejníckeho sveta. Sú naozaj všetky tie teroristické skupiny výsledkom neriešených problémov nečarodejníckej spoločnosti, alebo sa tam chodia pobaviť skupinky frustrovaných čarodejníkov? Ako ďaleko a ako často prekračujú hranice?  V podstate je nemagický svet tomu magickému vydaný napospas. Ako je to naopak je sporné. Vydržali by ochranné kúzla prípadný kobercový nálet? Veľmi pochybujem. Možno preto je utajenie pre čarodejníkov také dôležité. Ale  vzápätí sa vynára množstvo otázok k činnosti čarodejníkov voči nemagickému svetu. Je tam veľa veľmi nelogických skutkov popierajúcich utajenie. Ale tu už sú moje úvahy založené na počutí a knihách, ktoré nemusia byť reálne. Ako napríklad uvádzaný fakt, že mladiství čarodejníci nesmú v lete čarovať. Každý , kto čítal knihy a videl filmy vie, že Harry dostal za vznášajúcu sa tortu varovanie z ministerstva. Ale v nasledujúcom diely sa učí pod plachtou Lumos a div sa svete, sovy s varovaním nikde.  Sranda, nie? Alebo, deti používajúce mágiu sú tam monitorované a keď do ich domovov prídu smrťožrúti a pár hodín sa bavia mučením ich rodín, ministerstvo o ničom nevie. Logické? Nie! Veľa nelogického a tak to všetko odsuniem a budem sa učiť o skutočnom čarodejníckom svete ktorý je teraz  okolo mňa.

„Súhvezdie v širšom zmysle je skupina hviezd alebo asterizmus, ktoré spolu navzájom zdanlivo súvisia a vytvárajú určitý obrazec na oblohe.“ Hlas Danusa sa pomaly predieral do mojich myšlienok a tak som zaostrila sledujúc, ako sa na tmavom pozadí vesmírnej , prázdnoty´ postupne rozsvecujú a hasnú skupiny hviezd. „V trojrozmernom priestore väčšina hviezd  v jednotlivých súhvezdiach spolu zväčša nesúvisí, ale  pozorovateľovi  na Zemi sa zdá, že sú blízko seba. V niektorých súhvezdiach sa nachádza výrazný obrazec, ktorý sa na hviezdnych mapách vyznačuje spojnicami, čiarami, ktoré spájajú jednotlivé jasné hviezdy. Tie slúžia pre ľahšiu orientáciu pozorovateľa.“ Ako hovoril, bežali medzi niektorými hviezdami jasné spojovacie línie  a vytvárali tak známe súhvezdia.

„Ako potom môžu z toho čítať budúcnosť, keď tie hviezdy v jednom súhvezdí sú navzájom vzdialené miliardy kilometrov?“ šomrala som krútiac hlavou. „To si rovno môžu hodiť mincu.“

„Nebuď taký mrzút,“ šepkala mi Levandula. „Skutočný vizionár ich používa len ako pomôcku. Samotné čítanie prichádza z jeho vízií a talentu.“

„No dobre a čo horoskopy a astrologické mapy?“

„Výmysly mukklov,“ odmávla ma a ukázala na blikajúcu oblohu. „Na naše životy majú najväčší vplyv práve len tie najbližšie planéty. To je stanovené mnoho tisícročným pozorovaním nočnej oblohy a diania v spoločnosti.“

„Rozlišujeme 88 súhvezdí a tak každá časť oblohy je súčasťou nejakého súhvezdia. Jedinou hviezdou, ktorá do žiadneho súhvezdia nepatrí je Slnko, pretože pri svojom zdanlivom pohybe po oblohe sa striedavo premieta do jedného z trinástich rôznych súhvezdí, ktoré nazývame zverokruhom. Tam sa premietajú aj všetky planéty slnečnej sústavy a Mesiac. Každý z vás už určite počul o ich využití v astrológii. “

„Vidíš? Hovorila som ti,“ škerila sa Levandula baliac pergameny s poznámkami do zvitkov. „Okamžité postavenie planét a Mesiaca je veľmi dôležité aj pre varenie niektorých elixírov, ale o tom sa budeme učiť až oveľa neskôr. Teraz nám Snape dovolí nanajvýš tak  masť proti vredom,“ odfrkla vychádzajúc z planetária. Teraz sme mali voľnú hodinu a tak sme spoločne zamierili k našej veži.

