Snívať je dovolené

8.  Samhain 

     Dni naplnené prácou a štúdiom leteli rýchle a ani som sa nestihla obzrieť,  bol tu s takou netrpezlivosťou všetkými  očakávaný Samhain. Koniec čarodejníckeho roka bol v čarodejníckom svete veľký sviatok a celá škola sa naň usilovne pripravovala.  Hrad bol vyčistený odhora až ku kobkám  a dokonca aj kamenné múry stratili trochu starodávnej patiny pod usilovnými rukami domácich škriatkov. Tí boli ako v siedmom nebi a Popy skuhrala, pretože sa k nim teraz nemohla pridať. Ako cenu útechy som jej pridelila triedenie  vecí v  Izbe požiadavky, ktoré sa tam  nahromadili od doby zakladateľov.  S jej mágiou to išlo podstatne rýchlejšie a korisť za niekoľko dní jej usilovnej práce , bola ohromujúca. Okrem toho , že pre mňa zhromažďovala cennejšie predmety, zvyšok roztriedila a upratala. Tak sa v mojej držbe ocitol aj diadém podobný korune s veľkými  žiariacimi diamantmi na vrchole. Popy ho opatrne uložila bokom a obchádzala širokým oblúkom. Nechala som ju vyrobiť pevné mitrilové puzdro  vystlané surovým hodvábom z akromantuly  a uľahčene som si vydýchla až v okamžiku, keď sa jeho vrchnák uzavrel. Tak ako Popy aj ja som cítila , že mágia vychádzajúca zo šperku je číre zlo. Prvý horkrux bol bezpečne uzamknutý v mojom kufri až do chvíle keď vyriešim, ako sa ho zbaviť.

  Poradiť si s delikátnou záležitosťou so Záškodníckou mapou jej po pridelení úlohy trvalo necelých päť  dní. Šúchala som si ruky radosťou, keď som ju po prvý krát držala v ruke, napojila sa na ňu prútikom a vyslovila heslo.

„Slávnostne prisahám, že nemám za lubom nič dobré,“ vyslovila som zreteľne a potom s očarením sledovala, ako sa pergamen rozvíja a objavujú sa jednotlivé časti hradu a jeho blízkeho okolia. Všade bolo starostlivo napísané, čo za priestor to je a dokonca aj heslo k nemu, ak to bolo potrebné pre vstup.  S každým závitom čarodejným prútikom sa ukázalo iné poschodie, až kým sme nehľadeli na rozloženie celej sústavy povál pod strechami. Niektoré časti hradu boli zaplnené drobnými bodmi s menami, iné boli takmer prázdne.  Niektoré z bodov sa pohybovali, ďalšie  zotrvávali na mieste.

„Sú tu všetci,“ ukázala som Popy skláňajúcej sa nad mapou vedľa mňa, „študenti, profesori aj duchovia.“

„Nie všetci,“ pokrútila hlavou prechádzajúc rukou s dlhými uzlovitými prstami nad mapu. „Nie sú tam škriatkovia a iné magické bytosti nachádzajúce sa v hrade. Mali by tam byť,“ mračila sa ťukajúc po okrajoch pergamenu. Potom sa narovnala a civela naň , akoby videla aj niečo  iné, než ja. „Popy môže dodať k mape priestory, ktoré tu nie sú zaznamenané a všetky živé bytosti, ktoré sa nachádzajú v jej dosahu.“

„To by bolo ohromné,“ zažiarila som na ňu s nadšením a sledovala, ako prechádza prstami po niektorých bodoch mapy, po jej okrajoch  na každom z poschodí, ktoré som pre ňu otvorila. Na mape sa každou sekundou objavovalo viac častí hradu, tajných priechodov a miestností . Po finálnom pohybe sa medzi bodkami objavilo množstvo ďalších. Väčšina z nich sa zhromažďovala v priestoroch kuchyne, ale iné sa veľkou rýchlosťou pohybovali po celom hrade. To boli domáci škriatkovia, ktorí pripravovali večeru ,alebo  upratovali v obytných vežiach , učebniach a chodbách. Po celom hrade sa okrem toho pohybovalo pomerné veľké množstvo magických živočíchov. Mnohí študenti mali so sebou svojich domácich miláčikov. Knézle lovili v bočných chodbách a kobkách, netopiere sa zhromažďovali v zimoviskách a väčšina školských a osobných sov sedela na bidlách v poštovej veži. Pri každej takejto bodke bolo napísané buď meno a druh živočícha, alebo len jeho živočíšny druh. Keď som omylom ťukla na mapu aj po zobrazení podkrovia s prekvapením som zízala , ako sa tam zobrazujú ďalšie priestory.  Ležaté písmo menujúce ich najskôr akoby váhalo, ale potom sa postupne objavovali slová. ,Chrabromil,´ neďaleko od neho bol ,Slizolin´, kúsok ďalej  ,Bystrohlavová,´ a na opačnej strane  ,Bifľomorová´.

