Snívať je dovolené

7. Domáci škriatkovia

  Chvíľková depresia, ktorá ma prepadla pri štúdiu účtovných kníh rýchle odznela v nie tak veľmi útlej starostlivosti mojich drahých priateliek. Na niekoľko dní som si spolu s nimi užila svojich pätnásť minút slávy, keď na mňa väčšina študentov a učiteľov hľadela ako na cudzokrajné zviera. Možno že predchádzajúca Hermiona by zaliezla do kanálu, ale ja som bola ostrieľaný kozák a taká maličkosť ma nemohla rozhádzať. Hlavne preto, lebo som takúto reakciu chcela dosiahnuť. Potrebovala som trochu rozvlniť perie chvastavým čistokrvným čarodejníkom , ktorí teraz na mňa z diaľky zízali. Niektorí zvedavo a iní s otvorenou nenávisťou. Ale v očiach všetkých ostatných svietila nádej. Toto by mohol byť koniec segregácie a rozdeľovania čarodejníkov na kasty. Aspoň na chvíľku by sa hladina vyrovnala. Ani na okamžik som neverila, žeby to mohol byť trvalý stav.

  Nedeľné popoludnie som  strávila v izbe požiadavky a čistila ďalšiu hromadu. Len kvôli tomu, že som náhle získala nejaký majetok som nemienila zanedbať túto zlatú baňu, ktorá mi mohla poskytnúť niečo, čo žiadna klenba nie.  Korisť z tohto nájazdu bola oveľa menšia, ale napriek tomu som nebola sklamaná. Miestnosť bola obrovská a pohľad na množstvo nábytku naukladaného na hromady mi poskytol potrebnú inšpiráciu. Už od okamžiku, keď som zaklapla poslednú účtovnú knihu, mi na zadnej časti mozgu niečo vytrvale klopkalo a dožadovalo sa mojej pozornosti. Keď som asi po päťdesiaty krát použila , Vingardim leviosa´  aby som  odsunula ťažký stôl bokom, udrela ma tá  myšlienka, ako tehla.

„Domáci škriatkovia! To je to, čo potrebujem!“ vykríkla som s očami ako tanieriky. Sadla som si do najbližšieho kresla myslieť.  ,Ale kde sa dajú zohnať domáci škriatkovia? Sú to mysliace bytosti  s veľkom magickou mocou a nemyslím si, že ich predávajú v nejakom obchode. Tak, ako sa tí ostatní čistokrvní čarodejníci dostali k vlastneniu domácich škriatkov? Teraz aj ja som vlastníkom značného počtu nehnuteľností  a je nemysliteľné, aby som sa o ne starala osobne. Budem potrebovať celý batalión domácich škriatkov ak ich chcem udržiavať v dobrom stave . A to samozrejme chcem. Len hlupák neošetrí majetok poriadne. Tak, kde dostanem škriatka?´ Chvíľku som ešte nad tým uvažovala a potom sa mi po tvári rozlial úsmev. ,Samozrejme, kto by to mohol vedieť lepšie, než škriatkovia?´

 „Popy!“ zavolala som ticho a o niekoľko sekúnd sa vedľa mňa zhmotnila Popy a s očakávaním na mňa civela s tými jej obrovskými očami.

„Slečna potrebuje  Popy?“

„Áno, vieš ,  potrebujem sa ťa na niečo opýtať,“ odrazu to nebola také jednoduché a slová mi len ťažko liezli na jazyk. „Včera som si v Gringottbanke dala urobiť rodokmeň a popri tom sa zistilo, že som dedičom celkom značného majetku. K nemu patrí aj viacero domov a statkov. Tie sú už hodne  dlho zanedbané a sú zakonzervované pod hromadením, ale chcela by som ich sprevádzkovať a samozrejme budú potrebovať personál,“ odmlčala som sa, ale v očiach Popy zasvietilo pochopenie.

„Slečna potrebuje domácich škriatkov?“ spýtala sa a na moje obrovské začudovanie začala mierne zakmitávať , akoby poskakovala.

„Uhádla si,“ prikývla som „a celkom dosť škriatkov,“ povzdychla som si. „Tak , môžeš mi povedať, kde sa dajú zohnať?“

„Oni budú  mať rodina?“ jej slová ma trochu prekvapili, ale prikývla som.