„Hermiona, počkaj na chvíľku,“ ozvalo sa za mnou takmer šeptom. Otočila som sa a zvedavo pozerala na Pottera, ktorý mi takmer stúpal na päty a nervózne  sa obzeral. Levandula si to  nevšimla a tárajúc čosi o veštení, pokračovala ďalej.

„Potrebuješ niečo, Harry?“

„Hovorila si, že môžeš na chvíľku zabaviť Rona. Vieš, keď bude ďalšia návšteva Rokvillu.“

„Iste, prečo nie,“ pokrčila som plecami. „Chceš sa konečne prihlásiť k svojmu menu?“

„Ja sa nehanbím za svoje meno, ale  ja som nevedel...,“ trúsil, obzrel sa a jeho oči sa odrazu rozšírili, keď zazrel záblesk červeného vlasu medzi masou študentov miešajúcich sa v chodbe.  

„Dobre, chápem a nemusíš sa báť, celkom určite tam nebudeš sám. Podľa toho čo som počula sa do Gringottbanky chystá minimálne polovica študentov , ktorí sa narodili v takzvaných nemagických  rodinách. Druhá polovica na to ešte nemá dosť peňazí a chystá sa urobiť to počas zimných sviatkov.“

„Je to naozaj také drahé?“ spýtal sa neisto .

„Áno je, ale ty nepotrebuješ rodokmeň, ty sa pôjdeš  prihlásiš o svoje právoplatné dedičstvo, čo si mal urobiť hneď, keď si po prvý krát vstúpil do banky. Chápem, že Hagrid nebol ten najlepší informačný zdroj o zvykoch a zákonoch v čarodejníckej spoločnosti, a  škriatkovia neoplývajú iniciatívou hovoriť čarodejníkom čokoľvek  navyše, ale nechápem, prečo ti to Dumbledore nepovedal. Mál si na to nárok od okamžiku, keď si dosiahol jedenásť rokov. Si posledný Potter a máš svoje zákonné povinnosti bez ohľadu na to, že o nich nič nevieš. Tvojou povinnosťou je vedieť všetko o magických zvykoch tvojej rodiny, postarať sa o financie, ktoré ti zanechali tvoji rodičia a naučiť sa zákony vládnuce tejto spoločnosti, pretože o niekoľko rokov sa budeš musieť zúčastniť ich tvorby aj ty, ako jeden z členov Wizengamotu.“  Potterove oči sa pri tých vetách rozširovali zdesením. Vedela som, že teraz nutne potrebuje kúsok pozitívnej motivácie a tak som neváhala ani okamžik. „Povinností je samozrejme viac, ale  túto prácu navyše ti môžu osladiť niektoré práva, ktoré idú zároveň s tým. Jedným z nich je  nekonvenčnosť.“

„Čo je to?“

„Iným slovom nezávislosť. Od okamžiku, keď si na ruku nasadíš prsteň svojej rodiny sa stávaš podľa magických aj nemagických zákonov dospelý a už nikdy sa nemusíš vrátiť k tvojim nemagickým rodinným príslušníkom.“ Videla som, že toto ho zo všetkých mojich rečí zaujalo najviac. Niekoľko sekúnd jeho tvár žiarila šťastím, ale vzápätí žiara pohasla.

„Nemám kam inam ísť. Sú moja jediná rodina.“

„Nebuď hlúpy, samozrejme, že máš kam ísť!“ odvrkla som znechutene. „Rodina Potter patrila medzi tie bohatšie rodiny a pochybujem, že chatrč v ktorej ich Voldemort dostihol bola ich jediným nehnuteľným majetkom. Stav sa o čo chceš, že vlastníš celý rad domov roztrúsených po celom súostroví a možno aj kontinente. Stačí vybrať ten, v ktorom chceš bývať a nasťahovať sa. S jedným alebo dvomi domácimi škriatkami by si tých pár mesiacov mimo školy mal byť v pohode.“  Už po prvej vete, ktorú som povedala sa žiara  šťastia vrátila späť a tento raz aj zotrvala.