„Osobné komnaty zakladateľov,“ vydýchla som v posvätnej hrôze s očami ako tenisáky. „Zatvorené takmer tisíc rokov. No páni, tam musia byť  tony prachu.“

„Hromadenia,“  odfrkla Popy a ukázala na bežne neviditeľný vchod  na schodisko vedúce hore. Vedľa neho blikotalo heslo , Maturus´.

„Niekedy sa tam pôjdeme pozrieť,“ prisľúbila som viac sebe než Popy a vrátila mapu k podstatne  obývanejším poschodiach. Nájsť meno Peter Pettigrew bolo jednoduché. Stačilo nájsť spálňu prvákov v chrabromilskej veži a tam rozvaľujúc sa na posteli bol potkan. Teda , ja som vedela, že je tam ako potkan, ale mapa ukázala len jeho celé meno. Nechápem, ako to mohli dvojčatá prehliadnuť. Naviac, ak ho mal Ronald  so sebou, muselo to vyzerať, že Pettigrew na ňom doslova sedí. To im to vôbec nebolo podozrivé? Keby mali mapu len pár týždňov nepoviem, ale oni ju  mali už takmer plné dva roky a predtým mal potkana Percy. Neverím, že sa nepokúšali ťahať nejaký ten žart na svojom okázalom bratovi. A ak mali mapu, tá im musela ukázať meno príliš často sa vyskytujúce v jeho spoločnosti. Dokonca aj v noci! Nič podozrivé? Žiadne zvončeky? Nič podozrivé na tom, že to isté meno sa začína teraz  objavovať v spoločnosti ich  mladšieho brata?  A aj v noci? Naozaj nič podozrivé? Ale teraz zvonili pre mňa a veľmi hlasne. Správanie dvojčiat bolo podozrivé, len som musela zistiť jeho príčinu. Teraz som ale mala dôležitejšiu úlohu a tak som sa sklonila  nad mapu a hľadala meno nášho profesora Obrany proti čiernej mágii. Nájsť jeho sadu bolo jednoduché, ale  keď som prečítala meno vedľa bodky v jeho pracovni, ovisla mi sánka. „Tom Marvolo Riddle?“ zajačala som skloniac sa nad mapu tak hlboko, že som nosom takmer jazdila po papieri. „Riddle? To ako Voldemort? A kde je potom Quirrell? Nemal by Voldemort trčať Quirrellovi z temena?“ Civela som na bodku , ktorá sa pomaly pohybovala po miestnosti a pokúšala som sa nájsť dôvod , prečo vidím čo vidím. Trvalo to neskutočne dlho, kým mi to konečne došlo. „Držba! Úplná držba!“ zvolala som a vystrašená Popy sa opatrne odtiahla na bok. ,Áno, prečo by sa Voldemort mal obťažovať s nejakým smiešnym príveskom na Quirrellovej hlave, keď ho môže  pokojne vlastniť celého? Je to jednoduchšie, bezpečnejšie a samozrejme aj efektívnejšie. A nikto nič nepozná. Ako na prvý, alebo aj päťdesiaty pohľad určíš, či duša sídliaca v tele je tá pôvodná, alebo bola vymenená? Stačí aspoň čiastočne kopírovať hostiteľove správanie a nikto nebude mať žiadne podozrenie. A tak sme tu a Obranu proti čiernej mágii nás vyučuje sám ,Lord Voldemort´.  Je ironické , že mu túto pozíciu Dumbledore kedysi odmietol. Hahaha! Kľudne mu ju mohol dať už vtedy,´ povzdychla som si a narovnala sa krútiac hlavou nad hlúposťou riaditeľa školy. „No, a čo teraz?“ Pozrela som na Popy a krútiac hlavou rozhodila rukami. Nikto odo mňa nemôže očakávať, že budem bojovať s Voldemortom v akejkoľvek forme. V žiadnom prípade sa necítim ako spasiteľ ľudstva, tento komplex sa mi šťastne vyhol , fyzicky mám dvanásť rokov a čo je najdôležitejšie, učím sa mágiu sotva dva mesiace. Čarodejník jeho zážitku by so mňa urobil hromádku popola v priebehu desiatich sekúnd hneď, ako by sa prestal smiať. „Na toto musíme od lesa,“ poznamenala som skôr pre seba než pre Popy, ktorá na mňa udivene valila oči.  „Popy , presunieme sa do Izby požiadavky. Tam sa budem cítiť bezpečnejšie než v starej posluchárni, kde ma ktokoľvek môže počúvať,“  požiadala som ju skladajúc mapu. Cítila som, ako ma popadla za ruku a posledný zhyb som už urobila v miestnosti s veľkým kozubom, pred ktorým stál pohodlný gauč.  Steny lemovali knižné regály zaplnené množstvom kníh lákajúcich k nahliadnutiu, ale tento krát som odolala a sadla si pred kozub s plápolajúcim ohňom , nohy skrčila pod seba a hľadiac do plameňov premýšľala nad vzniknutou situáciou. Popy sa na môj pokyn usadila neďaleko mňa a nespúšťala ma z očí.