„Samozrejme! Síce, ešte to pár rokov potrvá. Vieš, ja som teraz jediný člen, ale pretože som dedička troch rodov, musím vytvoriť postupne tri samostatné rody a to podľa goblinov znamená, mať najmenej troch synov.“

„Tam budú deti? Viac detí?“ Popy teraz už celkom viditeľne poskakovala.

„No áno, ale až o pár rokov . Ja mám ešte len dvanásť, vieš,“ upozornila som ju v snahe zmierniť jej , trochu nepochopiteľné  nadšenie. 

„To nevadí, veľa práce v domoch a majetku a potom starostlivosť o rodinu. Slečna spojí škriatkov k sebe?“ spýtala sa ešte a v očiach jej žiarila nádej. Teraz som bola úplne mimo. ,Prečo má rokfortský škriatok taký záujem o podmienky?´

„Áno, samozrejme,“ pritakala som a opatrne ju pozorovala. Ešte stále neodpovedala na moju otázku a ja som tú odpoveď naozaj potrebovala.

„Slečna vezme Popy ako jej škriatok?“ otázka mi takmer vyrazila dych.

„Ale....ale ty  predsa patríš k Rokfortu!“ zvolala som, keď som sa trochu spamätala.

„Nie,“ Popy zúrivo triasla hlavou. „Popy rodina umrela a tak mi riaditeľ školy dovolil pracovať v Rokforte. Všetci rokfortskí škriatkovia nosia na obliečke erb Rokfortu. Tí bez rodiny nemajú erb.“

„Je vás tu takých viac?“

„Veľa,“ prikývla a znovu na mňa s nádejou uprela tie obrovské zelené okále. „Bude mať Popy zase rodinu?“ Tomu sa proste nedalo odolať. Bezmocne som rozhodila rukami a usmiala sa. Toto bolo najlepšie riešenie, aké som si dokázala predstaviť.

„Dobre,“ prikývla som a vzápätí som sa ocitla v jej búrlivom objatí. Trvalo mi sekundu, než som dokázala objatie vrátiť. Potom Popy vzala obe moje ruky, pozrela na prstene a rozsvietila sa. „Slečna musí povedať jej celé meno a to, že ma prijíma ako jej  domáci škriatok,“  vysvetlila a položila si moje ruky na hlavu.

„Ja, Hermiona Jane Grangerová, Lady Abrock, Cochet a Balder, prijímam Popy za svojho domáceho škriatka,“  povedala som a vzápätí som to takmer všetko pokazila. Sotva som dopovedala poslednú slabiku, moje ruky sa rozžiarili a vyslali silnú vlnu mágie do Popinej hlavy. Tá sa celá na okamžik rozsvietila a keď zhasla, vyzeralo to, že omladla a opeknela. Dokonca sa mi zdalo, že jej na hlave začali pučať vlasy. Rozhodne tam mala akýsi tmavomodrý odtieň.

„Áno!“ Popy vydýchla , prešla si rukami po tvári a potom sa na mňa žiarivo usmiala. Bol to trochu strašidelný úsmev, ale o nič menej radostný. „Slečna je veľmi silná čarodejnica,“ vyhlásila prechádzajúc si rukou po hlave. Keď si potom uhladila obliečku, ktorú mala oblečenú, trochu som sa zamračila.

„Ale toto sa mi nepáči. Žiadny člen mojej rodiny nebude chodiť oblečený v starej  handre,“ vyhlásila som rozhodne a siahla do mešca. „Dám ti peniaze a ty si zaobstaráš peknú uniformu, ktorá sa ti bude páčiť a samozrejme topánky,“ prikázala som hľadiac na jej bosé nohy.

„Ako si  slečna želá,“ úsmev neschádzal z tváre škriatka, „ale Popy má plný prístup k slečniným klenbám.“

„Ešte lepšie,“ potešila som sa rozhodiac ruky. „Vezmi z nich všetko, čo budeš potrebovať. Ale, hovorila som ti, že ja mám veľa domov a sama by si na to nestačila. To by si sa upracovala. Potrebujeme viac škriatkov. Myslíš, že niektorí z tých, ktorí tu len pracujú, by sa chceli stať súčasťou našej rodiny?“

„Popy sa spýta,“ povedala a vzápätí zmizla.