„Žiadny viac Durleyovci? Už nikdy kumbál pod schodmi, Dudleyho gang a milión domácich prác denne? Kedy je najbližšia návšteva Rokvillu?“ V jeho nadšení si ani neuvedomil, že povedal  oveľa viac, než chcel. Podľa toho bol jeho domáci život veľmi neuspokojivý a to vysvetľovalo radosť, ktorá z neho len tak sálala.

„O pár týždňov a byť tebou, nikomu by som nepovedala ani slovo. Možno sa tu v hrade nachádzajú ľudia, ktorí si neprajú tvoje oslobodenie . Musíš byť prefíkaný ako líška, ak chceš dosiahnuť voľnosť po ktorej prahneš. A dávaj pozor na obrazy, sochy a duchov. Všetci špehujú pre riaditeľa školy a ten celkom určite nechce, aby si mu vykĺzol z rúk,“ varovala som ho ticho  šťastná, že na stenách tejto chodby viseli len vzácne viazané koberce, ktoré sa neustále mierne vlnili. Harry  vytrhnutý zo snívania s otvorenými očami  na mňa nechápavo pozrel a potom sa zamračil.

„Prečo? On je len riaditeľ školy, nič viac. Prečo by sa mal starať o to , kam idem cez prázdniny.“

„Ach! Myslíš? Prečo to potom bol on, ktorý ťa umiestnil na prahu domu tvojej tety? Kto mu k tomu dal právo? “ posmešne som odfrkla a vzápätí sa moje oči rozšírili hororom. ,Počkať! Toto by som nemala vedieť,´ zastonala som v duchu a ohnivo dúfala, že si moje prerieknutie nevšimne. „Ak chceš, požičiam ti niektoré z kníh, ktoré som si kúpila, keď som sa dozvedela o svojom dedičstve. Sú naozaj veľmi poučné a od histórie najvznešenejších a starobylých rodín som sa nemohla odtrhnúť. Teda, ak ti Weasley vôbec dovolí čítať.“

„Ron mi nemá čo rozkazovať,“ ohradil sa trasúc hlavou a ja som zajasala. ,Uf! Nebezpečenstvo odvrátené.´

„Ale robí to! V momente, keď nerobíš to čo on chce, hodí dosadnutie  a ty sa po pár sekundách podriadiš, len aby bol pokoj. Tak áno, on ti rozkazuje.“ Potter sa na mňa mračil , ale vráska medzi obočím naznačovala, že úporne premýšľa. Po niekoľkých krokoch slabo kývol a spomalil.

„Dobre, nezabudni na sľub,“ zasyčal miešajúc sa do davu.   

  Nenápadne som predĺžila krok tak, aby som zväčšila vzdialenosť medzi nami a obzrela sa. Weasley, ktorý sa konečne vymotal z učebne  bežal chodbou a podozrievavo na mňa zazrel. Neveriacky som pokrútila hlavou a kráčala ráznejšie doháňajúc Levandulu, ktorá moju krátku neprítomnosť ani nezaznamenala.

  Prvým náznakom toho, že sa deje niečo neobyčajné boli siedmaci posedávajúci pred ohňom v spoločenskej miestnosti. Levandula pri pohľade na nich udivene  zdvihla obočie a zvedavo sa k nim pritočila.

„Čo tu robíte?  Ešte nikdy som vás tu o tomto čase nevidela.“ 

„Pretože si ani nemohla,“ odvetil jeden z nich blahosklonne. „O tomto čase sa obvykle veselo preklíname na hodine Obrany proti čiernej mágii pod ostrým pohľadom veľaváženého profesora QQ.“

„A? Prečo sa teda nepreklínate na hodine, ale sedíte tu pred ohňom a zaberáte nám miesta?“

„Oj!“ zvolal ďalší a  siahol po nej. „Nemôžeme, Quirrell sa nedostavil na hodinu a tak nás riaditeľ poslal späť do veže.“

„Šťastlivci,“ zaskučala a vrtko sa vyhla jeho tápajúcej ruke. „Myslíte, že je chorý?“

„Netuším,“ chlapec pokrčil plecami , prekrížil natiahnuté nohy a spokojne sa oprel do mäkkého čalúnenia pohovky „ale radšej by som vrhol niekoľko kliatob, než písal  esej, ktorú nám Dumbledore nariadil.“  Súhlasné hučanie jeho kamarátov vyčarilo na Levandulinej tvári sladký úsmev , ale v jej očiach žiaril oheň neukojiteľnej zvedavosti.   