„Voldemort je jeden zlý, zlý čarodejník,“  povedala odrazu zachmúrene. „On poslal iných čarodejníkov, aby zabili Popy rodinu,“ pokračovala pomaly žmurkajúc slzy, ktoré sa jej objavili v očiach. „Popy bránila svoju rodiny, ale bolo ich príliš veľa.“

„To bolo veľmi odvážne, Popy, ale ani ty a ani ja nemáme silu zdolať jedného plne trénovaného čarodejníka v priamom boji. Nieto ešte niekoľkých. A pre Voldemorta sme len hmyz pod jeho nohami. Ale aj hmyz vie veľmi nepríjemne uštipnúť a ja sa pre zmenu necítim ako lienka. My dve by sme mu mohli veľmi znepríjemniť život. Chce to myšlienku a dobrý plán.“   Odtrhla som pohľad od plameňov a pozrela na škriatka, krčiaceho sa v rohu gauča a tisícwatovka mi doslova explodovala  nad  hlavou. ,Samozrejme! Prečo ma to hneď nenapadlo? Ja toho veľa nemôžem, ale s pomocou .... Ach! To bude niečo celkom iné!´ Diabolsky som sa zaškerila a kývala na Popy, aby prišla bližšie. „Myslíš, žeby si dokázala nájsť ďalších škriatkov, ktorým Voldemort povraždil rodiny? Mám myšlienku, ako by sme mu to mohli vrátiť aj s úrokmi.“  Slzy z veľkých zelených očí zmizli a Popy sa na okamžik zamračila.

„Áno, iste. Aj tu je ešte niekoľko škriatkov, ktorí stratili ich rodiny rukami jeho nasledovníkov.“

„Myslíš, žeby mali záujem o malú, alebo možno väčšiu  odplatu?“ V jej očiach sa rozhorel oheň a prudko kývla hlavou.

„Popy sa opýta!“

   Ticho sa odmiestnila a ja som rozložila mapu. Našla som poslucháreň Obrany proti čiernej mágii a priľahlé priestory patriace k súkromným miestnostiam profesora Qiurrella. Ale po jeho pracovni sa namiesto neho stále pohyboval bod s menom Riddle a aj keď som sa veľmi snažila, biedneho Quirrella som nikde na mape nenašla. Figu biedneho! Takáto úplná držba iste nie je možná bez aktívnej spolupráce oboch zapríčinených osôb. V tomto prípade osoby a útržku duše. Ale ak mapa ukazuje len Voldemortove meno znamená to, že Quirrell je už mŕtvi? Môžu byť v jednom tele dve duše? Alebo je to teraz plne Voldemort? Prečo je teda teraz tu a nie niekde vonku zbierajúc roztrúsených smrťožrútov a organizujúc ďalšie kolo hry o moc a vládu nad svetom? Krútila som otázky hore a dolu a naopak a všelijako, ale stále mi z toho vychádzalo jediné. Qurinius Quirrell je nadobro uplynulý a na jeho mieste je teraz Tom Marvolo Riddle alias Lord Voldemort. Učí nás Obranu proti čiernej mágii a chce Kameň mudrcov. Teda, ak tu vôbec je. Ale Voldemortova prítomnosť v hrade je dôkazom toho, že tento jedinečný produkt alchýmie by sa v hrade nachádzať mal. Voldemort vždy túžil po nesmrteľnosti  a Kameň mu ju môže poskytnúť. Okrem toho má mimoriadne liečivé vlastnosti a mení kovy na zlato. To tiež nie je zanedbateľná skutočnosť pre čarodejníka, ktorý na svojej vybranej ceste bude potrebovať obrovské množstvo finančných prostriedkov. Takže Kameň mudrcov by mu vyriešil viacero naliehavých problémov. Pomocou neho by sa stal nesmrteľný bez  nechutných vedľajších účinkov ďalšieho delenia jeho ,už aj tak otrhanej,  duše. Elixír života by vyliečil a udržal zdravé akékoľvek telo, ktoré by si zvolil a zároveň by dostal toľko zlata, že by mohol v priebehu niekoľkých týždňov zvrhnúť ekonomiku  krajiny alebo možno aj sveta. A ani by nemusel vraždiť  dokola ako pomätený.