„Ja sa naozaj budem musieť opýtať, či sa to nedá naučiť,“  zašomrala som zamyslene a vstala, aby som presunula ďalší kus starého nábytku. Teda, pokúsila som sa vstať, ale podlomili sa mi nohy a so žuchnutím som spadla späť. „Uch!“ vyrazila som heknutie a prekvapene zatriasla hlavou. , Vyzerá to tak, že spájanie so škriatkom je dosť odsávanie, ´ pomyslela som si a pohodlne sa natiahla, pretože ak  prídu ďalší škriatkovia, tak naspäť  do veže  ma ponesú. Ešte som si to ani nestačila celkom uvedomiť a priestor okolo mňa sa zaplniť množstvom domácich škriatkov oblečených v rôznych domácich handrách a všetci s nádejou na mňa zízali s očami ako lopáre. Vedľa  kresla stála Popy a usmievala sa.

„Toto sú škriatkovia, ktorí sa chcú pripojiť k našej rodine.“ Potešilo ma, že tak prirodzene prijala predstavu rodiny a začlenila sa do nej. Vyzeralo to tak, že naša malá rodinka sa dnes podstatne rozšíri.

„Som rada, že chcete patriť k nám,“ usmiala som sa na škriatkov. „Na niekoľko rokov to budem len ja, moji rodičia a vy,“ ukázala som rukou okolo. „No a potom sa uvidí,“ doložila som s úškrnom a pohľadom som nenápadne preletela po ušatých hlavách. Ak som sa nepomýlila, stálo tu šestnásť škriatkov. A to mimo Popy! ,UF! Toto si určite niekto všimne, ak im odrazu zmizne toľko škriatkov,´ pomyslela som si ustarane a hneď som to aj povedala nahlas, ale škriatkovia len s úsmevom krútili hlavami.

„My nepatríme k zámku,“ ubezpečoval ma najvyšší z nich a zízal na mňa nádherne modrými očami, „každý z nás môže prísť a odísť kedy chce. Všetci vedia, že si hľadáme rodiny.“

„Ja vás vezmem veľmi rada. Zdedila som veľmi veľký majetok s množstvom nehnuteľností, ktoré potrebujú opraviť a potom spravovať. A niektoré dokonca nie sú tu , ale na kontinente. Niečo je vo Francúzsku, Nemecku, Dánsku a aj vo Švédsku.“

„Vzdialenosť nám neprekáža,“ uškrnul sa ďalší zo škriatkov. „Budeme sa tešiť, byť znovu súčasťou rodiny.“

  No a pri tom zostalo. Nemohla som odmietnuť žiadneho z nich a ani som nechcela. Čím viac, tým lepšie. Ja mám pre nich hromady práce. Po spájaní, ktoré bolo veľmi odsávanie ma celkom nenápadne donútili, aby som im povolila vychovávať. Nemala som to srdce odmietnuť takú celkom prirodzenú túžbu a radosť škriatkov nepoznala medzí.  Môžem len dúfať, že sa nemnožia ako myši. Ja mám deti celkom rada, ale všetkého s mierou. Počas spájania som škriatkov starostlivo pozorovala a po zistení, že ten najväčší z nich má medzi nimi najväčšiu autoritu, urobila som ho vrchným škriatkom . Volal sa Bonny a prevzal zodpovednosť za všetkých mojich domácich škriatkov, súčasných i budúcich. Medzi jeho povinnosti patrilo aj ich rozdelenie medzi mojimi nehnuteľnosťami a kontrola toho, ako škriatkovia pracujú a ako sa starajú nielen o môj majetok, ale aj o seba.  Popy som si ponechala  ako osobného  škriatka a zostala so mnou v hrade. Ostatných Bonny rozdelil a neuplynula ani hodina a boli sme v Izbe požiadavky znovu len my dve.  Unavene som prehliadla hromadu, ktorú som dnes začala prezerať a potom som nad tým mávla rukou.

„Idem späť do veže,“ oznámila som Popy, spratala účtovné knihy do kufra, ten do mešca a zastrčila som ho pod šaty. „Som príliš unavená pokračovať,“ šomrala som a vykročila k dverám.

