Snívať je dovolené

15.Najväčším dobrodružstvom je život

„Hermiona! Pav, tu je! Ako som ju nemohla vidieť?“ kričala Levandula trasúc mojim plecom. „Bola som tu už dva krát a nevidela som ju. Je taká skrútená v tom kresle, že s ním skoro splýva.“

„Hermiona, tance sa čoskoro začnú a ty nie si pripravená. Tigana ťa stiahne z kože a urobí z nej bubon ak budeš chýbať v kruhu.“

„Už nie je čas na prezliekanie,“ rapotala Levandula ťahajúc ma z kresla a obe ma doslova vliekli ešte napoly spiacu dolu schodiskom do spoločenskej miestnosti. Pár krát som sa potkla  a takmer spadla a to ma konečne prebudilo.

„Čo sa deje? Kam ma to vlečiete?“

„Ty si zabudla? Dnes je Imbole a od deviatej sú v aule spoločné obradné tance. Tie, s ktorými nás Tia tak sekírovala.“

„Nechaj ju, nevidíš, že ešte spí?“ smiala sa Parvati. Vlečúc a postrkujúc, dostali ma dolu  v rekordnom čase riskujúc pri tom ,môj´ krk a tam prepadli dievčatá zo šiesteho ročníka upravujúce si kvetinové vence.

„Zuzana, Alica, pomóóóóc! Hermiona  zaspala v našej spoločenskej miestnosti a našli sme ju až teraz!“

  Dievčatá oblečené v svetlunko červených splývavých šatách, ktoré okolo nich vírili pri každom pohybe s tmavo červenými kvetmi vpletenými do rozpustených vlasov  sa na mňa odsudzujúco  zamračili, ale predstava rozzúrenej profesorky bola veľmi silnou motiváciou pomôcť bezradnej prváčke pripraviť sa na tanec. Zuzana hodila jediný bočný pohľad na Levandulu a jej prútik zasvišťal okolo mňa. Moje ťažké vlnené oblečenie sa pred mojimi očami menilo na biele šaty podobné tým, ako mali oblečené ony a moje vrkoče sa rozpletali a znovu zapletali, ale teraz v nich boli strapce bielych kvetov. Na hlave, trochu visiac do čela sa objavil veniec bielych kvetov, ktoré boli kúzlom zabezpečené proti posunutiu a ja som na chvíľku mala pocit, že som sa ocitla v rozprávke o Popoluške.

„Ja dúfam, že to vydrží aj cez polnoc,“ zastenala som, keď ma Levandula znovu zdrapila za ruku.
„Prečo?“ čudovala sa Parvati klusajúc vedľa mňa. „O polnoci už budeme bezpečne zastrčené v posteli a tieto šaty budú dávno len spomienkou na dnešnú slávnosť.“

  Slávnostne vyzdobená aula žiarila tisíckami svetiel . Stoly boli už odstránené, na stupienku stáli slávnostne oblečení profesori, v prázdnom priestore uprostred sa radili všetky  dievčatá oblečené do šiat svetlých, pastelových farieb a okolo stien stáli zoradení chlapci oblečení v tých istých farbách, len o niekoľko tónov tmavších. Sotva sme sa stihli zaradiť do najredšieho vonkajšieho kruhu prváčok oblečených do bieleho, mávla profesorka Tigana prútikom a uprostred auly vytryskol vysoký stĺp  ohňa. Okolo neho pomaly začali krúžiť dievčatá siedmeho ročníka. Ich fialové šaty vírili  a šumeli, ako vietor v korunách stromov. Na pokyn profesorky šiestačky v červenom uzatvorili svoj kruh a pridali sa v tancu. Tak to pokračovalo až kým sme nezačali krúžiť aj my. Kroky boli celkom jednoduché. Dva úkroky doprava , otočka a spŕška bielych iskier von z kruhu. Ďalšie dva, otočka a iskri do vnútra kruhu smerom k ohňu. Vtip bol v tom, že tempo sa neustále zrýchľovalo. Keď som už myslela, že sa mi nohy zapletú do uzla, všetko skončilo sklonom pred ohňom a mocnou spŕškou bielych iskier. To pre náš, siedmy kruh. To isté robili aj ostané ročníky, len o tak neskôr a tak bola aula neustále zaliata farebnými iskričkami, ktoré sa miešali a vytvárali neuveriteľnú svetelnú šou. Potom sme sa my postavili okolo stien a sledovali, ako chlapci obradným  tancom s ohnivými palicami oslávili sviatok ohňa a znovuzrodenia.