„Hmmmm!“  vzdychala som myšlienkam skladajúcim sa do celkového obrazu. „Dumby sa nadobro zbláznil!“  stonala som krútiac hlavou. Voldyho predsa nemôžu zastaviť také stupidné prekážky, aké boli popísané v knihách. On nie je prvák a Harry proti nemu nemá najmenšiu šancu. Cítila som, ako moje myšlienky začínajú naberať na obrátkach a bola som na pokraji paniky. „Pokojne!  Nič nie je ešte skala! Nemôžem brať knihy ako základ, potrebujem výskum!“  napomenula som sama seba dýchajúc zhlboka a jazdila pohľadom po mape. A potom som to uvidela. V bočnej chodbe na treťom poschodí sa jemne triasla bodka s  menom Chlpáčik. „Chlpáčik!?“ zavila som do prázdnej miestnosti a vytreštila oči neveriac tomu, čo vidím. „On to naozaj urobil?“  Len teraz som si uvedomila, že som podvedome dúfala, že to nebude pravda. Nikto predsa nemôže byť taký nekonečný  idiot a dúfať, že sedemdesiatročný Voldemort sa ešte nikdy nestretol s cerberom. Prejde cez neho bez toho aby sa čo i len zastavil, cestou napráškuje pár dverí, jedny šachy , niekoľko trollov a s vedomosťami pod jeho pásom ani nemusí lúštiť primitívnu hádanku, aby získal nápoj  umožňujúci prechádzať cez plamene.   A veľmi pochybujem, žeby ho zastavilo nejaké očarované zrkadlo. Magický artafekt alebo nie.  „Krvavé peklo, ako Ronald Weasley zvykne hovoriť,“  zalomila  som rukami trochu zdesene. „Ak je Dumby takýto inteligentný je škoda, že je Voldy  šialený sadistický vrah. Inak by som mu možno pomohla vyhrať jeho vojnu len čisto pre záchranu čarodejníckeho sveta. Hlavne, ak by mu odpadol hlavný bod jeho náborovej agendy,“  oznámila som poskakujúcim plameňom v krbe  a nechtiac aj škriatkom, ktorí sa mi zhmotnili za chrbtom. Vydesené kvíkanie na zalarmovalo. Prudko som sa otočila a čelila trom bytostiam omotaným kuchynskými utierkami, ktoré na mňa neveriacky a vydesene valili obrovitánske kukadlá.

„Lady  Hermiona nemá rada Voldemorta!“ ozvalo sa spoza nich.  Popy ich oblúkom obišla a rozhodným krokom kráčala ku mne.

„Lady Hermiona teraz nemá veľmi rada ani riaditeľa školy,“ oznámila som im a zamračila sa na mapu, do ktorej som ďubla ukazovákom. „Tu je napísané, že v bočnej chodbe na treťom poschodí sídli cerberus Chlpáčik.“ K vydesenému vzhľadu škriatkov sa pridalo zamračenie, čo na ich tvárach vyzeralo podivne.

„Áno,“ prikývol jeden z nich a natiahol krk, aby videl na mapu. Jeho svetlo modré oči sa zastavili na mene trojhlavého psa , stmavli a škriatok stuhol.

„Čo...ako...prečo?“ vybľabotal po chvíli a jeho kamaráti sa pomaly pomkýnali bližšie, aby sa pozreli, čo ho tak rozrušilo, že zabudol aj hovoriť.

„Dobré otázky,“ uškrnula som sa. „Čo je pes. Trojhlavý pes, ktorý by  škole plnej študentov v žiadnom prípade nemal byť. Ako je Záškodnícka mapa vyrobená pred asi  dvadsiatimi rokmi skupinou študentov. Mapa po láskavej pomoci Popy ukazuje všetky živé bytosti nachádzajúce sa v zámku a všetky známe a aj menej známe priestory hradu. A prečo vie len riaditeľ školy a my môžeme len hádať. Jeden z odhadov je, že pod Chlpáčikom sú padacie dvere a pod nimi sú priestory v ktorých riaditeľ školy údajne ukrýva jedinečný magický predmet nazývaný Kameň mudrcov. Ukryl ho tam na to, aby sem prilákal Voldemorta. Žiaľ, podarilo sa mu to. Dnes som zistila, že namiesto profesora Quirrella vyučuje  všetkých študentov Obranu proti čiernej mágii posledný Tmavý pán prezývaný  Lord Voldemort. Jeho cieľom je ukradnúť kameň  aby získal nesmrteľnosť, vyliečil svoju dušu, ktorú tmavými obradmi roztrhal na franforce a nesmiernu hromadu zlata.“ Tu som skončila, pretože škriatkovia  počas mojej reči najskôr ozeleneli a potom sa začali triasť. Neisto som pozrela k Popy a zamračila sa. Ak sa trasú už teraz a to o Voldym len hovoríme, čo budú keď sa s ním stretnú?

„Kameň mudrcov,“ zaškrípal menší zo škriatkov a trasúc sa vážne pozrel na ostatných. „Potom sa Voldemort vráti a bude znovu zabíjať.“

„Omyl,“ prerušila som ho. „Voldemort sa už vrátil a je ukrytý v tele profesora Quirrella. Teda myslím si, že jeho duša vytlačila dušu Quirrela a ovládla telo. Ako je to možné, neviem, ale mapa ukazuje len jeho meno. Keby boli v tele obaja, mapa by ukázala dve mená.“ Škriatkovia po tomto opätovnom tvrdení Voldemortovho utajeného návratu viditeľne zvädli. „Ja som počula,“ pozrela som pri tom na Popy, „že vaše rodiny boli medzi obeťami počas jeho posledného panovania. Ak vám poviem ako, chceli by ste mi pomôcť, zastaviť ho? Zatiaľ ho  nemôžeme zabiť, ale môžeme ho aspoň spomaliť a kúpiť si čas nato, aby sme vymysleli, ako sa  ho  zbaviť permanentne.“

„Ako...,“ spýtali sa okamžite prekrikujúc jeden druhého.