„Slečna nemusí chodiť,“ Popy pristúpila ku mne a vzhliadla hore, aby mi lepšie videla do tváre. „Môžem slečnu do veže  premiestniť.“

„Naozaj? To by bolo veľké,“ prikývla som a narovnala  poklesávajúce kolená.

„Vezmite moju ruku a dobre sa držte,“ prikázala mi, obalila prsty kolo mojej ruky a .... dobre, to sa nedá popísať. Pocit ako by sa človek najskôr rozpustil a potom zase poskladal. Trvalo to snáď zlomok sekundy a boli sme v našej spoločnej izbe. Levandula a Parvati tu našťastie neboli a tak som Popy poďakovala a padla do postele. Tú noc som spala ako drevo a ráno som mala problém rozlepiť oči. Ale rozvrh bol nemilosrdný a dvojhodinovka elixírov začínala hneď po raňajkách.

   Profesorom trvalo celý deň uveriť, že fámy, ktoré leteli školou by mohli mať nejaký reálny základ. A tak, keď pri raňajkách v pondelok pred prvou hodinou McGonagallová zamierila ku mne, nebola som prekvapená.

„Slečna Grangerová, riaditeľ školy chce s vami hovoriť,“ vyhlásila a jej tvár by mohla byť vytesaná zo žuly, pretože sa na nej nepohol inak ani sval. Tá osoba snáď  ani nemala emócie. „Hneď!“ štekla keď som okamžite neskočila.

„Ale ja mám  o pár minút hodinu,“ odporovala som a neochotne som sa zdvihla z kresla odtláčajúc  misku s riedkou kašou.  „Profesor Snape vezme Chrabromilu kvôli tomu hromadu bodov,“ rozčuľovala som  nahlas a mnoho hlasov sa ku mne šomravo pridalo. MGonagallová ich umlčala  ľadovým pohľadom a zamračila sa na mňa. „Riaditeľ vám dá ospravedlnenie pre profesora. A teraz už poďte!“

„Akoby to malo nejaký význam,“ šomrala som k jej chrbtu. „Vezme body tak ako tak a budem rada, ak mi nedá väzbu.“

  Profesorka sa ani na okamžik nezastavila. A to si hovorí, že je hlavou Chrabromilu. ,Figu borovú je, tá osoba sa o nás stará, ako o vlaňajší sneh. A keď jej Dumbledore povie skočiť , len sa pýta ako vysoko. Dosť by ma zaujímalo, či by sa zastavila pred hranou Astronomickej veže.´ Pri takomto peknom premýšľaní sme prišli ku kamennej soche pred vchodom do riaditeľne. Už len tento fakt bol dostatočne vypovedajúci. Riaditeľ školy by mal byť dostupný, však? Ale nie, kto nevedel heslo, pekne stál na chodbe a po škole sa mohli preháňať bár aj  vlkolaci.

„Čokoládové žaby,“  McGonagallová sa ani nesnažila znížiť hlas. No, veď aj prečo. Kto vymýšľa heslá pre obrazy a ošklivcov, musí mať na prítoku krvi do mozgu posadenú ropuchu. Inak si to už neviem vysvetliť. Jedno hlúpejšie heslo než iné. Vystúpili sme po točitom schodisku. Na tej krátkej ceste som zazrela dva obrazy, ktoré sa hýbali. Veľmi svižne sa hýbali. To je celé tajomstvo riaditeľovej  informovanosti. Má všade po hrade  špehov, ktorí mu donášajú. Ale , príliš sa tým obrazom nečudujem. Visieť tristo , alebo viac rokov na jednej stene musí byť strašná nuda. Zabávajú sa ako vedia a riaditeľ to nehanebne využíva.

„Vstúpte,“ ozvalo sa skôr, než McGonagallová stihla zaklopať na dvere. Bola na to zrejme zvyknutá, pretože nemihla brvou a stlačila kľučku. Kancelária za dverami bola vybavená pre efekt. Množstvo kníh napchaných do knižných políc pokrývajúcich takmer všetky steny malo zvýrazniť vedomosti, ktoré sa tu sústreďujú . Fénix sediaci na zlatom bidle  jeho orientáciu k svetlu a množstvo strieborných hračiek porozkladaných na každom voľnom mieste zase jeho magickú moc. Celý úrad bol určený na zastrašenie každého, kto sem vstúpil. Žiaľ pre neho, na mňa to nebude fungovať.