„Myslíš, že je chorý?“ spýtala sa ma vedúc  k schodisku. To nestálo za odpoveď a tak som len pokrčila plecami a zamierila rovno k polici s doplnkovou literatúrou o Astronómii. Popísať a nakresliť postavenie dvanástich súhvezdí zverokruhu sa dalo za tú hodinku, ktorá nám zostávala do obeda a ja som nemienila mrhať čas na neplodné úvahy a príčine Quirrellovej absencie. Vedela som prečo neprišiel, ale o tieto informácie som sa nemienila deliť s nikým.

  Profesor Quirrell sa neukázal ani pri obede a ani pri večeri, ku ktorej sme zasadli hneď po skončení dvojitých elixírov. Snape bol v ten deň mimoriadne vražedný a každá minúta popoludnia bola mučením. Po dvoch roztavených kotloch a troch študentoch uložených v nemocničnom krídle sa Snape vzdal a doslova nás vyhodil z učebne.

„Nemyslím si, že máme ešte nejaké body,“ povzdychla si Parvati  nešťastne a pritiahla si misu s nákypom.

„Asi nie, ale všetko zlé je aj na niečo dobré,“ mávla som rukou pozdĺž stolu. „Wesley je ubytovaný v nemocničnom krídle a na chvíľku nám všetkým znovu bude chutiť jesť,“ upozornila som ju, ale súhlasné reptania sa ozývalo z celého stola. Napodiv ani od jeho bratov som nepočula žiadnu námietku.

„Áno, to je veľké plus, ale to nám nepomôže vyhrať pohár,“ odvrkla Levandula.

„Je veľa dôležitejších vecí, než ten hlúpy kus kovu. Okrem toho, profesor Snape má zlozvyk odoberať body celkom náhodne a mimo svojej fakulty ich prideľuje veľmi sporadicky. Tým popiera pôvodný účel bodovacieho systému a tak sa nad množstvom bodov nachádzajúcich sa v tom počítadle ani nezamýšľam,“ odvrkla som a mykla hlavou k učiteľskému stolu, kde sedeli len dvaja profesori. Veľmi znepokojení a veľmi ostražití muži, ktorí neustále skenovali sieň prenikavými  pohľadmi. „Zdá sa, že profesorom dnes pre zmenu nechutí jesť .Vyzerajú, že sedia na osom hniezde.“

„Počul som, že Quirrell zmizol,“ šepkal Lee tajomne nahýbajúc sa ponad stôl . „Dnes neučil ani jednu skupinu a po obede sa takmer celý profesorský zbor  hnal do bočnej chodby na treťom poschodí. Viete, do tej zakázanej.“

„Čo má zakázaná chodba spoločné s Quirrellom?“ Levandula prestala jesť a civela na ošívajúceho sa chlapca. Chvíľku váhal, ale potom sa naklonil ešte bližšie .

„Pod tou chodbou je ukrytý poklad nesmiernej ceny a Quirrell...,“ znížil hlad do dramatického šepotu a uhrančivo na nás civel.

„A Quirrell ho chcel ukradnúť!“ posmievala sa Parvati napodobujúc jeho hlas. „Robíš si z nás srandu,“ potriasla hlavou odtískajúc tanier.

„Poklad nesmiernej ceny? Tu? V Rokforte? A Dumbledore oznámil celej škole, kde sa nachádza, aby si z neho každý mohol kúsok odniesť?“ pridala som sa s posmešným úškľabkom na tvári.

„Už nie,“ pokrčil smutne šľahajúc pohľadom k dvojčatám. „Ak je Quirrell naozaj preč, dostal sa k nemu prvý a pochybujem, že sa chce deliť.“

„Úbožiatka,“ Levandula vŕkala falošným súcitom. „Tak dlho ste váhali, až vás niekto predbehol?“

„My by sme nie,“ zvolal  Lee  nešťastne, „ale na dverách sedel trojhlavý pes a  nikdy nespal. Vždy aspoň jedna jeho  hlava strážila. Má  takéto obrovské hlavy a v nich takéto obrovské zubiská,“ mával rukami okolo seba aby nám ukázal obludnosť zvieracieho strážcu, až kým nezrazil zo stola krčah tekvicovej šťavy. Hustá pomarančová tekutina zaliala stôl a postriekala všetkých naokolo. Výkriky , smiech a rozruch študentov vyskakujúcich zo stoličiek upútal pozornosť oboch profesorov. V okamihu stáli vedľa stola s prútmi v rukách.