„Najskôr potrebujem vedieť niektoré veci,“ začala som pokynúc im , aby sa posadili. „Musím vedieť, či je to skutočne pravda, že Chlpáčik chráni Kameň mudrcov.“ Ešte som ani dobre nedopovedala a najväčší zo škriatkov sa bez jediného slova rozplynul vo vzduchu. Zdvíhajúc obočie v otázke pozrela som na Popy, ale než mi stihla odpovedať, bol znovu späť a jeho dlhé prsty na pravej ruke tesne obopínali veľký červený kameň.

„Už nie, Duffy vzal kameň, ktorý urobí Voldemort silnejší. Lady Hermiona bude ukrývať kameň lepšie než riaditeľ školy.“ S tými slovami mi ho proste strčil do ruky a pokusne sa uškrnul.

„Úch! Ja...,“ teraz bol rad na mne škrípať prekvapením. Toto som nečakala. Nemalo to byť také jednoduché, ale máloktorý čarodejník si skutočne všíma domácich škriatkov pokiaľ od nich niečo nepotrebuje.  Žeby bol Dumby tiež taký arogantný a nevšímavý? Ale teraz nebol čas premietať nad   mierou jeho ignorancie, pretože to teraz môže pracovať k mojej dobročinnosti. „Do...dobre,“ zakoktala som  skláňajúc sa k červenej skale , „ale riaditeľ školy ho bude hľadať. Musíme to narafičiť tak, aby to vyzeralo, že Kameň mudrcov ukradol Voldemort. Teda, profesor Quirrell.“

„Ako...,“ tváre škriatkov boli vážne a odhodlané. Zízala som do ich obrovských očí stvrdnutých prežitou bolesťou a s povzdychom začala vysvetľovať môj veľmi drastický plán na dočasné zastavenie súčasného Temného pána.

„Hneď na začiatok vám musím povedať, že to nemusíme zrealizovať,“ upozorňovala som ich, ale črty ich tvárí sa stávali tvrdšie a temnejšie každou minulou sekundou. „Ak chceme, aby Dumbledore veril, že Kameň mudrcov ukradol profesor Quirrell, musia zmiznúť súčasne. Voldemort je veľmi mocný čarodejník a ani ja a ani vy nemáme v priamom útoku proti nemu žiadnu šancu. Ale môžeme využiť skutočnosť, že tak, ako väčšina čarodejníkov, nevenuje žiadnu pozornosť škriatkom. Vy  môžete vstúpiť do jeho miestností vo dne a aj v noci. Vy môžete byť neviditeľní a môžete ho nejakým spôsobom zbaviť vedomia. Či už omráčiť, dať niečo do nápoja alebo  do jedla. A keď bude v hlbokom bezvedomí...,“ zhlboka som sa nadýchla a na sekundu prižmúrila oči, „odniesť ho do Zakázaného lesa a spustiť ho do hniezda akromantulí, ktoré tam sídlia. Je takmer koniec októbra, pavúky sa pripravujú na zimovanie a sú už trochu letargické. Ale som presvedčená, že nepohrdnú dobrým sústom pred dlhou zimou.“

  Po doznení posledného slova sa v izbe rozhostilo ticho. Škriatkovia strnulo civeli na mňa s očami napoly von z jamiek a na chvíľku to vyzeralo, že všetci podľahli petrifikácii. Mohli by pokojne byť použití ako sochy v parku, pretože ani nemrkali. Až keď som už nedúfala, zatriasol jeden z nich hlavou, zažmurkal a zamračil sa.

„To je...ehmm...!“ začal, ale Duffy mu do toho chabého pokusu okamžite skočil.  

„To je dobrý plán. Ak sa budeme pokúšať všetci traja, jeden z nás bude mať úspech!“

„Nemôžeme uškodiť...,“ triasol odmietavo hlavou tretí a tvár mu skrúcal kŕč odporu.

„My nie! Bez snov spánok mu neuškodí!“

„Ale akrumantuly áno!“

„Áno! Ja dúfam áno!“ Duffy teraz pôsobil veľmi odhodlane, ale ruky skrúcajúce lem utierky hovorili niečo iné.

„Hovorila som vám, že to nemusíme realizovať,“ upokojovala som ich. „Spolu vymyslíme niečo iné, niečo menej drastické, niečo, čo vaša mágia nebude odmietať,“ uvažovala som nahlas a tváre škriatkov sa viditeľne uvoľnili . „Čo však nutne potrebujem je, aby ste dávali pozor na  riaditeľa školy. Nesmie zistiť, že kameň už nie je tam, kde ho uschoval.“  Všetci traja horlivo prikývli a náhlivo sa odmiestnili.  Unavene a trochu sklamane som si potrela tvár rukami, vytiahla kufor z mešca a uložila skalu. ,Či je to skutočne Kameň mudrcov je veľmi otázne, ale bude rozhodne lepšie, ak zmizne z dohľadu. Tu bude v bezpečí  až do chvíle, než ho Popy uloží do jednej z mojich klenieb. Ale zatiaľ, kým sa nevyrieši problém s profesorom Quirrelom, zostane v mešci, ´ myslela som si netušiac, že  krvavočervený kameň si v mojom mešci pobudne tak krátko.