„Riaditeľ školy, priviedla som slečnu Grangerovú,“ oznámila mu McGonagallová, akoby bol slepý a nevidel ma. Ale, on nemusel poznať všetkých študentov, však? Dokonca ani tých, ktorých vlastnoručne odvliekol od prahu Nebeskej brány.

„Ach, slečna Grangerová,“ zopakoval Dumbledore usmievajúc sa láskavo a jeho oči za poloblúkovými okuliarmi sa mihotali. Rýchle som pozrela na koniec jeho zahnutého nosa a potom som už pohľad odtiaľ neodtrhla. Prečo aj. Mal tam celkom zaujímavú bradavicu, ktorú z diaľky nebolo vidieť. Sústredene som ju študovala počúvajúc ho jedným uchom. „Sadnite si dieťa,“ ponúkol mi kreslo stojace presne oproti nemu. Nespustila som pohľad z bradavice a sadla som si. ,Prečo nie? Som dieťa? Som , tam nebudem robiť z komára somára.´ „Citrónový drops?“ Vysušená ruka s malou miskou sa natiahla ku mne, ale ja som  odmietavo potriasla hlavou.

„Nie, ďakujem.“ Slušné, stručné a diplomatické. Nechajme ho robiť kroky a ja len budem reagovať na podnety. Krátke mlčanie vyplnené hlasným  cmúľaním cukríka na Dumbledorovej časti a potláčaním smiechu na mojej, sa skončilo ďalšou otázkou.

„Slečna Grangerová, doniesli sa k nám zvesti, že ste si dali urobiť rodokmeň a ten mal nečakané výsledky.“ Obzrela som sa, či je McGonagallová ešte v kancelárii, alebo už Dumbledore hovorí o sebe v množnom čísle ako monarcha. Bola! ,Uf, to je úľava. O jednu duševnú úchylku menej tu v okolí.´

„Áno,“ potvrdila som lapidárne, ale nijako som to nerozvíjala. Nemienila som mu poskytnúť ani o necht viac informácií, než je nevyhnutné. Z netrpezlivo sa mykajúceho nosa som usúdila, že jeho majiteľ sa začína hnevať.

„A?“

„Čo a?“ zamračila som sa. ,To nie je otázka, to je samohláska.´

„Aké sú tie výsledky?“ zamiešala sa McGonagallová odzadu  v snahe zrýchliť prítok informácií. Máte ma vidieť. Ja som majster v zahmlievaní.

„Ach tie? Myslela som, že ste už počuli.“

„To áno, ale to sú reči. Radi by sme to počuli od vás,“ riaditeľov hlas odrazu získal ostrú hranu. Bol čas hodiť mu kosť.

„Reči sú celkom presné, koniec koncov vyšli odo mňa, tak som si istá, že informácie boli podávané v dostatočnej miere.“ Znovu som sa odmlčala. Nerada hovorím priveľa.

„Slečna Grangerová!“ z hlasu McGonagallovej celkom zreteľne trčala hrozba míle dlhá.

„Áno, pani profesorka?“ môj hlas sa stal sladký ako cukrkandel. , Tss! Na mňa nemáš , moja milá. Ja som toto robila profesionálne desiatky rokov.´

„Tie výsledky!“ hlas nabral na decibeloch. Zmrštila som nos a začala študovať druhú stranu bradavice. Po tomto interviu ju budem môcť nakresliť spamäti. A možno pridám aj konček nosa, ak to tu bude trvať dlhšie.

„Počkaj trochu, Minerva,“ chlácholivý hlas riaditeľa znížil pnutie v miestnosti. , Chacha! Dobrý a zlý policajt? Aj tu? Som zvedavá, ako dlho to takto hrajú a či sa striedajú v úlohách, alebo je McGonagallová stále ten zlý. Podľa kyslého výrazu by jeden usudzoval, že Dumbledore chce stále hrať na dobrej karte.´ „Toto vyriešime celkom jednoducho. Slečna Grangerová nám ukáže svoj nový rodokmeň a všetko bude jasné.“  Skoro som sa rozosmiala.