„Čo sa to tu deje?“ Profesor Larni, ktorý vyučoval základy magických remesiel sa predieral cez zhluk detí otriasajúcich z habitov šťavu. Viacerým sa v tom zhone podarilo prevrátiť vlastné taniere alebo poháre a zväčšiť tak neporiadok na stole a jeho okolí. 

„Nič, profesor, celkom nič,“ vykrikoval Fred a mávajúc prútom čistil, čo zasiahol. Občas aj to, čo nebolo treba a výkriky nevôle sa ďalej stupňovali.

„Stop!“ vykríkol profesor Buttler , zdvihol prútik a pod kopulou sa rozľahla ohlušujúca rana. Všetci na chvíľku  zmĺkli a otáčali sa v smere hluku. „Nikto sa ani nepohne!“ zvolal rozhnevane a prútik  v jeho ruke len tak tancoval.  Očistné kúzla si razili cestu cez neporiadok a kaluže šťavy porozlievanej naokolo. O pár sekúnd bol stôl opäť v poriadku , odevy zbavené vlhkosti a fľakov a študenti späť v ich stoličkách.

„Teraz mi povedzte, čo sa to tu stalo? Prečo ste boli všetci premočení tekvicovou šťavou a pokrytí v jedle? Bol to potravinový boj? Viete že je to prísne zakázané!“ burácal nad našimi hlavami. „Weasley?“ Fred sa odvážne narovnal v stoličke a na jeho tvári sa objavil úškľabok.

„Nie, profesor. To skutočne bola nehoda. Tu Lee sa snažil ukázať dievčatám, aká veľká je hlava draka a trochu to prehnal.“

„Jordan?“ Buttlerove husté obočia sa zrazili nad jeho nosom a oči sa mu zablysli hnevom. Lee sa pod tým pohľadom doslova zošúveril.

„Áno, profesor Buttler, ja som naozaj nechcel ,“ šomral strieľajúc k Fredovi  hnevlivé pohľady. „To bola nehoda.“ Obaja profesori na nás ešte chvíľu skúmavo civeli a potom bez ďalších rečí odkráčali späť k organizačnému stolu. Všade naokolo sa ozývali tiché výdychy úľavy a zašomrania sprevádzané šikmými pohľadmi vrhanými k obom mužom.

„Uch! To bol únik o vlas,“ stenal Lee. „Ďakujem Fred! Tiež si mohol hodiť niečo do placu a nie mňa vlkom.“

„Oj! Rado sa stalo a aj nabudúce,“ dvojčatá sa škerili ako zrelé orechy vstávajúc od stola. Lee ich okamžite nasledoval a so smiechom sa k nim medzi dverami pripojil.

„Šialenci,“ šomrala Levandula a zamyslene študovala jedlo, ktoré uniklo pohrome. Nerozhodne strkala vidličkou do kúskov mäsa, ale nakoniec odstrčila tanier a so zhnuseným vyjadrením v tvári vstala. „Nejako ma prešla chuť,“ oznámila nám vyhladzujúc si dlaňami sukňu. Ani ja som už nemala chuť pokračovať v jedení a tak som sa k nej pripojila. Parvati ešte pár sekúnd otáľala nad tanierom, ale pri pohľade na Levandulinu tvár tiež vstala.

„Idem tiež. Pečené mäso namáčané v sladkej tekvicovej šťave  je odporné,“ povzdychla si a zavesila sa do Levandule. „Jediný večer bez pažravého Weasleyho a aj ten bol zruinovaný. Môžeš mi povedať, prečo sú chlapci také neokrôchané nemehlá?“

„Pretože to sú chlapci,“ pokrčila Levandula plecami , potriasla plavými pletencami a hrdo, ako kráľovná kráčala k dverám.  S úsmevom na tvári som ich nasledovala a uvažovala, ak aj o pár rokov budú ich názory na opačné pohlavie také isté.

  Po neuspokojivej večeri sa obe dievčatá vyparili z izby pre trochu komunikatívnej interakcie a ja som sa nenápadne prešmykla do Izby požiadavky.  Pohľad, ktorý ma tam privítal ma zastavil v pokroku. Vedľa vzorne naukladanej hromady drevených  stolov sedel Duffy a vedľa neho ležali nehybne dvaja domáci škriatkovia.