  Posledné dva dni starého roku boli naplnené horúčkovitou činnosťou. Škriatkovia v spolupráci s profesormi vyzdobili hrad od kobiek až k špičkám veží. Pod plafónmi plávali tisícky sviečok, všetky držiaky dostali nové fakle a v každom kozube sa objavil nový kus  hrubého kmeňa. To všetko čakalo na polnoc, keď ohne vzplanuli. Tisícky tekvíc všetkých veľkostí  sa škľabili a blikali farebnými plameňmi z každého kúta a na stoloch sa objavili koše vyleštených jabĺk. Vedľa nich bublali veľké čajníky a v šálkach rozvoniavali sypané čaje. Okolo každého, kto mal aspoň malý náznak nadania na ich čítanie  sa kopili  hlúčiky študentov dychtivých zistiť, čo ich čaká v nasledujúcich dvanástich mesiacoch. Všetky zrkadlá sa tajomne ligotali v očakávaní predpovedania časov budúcich pre každého odvážlivca, ktorý sa pred ne v tento deň postavil.

„Hermiona, chceš do vrkočov  kvety, alebo lístie,“  Parvati držala v rukách farebné vence a zvažovala korunu, ktorú som kúzelne plietla z čerstvo umytých vlasov. Pozrela som na  záplavu farieb napĺňajúcu jej ruky a ukázala prstom na jednu z nich.

„Listy. Kvety sú príliš veľké. Neviem prečo vybrali práve pre tento kostým druhy s tými najväčšími kvetmi,“ sťažovala som si a starostlivo uvoľňovala pramene do ktorých sa vpletú. Parvati odložila nepotrebný veniec, navrstvila mi druhý na hlave  a dotkla sa prútikom visačky hompáľajúcej sa pri mojom lýtku. Cítila som, ako sa moje vlasy začali pohybovať a opletať spolu s vencami lístia. Keď pohyb prestal , nedôverčivo som siahla k hlave, ale Parvati mi plesla po ruke.

„Wou! Vyzeráš kráľovsky,“ vydýchla a uznanlivo prikývla. „Postav sa, musím to  trochu skrátiť,“  prikázala ťahajúc ma zo stoličky.

„Hej! Nie je to už dosť krátke?“ bránila som sukňu, ktorá mi siahala sotva ku kolenám. „To je priveľa odkrytej kože a nezabúdaj, že ani tento kostým nemá spodnú bielizeň.“

„Načo?“ nechápala Levandula zvŕtajúc sa pred zrkadlom v už hotovom kostýme. „Nech robíš čokoľvek, sukňa zostane na mieste. Hermiona, neustále zabúdaš, že si čarodejnica a nie mukkel.“

„Aké škaredé slovo,“ otriasla sa Padma, ktorá v kostýme svetlo žltej farby vyzerala ako zabudnutý  kúsok slnečného lúča. „Priala by som si, aby niekto vymyslel niečo menej útočné a súčasne krátke. „Hovoriť ,nemagickí ľudia´  je proste nepohodlné .“

„Neskôr,“ prerušila ju Levandula hodnotiac stav našich oblečení. „Je čas vyraziť do davov a začať oslavovať.“  

„Počkajte,“ zastavila som ich s úsmevom uhládzajúc širokú krátku sukňu na bokoch. Na dolnom leme z nej viseli krátke zväzky farebných listov  rôznej dĺžky a opticky ju predlžovali. Moja svetlo zelená koža sa leskla keď som mávala rukou v jednoduchom kúzle, ktoré som zvládla hodiť bez prútika.  „Je to sviatok ohňa, tak nech svieti a horí. Nech spáli všetko zlé a prinesie svetlo do nového roka,“ šepkala som. „Atragenes!“ Malé červené plamienky zažiarili nad hlavami dievčat, kopírovali ich plecia, ruky a prskali im z prstov. Boli neškodné a veselo tancovali okolo každej z nás.

„Ách!“ zavzdychali dvojčatá a Padma na mňa pozrela s neskrývanou zvedavosťou. Levandula sa len zasmiala a sledujúc, ako jej nad roztiahnutými prstami tancuje malý ohníček , vybehla z dverí. Trochu pomalšie sme ju nasledovali a vchádzali do kráľovstva ohňa a veselej zábavy.

  Veľká sála svietila množstvom ohňov očisťujúcich svet od zla starého roku. Medzi stolmi  prechádzali draci chrliaci krátke plamene rôznych farieb, víly s ohnivými lampiónmi na dlhých tyčiach,  ohniví mužíčkovia a množstvo iných magických tvorov viažucich sa k ohňu. Okolo kamenných mís horiacich belasými očistnými plameňmi sa zhlukovali študenti a spaľovali úzke prúžky pergamenu, na ktorých boli spísané zlozvyky, ktorých sa chceli zbaviť. Sotva sa pergamen rozplynul , znovu odtancovali preč veseliac sa vo víre všeobecného nadšenia. V zákutiach a tienistých miestach stáli obetné oltáre a okolo nich stoly s obeťami, ktorými si prítomní uctievali duše svojich predkov. Stačilo pristúpiť k oltáru a okamžite sa zdvihla neviditeľná ochrana zabezpečujúca súkromie každého obetujúceho.  Jeden z oltárov bol prázdny a tak som okamžite zamierila k nemu a začala vyberať obety. Do lupeňov  kvetov som balila malé kúsky jedla, pár zrniek  obilia, malé krajčeky jabĺk poliate niekoľkými kvapkami oleja a krvi, ktorú som na ne nakvapkala z malej ranky na prste.  Zo stojana som vytiahla tri hrubé sviece  , zapálila som ich nad plameňom šľahajúcim z obetnej misy a upevnila ich do trojcípeho svietnika, ktorý sa objavil na stole .