„Ale ja ho nemám so sebou. Je v mojej izbe zamknutý v mojom kufri. Prečo by som ho nosila na vyučovanie?  V taške by sa mi pokrčil a školská uniforma nemá žiadne vrecká. Pani Pomfreyová mi vysvetlila, že čarodejníci ich nepotrebujú.“

„Ach!“ dlhá odmlka, nos sa kýva hore a dolu. „Áno, áno. Tak nám potom môžete povedať...,“ mala som toho dosť. Takto by som ich mohla ťahať do nekonečna, ale to nebol môj zámer. Ja im to samozrejme poviem, ale toto bola zábava, ktorú som si nedokázala odpustiť a jednoduchý test, kam až môžem ísť. Povedzme si to rovno, kam chcem. Oni nebudú prekážka. Napriek tomu som akosi dúfala, že celý tento spolok sa vyznačuje aspoň niekoľkými mozgovými bunkami. Dobre, to nie je pravda. Majú a dosť. Ale tak úzko zamerané, že im skoro stoja v jednom  rade. Moja stratégia sa bude musieť prispôsobiť mojim protivníkom.  ,A teraz kostička, Dunčo jedna a Dunčo dve.´ Uškrnula som sa v duchu a pohodlne sa oprela do operadla. Veľký kus elixírov je za nami a ak sa mi podarí minúť celú úvodnú časť, možno hodinka so Snapem bude znesiteľná.

„Iste riaditeľ školy,“  pripomenula som mu jemne jeho postavenie. „Navštívila som banku a dala som si urobiť úplný rodokmeň.“

„Kde ste na to vzala peniaze?“ štekala McGonagallová, „Úplný rodokmeň je veľmi drahý.“

„Musím vám pripomenúť, že napriek tomu, že moji rodičia nie sú plní čarodejníci a žijú v nemagickom svete, nie sú chudobní. V spoločenskom systéme ich môžeme považovať za hornú časť strednej triedy. Obaja sú liečitelia a zarábajú veľmi dobre. Je samozrejmé, že ja ako ich jediná dcéra sa na ich bohatstve podieľam. Ešte nikdy som nemala nedostatok peňazí“

„Toto vyhlásenie znamená, že sa vám vrátila pamäť?“

„Toto vyhlásenie znamená, že komunikujem so svojimi rodičmi a v mojich veciach som našla značné množstvo galleónov. Bolo  to oveľa viac, než goblini požadovali za vytvorenie rodokmeňa a konečný výsledok bol hodný každý knut, ktorý som vynaložila.“

„Aký je teda výsledok?“ zamiešal sa riaditeľ prerušiac McGonagallovú, ktorá sa na mňa z neznámych príčin strašne mračila.

„Výborný,“ zvolala som nadšene a škerila sa ako orech. „Od soboty už nie som slečna Grangerová, ale  Lady Abrock, hlava najvznešenejšej a starobylej rodiny Abrock, Lady Cochet , hlava najvznešenejšej a starobylej rodiny Cochet a Lady Balder hlava vznešeného a starobylého rodu Balder. Ako posledný , alebo možno lepšie hovoriť prvý magický potomok som nekonvenčná ako v magickej, tak v nemagickej  spoločnosti a som plne zodpovedná za svoje skutky a svoj majetok. Ako taká, nepotrebujem žiadneho strážcu ani tu a ani nikde inde,“ pripomenula som okamžite, pretože blyskot v jeho očiach presiahol až ku končeku jeho nosa. Chlap mal škodlivé nápady, ktoré som okamžite odrezala. „A pretože mám len dvanásť rokov a niektorí by mohli mať nápad, že ma prekľajú alebo otrávia , aby zo mňa urobili poslušnú bábku, každému môjmu rozhodnutiu bude predchádzať plné medicínske preskúšanie .“ Blikot náhle pohasol a bradavica sa znovu ponorila do tieňa.

„To bolo múdre rozhodnutie,“ uznal po chvíli.