„Čo je to? Čo sa im stalo?“ kričala som a bežala k nim nedbajúc, že dvere za mnou zostali otvorené. Duffy vstal, vlnou ruky prirazil dvere a zamračený pozrel dolu na nehybné telá. Smykom som zabrzdila vedľa nich, ale  škriatok prudko mykol hlavou a zabránil mi dotknúť sa ich. „Sú mŕtvi?“

„Nie,“ odsekol stroho a vzhliadol ku mne. „Musel som ich omráčiť a priniesť sem,“ povedal kruto. „Oni vedia o pláne a budú hovoriť.“ Dopad jeho slov ma takmer omráčil.

,To je moja vina,´ zaskučala som v duchu .  ,Ako som mohla byť taká hlúpa? On má stopercentnú pravdu. Budú hovoriť, pretože oni nie sú moji škriatkovia. Nie sú viazaní zachovávať moje tajomstvá a ak sa Dumby opýta, vyzvonia mu úplne všetko.´  „Čo budeme robiť?“ vydýchla som vydesene  . Nečakala som odpoveď, pretože to bola skôr rečnícka otázka a tak, keď sa Duffy ozval, nadskočila som zľaknutím.

„Nesmú zostať v zámku a ani v jeho blízkosti. Je to nebezpečné a Duffy nedovolí, aby jeho nová rodina bola poškodená. S malou pani našlo nový domov, novú rodinu  osemnásť škriatkov. My prijmeme ešte ďalších dvoch ak sú ochotní tvrdo pracovať a zachovávať tajomstvá rodiny. Ak nie...,“ významne sa odmlčal nespúšťajúc pohľad zo sústredených  tvárí oboch postáv, „Ak nie, nemám inú možnosť len...!“

„Počkaj!“  

„Pani pripojí týchto škriatkov  k našej  rodine?“

„Len ak chcú. Toto sa nedá urobiť násilím.“ Zamračený škriatok potriasol hlavou  a na okamih ponuro civel pred seba.

„Nie všetci domáci škriatkovia slúžia dobrovoľne,  ale to nič nemení na mágii viazania. Teraz je nutné zabezpečiť ich mlčanie a to sa dá bezbolestne urobiť len takto.“ Zamračene som na neho civela obracajúc jeho slová zo všetkých strán, ale nič iného ma nenapadlo. Nakoniec, ak budú chcieť po skončení tohto všetkého ich môžem uvoľniť a môžu si nájsť inú rodinu, alebo pracovať až do smrti v Rokforte. Keď som dospela až sem, prikývla som svojim myšlienkam a pokrčila plecami.

„Bude to fungovať aj keď sú znehybnení?“ spýtala som sa pre istotu a položila ruky na hlavu menšieho z nich. „Ako sa volá?“

„Bude a volá sa Don. Obaja sú výborní kuchári.“ Duffy kývol tak som s povzdychom prednášala viazací rituál .

„Ja Lady  Hermiona Jane Abrock, Cochet a Balder viažem mágiu domáceho škriatka Dona k mágii svojich rodín. Beriem si jeho lojalitu a ponúkam svoju, budem ho chrániť a starať sa o neho tak, ako on bude chrániť moju rodinu a zachovávať tajomstvá mojej rodiny svojou mágiou a svojim životom. Nech sa tak stane!“ Po odznení posledných slov nás oboch obalilo modré svetlo viazania a stuhnuté telo v mojich rukách pokleslo. Malý škriatok sa pomaly a trasľavo postavil, jeho telo sa rýchle menilo na jeho  lepšiu a zdravšie vyzerajúcu verziu. Väčší a starší škriatok sa volal Boby a sotva sa zotavil z viazacieho rituálu a zrušila som obmedzenie izby, zjavil sa vedľa mňa Bonny. Oblečený do tmavomodrej livreje s odznakom hlavného škriatka vyzeral veľmi pôsobivo, zdravo a spokojne.

„Lady Hermiona prijala nových domácich škriatkov,“ skonštatoval s nadšenou žiarou v oku a hodnotiaco si ich oboch premeral.