„Dnešný deň, keď hranica medzi našimi svetmi je najtenšia volám vás ja, Hermiona Jane Granger , Lady Abrock, Cochet a Balder, prvý magický potomok rodín, ktoré stratili svoju mágiu pre neúctu jej. Dnes ja oznamujem vám, že mágia sa vrátila pre nás , zaviazala ma obnoviť naše rody a priviesť ich k prosperite a sláve tak, ako to bolo pred stovkami rokov. Ja obetujem dnes pre vás magické  plody tejto zeme , moju krv a mágiu pochádzajúcu z vás, “ pri týchto slovách som kládla malé balíčky postupne do ohňa a sledovala, ako každý z nich vzplanul. Oheň zakaždým zahučal a plamene šľahali stále vyššie, až kým sa nad nimi neutvorila belasá aura. V tej sa postupne objavovali malé postavy mužov a žien , približovali sa akoby si ma chceli lepšie prezrieť a potom ustupovali do strán, až kým tam nakoniec nezostalo len šesť párov. Zakladatelia rodov dvíhali ruky , prikladali si ich na srdcia  a zdraviac ma ako svojho dediča prijali ponúkanú obeť. Keď posledný z balíčkov dohorel oheň zaprskal a okolo mňa sa prehnal divoký zhon mágie obaľujúc ma pocitom lásky  a dôvery . Nechala som oheň dohorieť a nespúšťala oči z postáv zakladateľov až kým sa aura nerozpustila. Tým boli moje oficiálne povinnosti ukončené a mimo spoločného obetovania bola predo mnou už len uvoľnená zábava. Vzdialila som sa niekoľko krokov od oltára a rozhliadla sa v nádeji, že uvidím  niektorú zo svojich priateliek. Žiaľ, nevidela som žiadnu z nich, ale neďaleko mňa na lavici sedel osamotene malý zelený drak. Stačil jeden pohľad do jeho tváre pokrytej maskou . ,Potter! Prečo je tam tak sám? Kde je jeho ryšavý prívesok?´ znovu som sa rozhliadla , ale červená hrozba nikde.

„Hej, Welšan! Čože tak sám?“ sadla som si vedľa neho hompáľajúc nohami. Zelené oči ukryté za hrubými sklami putujúce po detailoch môjho kostýmu sa zastavili na mojich nohách. Priznám sa, trochu ma to prekvapilo.

„Išiel hľadať niečo na jedenie,“ odpovedal po chvíli vypúšťajúc tenký fialový plamienok ohňa.

„Prečo? Je to sotva hodina, čo sme zjedli bohaté raňajky.“

„Ako pre koho,“ zasmial sa ponuro a v mojich očiach sa potešene zablyslo. Možno to s tým ich priateľstvom nebude také horúce. „Ron zjedol raňajky nám všetkým a potom išiel hľadať, čo by ešte zjedol.“

„Uf! Nebojíte sa, že vás počas noci začne obhrýzať?“

„Niekedy,“ pripustil  krčiac plecami.

„Prečo najlepší priatelia?“ zaútočila som . „Nechápem pojem. Je to, jeho zásluhou, tvoj jediný priateľ , tak ako si môže nárokovať na titul najlepší priateľ? To by predsa bolo možné len ak by si ho na ten post vyzdvihol spomedzi svojich viacerých priateľov,“ rozvíjala som ostražito ho sledujúc.

„Bol môj prvý priateľ,“ utrúsil neochotne.

„Prvý, jediný a  posledný?“

„Nie!“ plameň sprevádzajúci vyhlásenie bol hutný a červený, ale rýchle zhasol. „Mám aj ďalších priateľov.“

„Menovite?“ dotierala som krútiac prsteňmi na rukách zložených v lone. Drak sklonil hlavu a odmlčal sa. „Nemáš iných priateľov. Ronald nedovolí nikomu, aby sa priblížil a pokúsil sa spoznať ťa za tú hlúpu prezývku. Najstrašnejšie na tom je, že ani on nevidí za ňu. Pre neho si len ,Chlapec, ktorý prežil´, slávny a bohatý Harry Potter . Tvoja jazva ťa pre neho definuje a nikdy nevidel a nikdy nebude vidieť skutočného Harryho.“ Malý drak vedľa mňa sa  ešte viac  zmenšil a zelené oči zaliali slzy.