„Nie moje,“ pokrčila som plecami nedbanlivo. „To mi vnútili goblini, ale keď som o tom potom premýšľala, súhlasila som s nimi. O mágii toho zatiaľ ešte veľa neviem a prekliať ma by nikomu nerobilo problémy. Ale takto by tým nič nezískal a ja som oveľa bezpečnejšia.“

 „Ale v škole stále budete slečna Grangerová,“ rozhodla náhle profesorka McGonagalová. „Bolo by nevhodné oslovovať vás Lady.“

„Nechápem, čo je na tom nevhodné. Vy  neustále žiadate, aby sme vás oslovovali vašimi titulmi, tak reciprocita je viac než žiaduca,“ odsekla som . „Netrvám na všetkých, ale ako rod Abrock je najstarší, budem odteraz Lady Abrock. Ten titul mi právoplatne patrí až kým ho nezdedí môj prvorodený syn.“

„Výborne,“ zamiešal sa do rozkvitajúcej hádky riaditeľ tým svojim sladkým spôsobom láskavého starého otca a podával mi kúsok pergamenu. „Myslím, že sme si všetko vyjasnili a vás čaká zvyšok elixírov. Tento pergamen dáte profesorovi Snapeovi . Je to ospravedlnenie za meškanie,“ doložil a mávnutím ruky ma prepustil. Nemienila som sa tam zdržiavať ani o sekundu dlhšie, než je treba a tak som rýchle vstala a vyšla za dvere. Moja cesta k Snapeovmu laboratóriu trvala dlhšie, než obvykle. Neponáhľala som sa, pretože som nechcela riskovať, že Snape  vezme body len preto, že dychčím. Nie žeby mi záležalo na tom, koľko bodov získame alebo stratíme. Počas rokov sa viacerým profesorom podarilo urobiť z tohto motivačného činiteľa  obyčajný  vtip. Body sa udeľovali a strhávali širinou marinou, ako koho napadlo a Snape v tom bol najlepší. Ale musela som trochu predstierať, aspoň zo začiatku. O niečo neskôr začnem postupne tento systém rozkladať zvnútra , použitím más. 

„Ach, profesori ešte netušia, čo ich čaká,“ povzdychla som si spokojne, keď som otvárala dvere laboratória. Privítal sa obvyklý rev besniaceho vyučujúceho a žltohnedá hmla, ktorá sa rýchle šírila miestnosťou. Okamžite som zavrela dvere a čakala, kým si Snape poradí s krízovou situáciou. ,Vojsť tam teraz by nebolo zdravé. Niekoľko minút viac nemôže uškodiť ,´ rozhodla som  opierajúc  sa vedľa dverí o múr.

  Veci sa pomaly začali ustaľovať, keď sa mi naskytla príležitosť , ktorú som hľadala. Bol znovu piatok popoludní, posledná hodina našťastie už skončila a nikto nezomrel. Dvaja študenti skončili na ošetrovni, pretože sa priotrávili výparmi z ich zbabraného elixíru, ale pani Pomfreyová nás uistila, že budú v poriadku. Hlavne preto, lebo im Snape okamžite podal protijed. Ten človek musí všetok svoj čas mimo vyučovacích hodín tráviť varením protijedov, aby mu koncom školského roka zostali aspoň nejakí študenti. Hoci , nemyslím si žeby plakal, keby nezostali.  Hneď po skončení ďalšej zázračnej dvojhodinovky som sa rozhodla, znovu navštíviť knižnicu. Moje postavenie knihomoľa začínalo kolísať, potrebovala som ho trochu upevniť a samozrejme tam je vždy niečo, čo sa treba naučiť. Levandula a Parvati sa vrátili do veže, aby sa pripravili na večerné táčky a ja som kráčala dlhou chodbou na štvrtom poschodí vedúcou k hlavnému schodisku. Keď som prechádzala  okolo chlapčenských záchodov, dvere sa náhle otvorili a von vyšiel Ronald Weasley. Upravujúc si habit nezbadal ma a prudko do mňa narazil. Odletela som niekoľko krokov a len kamenná stena zabránila môjmu pádu.

„Dávaj pozor!“ vykríkla som vyrovnávajúc sa a zamračila som sa na neohrabaného ryšavca, ktorý sa následkom nárazu roztiahol na podlahe.

„Čo? Prečo by som!“ zaškrečal dvíhajúc sa zadkom hore. Pri tom si samozrejme prišliapol habit a znovu sa zvalil. Pozorovala som  ho z bezpečnej vzdialenosti, ako znovu vstáva a keď som videla, že konečne stojí pevne na nohách, otočila som sa pokračovať v ceste. „Rozťahuje  sa, akoby jej patrila celá škola,“ začula som jeho polohlasné žundranie. Otočila som sa a nechápavo som sa zamračila.