„Áno,“ prikývla som. „Bola som informovaná, že obaja sú majstrami v kuchyni a tak predpokladám, že ich zaradenie bude zodpovedať ich kvalifikácii.“

„Iste,“ usmial sa a spokojne prikývol. „Statky domu  Balder   skutočne potrebujú dobrých kuchárov. Poďte so mnou, ukážem vám vaše nové pôsobiská. Bude sa vám tam páčiť, dali sme ich už celkom pekne dohromady, ale je tam ešte stále množstvo práce,“   vysvetľoval  pristúpiac k novým zamestnancom. Potom ich vzal za ruky , kývol mi a vzápätí sa všetci traja rozplynuli.  Unavene som sa vyškriabala na nohy a padla do  kresla, ktoré mi Duffy  pohotovo pristavil.

„Nemám z toho dobrý pocit,“ zašomrala som nespokojne. „Pripadá mi to, akoby som ich zotročila. Takto by sa to nemalo robiť!“

„Nie, nemalo,“ prikývol a postavil sa oproti mne. Na domáceho škriatka mal pozoruhodne veľa sebadôvery a hrdosti. Ale, možno oni všetci mali, keď to bolo treba a Duffy práve teraz cítil, že to treba je. „Napriek všetkému je to najlepší spôsob, ako jednať so vzniknutou situáciou,“ pokračoval a s očakávaním ku mne vzhliadal. 

„Ach!“ pretrhla som krátke mlčanie so vzdychom, keď som si uvedomila, na čo čaká. Na inštrukcie, ako nájsť jeden z Voldyho horkruxov. Pravdu povediac, nechcela som ho tam posielať, ale čo iné môžem urobiť? Čakať ešte sedem rokov a pozerať na to , ako okolo mňa zomierajú ľudia? Hlavne ak viem, že by nemuseli? Moje svedomie by ma zožralo zaživa. Dúfať, že Potter sa niekde v priebehu rokov preberie a začne myslieť je značne pochybný podnik. Ten chlapec nevie, kde je sever a vyzerá, že v najbližšom desaťročí sa to ani nedozvie. Typická ponorka, stačí sa na neho pozrieť. Tak nie! Nechcem, ale musím to urobiť tak, aby sa aj vlk nažral a aj koza zostala celá. „Dobre,“ povzdychla som si ťažko, „podľa mojich poznatkov  Voldy rozdelil svoju dušu na sedem častí. Jedna teraz sídli v tele profesora Quirrella  a tá je bezpečne konzervovaná pavúčím jedom. Ďalších šesť by malo byť uložených do šiestich predmetov, ktoré poukrýval naprieč ostrovmi v miestach, ktoré boli pre neho nejako významné. Takým miestom bol Rokfort a preto jeden z jeho horkruxov bol tu v ukrytý v Izbe požiadavky. Ten je teraz bezpečne ukrytý v mojom kufri s nádejou, že k nemu čoskoro pridáme ďalšie. Slovo čoskoro je veľmi dôležité, ak sa ho chceme zbaviť bez ďalších komplikácií pretože len ak zničíme jeho horkruxy, bude znovu smrteľný a zomrie spolu s telom profesora Quirrella. Tým by sme jedným vrzom pomstili aj jeho smrť, pretože nevieme či sa do područia Temného pána odovzdal dobrovoľne . V skutočnosti prvým horkruxom je jeho zápisník, ktorý je momentálne v držbe Lorda  Malfoya. Zápisník je čierny s podpisom Tom Marvolo Riddle. Dostať sa do Malfoy Manor nie je jednoduché, pretože má veľmi kvalitné ochrany, ale ak sa obrátiš sa domáceho škriatka menom Dobby a povieš mu, že je to pre Harryho Pottera, určite ti pomôže. Dobby  obdivuje Pottera a urobí pre neho takmer čokoľvek. Ak bude ochotný pomôcť, musíte zápisník vymeniť za niečo podobné, aby nikto nezbadal, že chýba.“  Duffy počúval so zvrašteným obočím a keď som skončila, krátko prikývol.

„Duffy nájde škriatka menom Dobby.“

„Buď opatrný, Malfoy je Smrťožrút a je veľmi nebezpečný. Nesmie poznať, že sa zaujímame o zápisník.“

„On nepozná,“   ubezpečil ma rázne, vyrovnal plecia a zmizol.