„Prečo?“

„Pretože sa môže kúpať v odleskoch tvojej slávy , vystúpiť z tieňa svojich piatich starších bratov a okrem toho plní príkazy, ktoré dostal od svojej rodiny. Nezabudni na mladšiu sestru slintajúcu nad knihami o hrdinskom Harry Potterovi ,“ odfrkla som pohrdlivo.  „Učia ju, že ste zosobnený kamaráti, zhoda spravená v nebi a podobné držky od chvíle, keď začala rozumieť hovorenému slovu.“

„Prečo?“ teraz to znelo trochu zúfalo.

„Pretože tvoja rodina bola bohatá a ty si dedič. Ak sa ti podarí prežiť ďalšie stretávanie s Voldym, stretneš sa so strašnejším nepriateľom. Bude ním dievča odhodlané stať sa Lady Potter za každú cenu a to bez ohľadu na tvoju mienku o tom. Nezabúdaj, že sme v magickom svete a prinútiť niekoho do manželstva nie je s pravým elixírom žiadny problém.“  Zelený drak sa začal triasť.

„Čo...?“ pozrel na mňa a ja som pochopila skôr, než dopovedal.

„Prihlás sa k svojmu dedičstvu. Choď do banky a prijmi svoje dedičné prstene. Budú ťa chrániť pred mnohými kliatbami a nápojmi. Začni sa starať o svoj majetok a uč sa správať ako skutočný dedič najvznešenejšieho a starobylého rodu Potter.“

„Ale Ronald...,“ namietal obzerajúc sa vydesene okolo seba.

„Ak budeš potrebovať zbaviť sa ho, stačí povedať,“ uškrnula som sa  ukazujúc ostré špicaté zuby, ktoré robili môj úsmev skôr strašidelný. „Pomôžem ,“ sľúbila som a v duchu krútila neveriacky hlavou.

„Čo tu robíš, Grangerová?“  zahuhlal niekto za mojim chrbtom a nad mojou hlavou preletel jedovato zelený  plameň. Zohla som inštinktívne hlavu a otočila sa.  Predo mnou stál  Ronald Weasley v jasne červenom kostýme Čínskeho ohniváka  a jeho ruky boli plné obetného jedla. To mi na chvíľku doslova vyrazilo dych. 

„Ty...ty...,“ koktala som a s vytreštenými očami som ukazovala na jeho úlovok, „ty si zožral jedlo určené na obetovanie duchom predkov?“ zvrieskla som tak nahlas, že mi hlasivky skoro vyskočili z hrdla. Väčšina študentov v sieni sa otočila k nám. Teraz mal Ronald pozornosť o ktorú tak zúrivo bojoval.

„No a čo?“ odsekol a napchal si do úst kus chleba. „Škoda páliť dobré jedlo. Duchom stačia tie škaredé kvety a semená.“ Teraz som mu cez kusy na dva razy prehryznutého sústa sotva rozumela a neprestávala som sa čudovať, ako je vôbec možné, že sa ešte neudusil. Ale význam jeho slov bol oveľa desivejší, než nebezpečenstvo jeho predčasného skonu.

„Ja tomu takmer nemôžem uveriť! Naozaj  ste takí biedny, že musíte zjesť aj tie nepatrné časti jedla určené pre  predkov. To je zrejme dôvod, prečo vás predkovia opustili samých. Teraz rozumiem, prečo je rod Weasley prekliaty!“ vyhlásila som otáčajúc sa k Harrymu. „Obetuj svojim predkom Potter! Ja dúfam, že ty  dary určené pre nich  nezješ tak, ako to urobil tvoj ,najlepší priateľ´ !“

„Ja...ja neviem ako,“  drak zahanbene sklonil hlavu a tak som ho bez ohľadu na Ronaldov škrekot odvliekla k najbližšiemu obetnému oltáru   a schúlená v tieni , viedla ho cez jeho prvú obetu.

  Oslavy trvali celý deň a keď ohne začali vyhasínať a my sme stúpali schodiskom k izbe, sotva som plietla nohami. Bolo už po polnoci a hrad sa zase ponoril do tmy. Sviečky pod plafónmi, väčšina fakieľ na chodbách a v kozuboch nepoužívaných posluchární a miestností vyhasli , ale hrad bol ešte stále nezvykle teplý .  Ale aj tak sme s úľavou privítali praskajúce plamene v kozube našej spálne, útulné šero postelí a ticho.

„Obetovanie duchom predkov bolo vzrušujúce,“ štebotala  Levandula ťahajúc za úponky révy. Kostým ľahko kĺzal z jej pliec , zošuchol sa po tele a vrstvil sa na koberci. Kvetinové vence sa samé vypletali z jej vlasov a úhľadne sa skladali vedľa. Zaborila si všetky prsty do hrivy a roztriasala plavé pobrežia. „Na obetnom oltári bolo toľko sviec, že to vyzeralo, ako súvislý plameň.“

„Všimli ste si, akí boli všetci duchovia dojatí?“  pridala sa aj Parvati, ktorá sa už tiež vymotala z kostýmu a unavene si navliekala nočnú košeľu.

„Mne sa najviac páčili tie malé sviečky sa orechových škrupinkách plávajúce po jazere. Ešte nikdy som nič podobné nevidela,“  zavrela som skriňu a liezla do postele. Ešte zopár očistných kúziel a pád do perín zakončil tento dlhý, veľmi dlhý deň.