„O čom to trepeš?“

„Nemysli si, že keď si teraz dedička a máš tie prstene, že si lepšia než my všetci. Môžeš mať aj tisíc prsteňov, stále zostaneš obyčajná humusáčka!“ Pobavene som zdvihla jedno obočie a s úsmeškom pokrútila hlavou.

„Závidíš, Weasley? Pretože  to je niečo, čo ty nikdy nebudeš mať? Ja viem, že  šiesty syn v rodine nemá šancu stať sa jej hlavou  a podľa toho ako sa správaš, to od teba ani nikto neočakáva. Inak by sa snažili trochu ťa vzdelávať.“

„Nemusím byť hlavou nijakej rodiny , ja som najlepší priateľ  , Chlapca, ktorý je živý´!

„Všetci chlapci v tejto škole sú živí, nevidela som žiadnych inferov potkýnať sa sieňami, “  uchechtla som sa zlomyseľne .  Kútikom oka som zaznamenala, že dvere na toalete zostali  pootvorené a Weasley sa od Pottera obvykle nepohol ani na krok. „Tým mi chceš v skutočnosti  povedať, že si najlepší priateľ Potterovej jazvy,“ prekladala som plynule.

„Čuš!“ zareval a postúpil hrozivo vpred päste zovreté, pripravený na útok.

„Prečo? Trafila som do čierneho? Si jeho najlepším priateľom len preto, že je slávny a bohatý? A keby nemal jazvu a nebol slávny? Aj potom by si bol jeho najlepší priateľ? A počula som, že sa tvoja mladšia sestra už teraz podpisuje ako Lady Potter, manželka  ,Chlapca, ktorý žil´.“  

„Čuš ty špina, lebo...,“ ryčal Ronald trasúc sa zúrivosťou. ,Ten chlapec je priam predurčený pre infarkt myokardu.´

„Lebo čo, Ronald?“ spýtala som sa zužujúc oči. „Pripomeň si láskavo, že v čarovaní si odpad priestoru a ja mám môj čarodejnícky prútik. Ak sa pohneš ešte o krok, urobím s teba sekanú v priebehu niekoľkých sekúnd. Je mi jasné, že čistokrvné čarodejnícke  spôsoby ti nič nehovoria, pretože inak by si vedel, že urážať  alebo inak napadať hlavu najvznešenejšej a starobylej rodiny môže skončiť výzvou na súboj. A v tvojom prípade by som si ani nemusela zvoliť zástupcu, teba by som v pohode zvládla sama.“ Otočila som sa a kráčajúc preč som čakala jeho reakciu. Ale namiesto toho sa otvorili dvere na toalete a vyšiel z nich  Potter zelený ako jarná trávička.  

  Celou cestou do knižnice som uvažovala, prečo vlastne bol Potter triedený do Chrabromilu a prečo klobúk vôbec o tom uvažoval. Možno je šialene odvážny bez štipky zdravého rozumu, ale u neho  celkom jasne prevažuje bezhlavá lojalita. Podľa tých kníh mohol Ronald po ňom skákať okovanými topánkami a on mu vždy odpustil. Bude to tak aj tu? Alebo je za tým niečo iné? Odmietavo som potriasla hlavou. Nie, ešte je na to príliš skoro a Potterova emocionálna zanedbanosť zaručuje, že bude dozrievať obzvlášť neskoro. Veľmi zlé je to, že je ľahkou korisťou a ešte ani neprišiel do školy a už visel na háčiku. Mala som v pláne uvoľniť ho, ale na to som potrebovala otočiť Petra. Ale to bude musieť ešte nejaký ten mesiac počkať, pretože nikto neuverí, že študentka prvého ročníka  už po pár týždňoch magického vzdelávania, rozpoznala animága v jeho zvieracej podobe. Ešte zaujímavejšie je to, že Ronaldovi bratia ho doposiaľ nenašli. Majú predsa mapu! Pri tej myšlienke som sa zarazila a zostala stáť uprostred chodby, akoby som vrazila do neviditeľného múru. Mapa! Prečo som sa to nepomyslela skôr? Ach! Celkom som na ňu zabudla. Predstava, že niekto môže monitorovať  každý môj pohyb, bola znepokojujúca.