  Chlapci predviedli obdobu bojového tanca orientovaného do štvorca , ale miesto prútikov mali krátke palice. Oba ich  konce horeli a keď s nimi krútili a udierali, všetko bolo zaliate  v jasných ohnivých pásoch. Nácvik týchto spoločných tancov bol v podstate celkom jednoduchý, pretože starší študenti svoje postavenie už vedeli a tak stačilo zaradiť najmladších. Keď som sledovala, ako sa pohybujú medzi spŕškami ohnivých iskier a plameňov uvedomila som si, že tu je niečo, čo mi v našej súkromnej mini školičke bude chýbať. Tieto spoločné oslavy a ich atmosféra. Rozhodne si budeme musieť nájsť cestu, ako v nich pokračovať, aj keď samozrejme v oveľa menšom rozsahu. 

  Keď som v ten večer liezla do postele uvedomila som si, ako dobre bolo naše večerné dobrodružstvo naplánované. ,Kocúr´, čiže Dumbledore a McGonagallová boli mimo zámku a zvyšok profesorov mal na starosti celú školskú oslavu , všetkých študentov a samozrejme, nikto nečakal nejaký nepriateľský prepad. Veď prečo aj. Každý bol presvedčený, že Voldemort je  mŕtvi a v čarodejníckom svete vládne mier.  Všetok ten mimoriadny pohyb v rámci ozubí zámku preto prešiel nepovšimnutý. A tak by to aj malo byť, pretože  vo vojnách a v bitkách majú bojovať dospelí a v žiadnom prípade to nemajú byť deti! Dokonca ani v tom prípade, ak sú ústrednou postavou  nejakého proroctva. Pretože  každé proroctvo vypovedané v dejinách ľudstva je  v celku neurčité  a má množstvo významov a vysvetlení. Okrem toho je zbabelé ukrývať sa za takzvané dieťa proroctva v nádeji, že niekto za nás vyrieši všetky naše problémy a my nebudeme musieť hnúť ani prstom. Bolo neuveriteľne zbabelé od Dumbledora využiť bľabotanie Sybill Trawelnay a hodiť vinu za vytvorenie Voldemorta na plecia batoľaťa. Tak si mohol povedať, že on za nič nemôže, že je to zásah  osudu a on s tým nič nemôže a nikdy nemohol urobiť. A samozrejme ani nerobil. Ešte chvíľku som premýšľala o všeobecnej zbabelosti a nekompetentnosti popísanej v tých smiešnych knihách, kým sa mi konečne podarilo zaspať.

  Samozrejme som za to ráno zaplatila boľavou hlavou a očami červenými, ako angorák. Preto som si nevšimla, že sa stolička nejako podozrivo ligoce a spokojne som sa na ňu usadila presne tak, ako aj všetci ostatní študenti v aule. Po takom aktívnom večere som bola hladná ako vlk a tak som sa veľmi nerozhliadala okolo, ale hľadela som si taniera. Hrianky opečené na masle do ružova a čaj čierny ako noc mi boli v tom okamžiku oveľa dôležitejšie než šum, ktorý sa začal rozliehať čoskoro po tom, ako som sa zahryzla do chleba. Žiaľ, nebolo mi dopriate dojesť ho, pretože hluk ma predsa len prinútil zdvihnúť oči  a zaujímať sa, čo sa to tu okolo deje. Zdesená , s očami ako tanieriky som sledovala, ako sa niektorí študenti pokúšajú vstať a vzápätí znova padajú späť na stoličky, ktoré sa nebezpečne kolísali pri ich nečakaných pohyboch. Každý  postihnutý najskôr prekvapene vykríkol a potom sa smiešne zvalil späť mávajúc rukami. Občas sa vo vzduchu objavilo aj nejaké jedlo alebo príbor, ktorý im vyletel z ruky. Pri pohľade na nich som pomaly prehltla, vypila čaj a odsunula tanier, aby som si ho nezvrhla do lona a zaprúc sa rukami o stôl, pokúsila som sa vstať. Samozrejme, že sa mi to nepodarilo, ale vedela som, kde je kosť zakopaná. Niekto  očaroval povrch  sedadla stoličky  lepiacim kúzlom a podľa ťahu, ktorý som pocítila okolo krku  sa môj vrchný habit  k nemu prilepil. Rozhnevane som si zahryzla do pery, rozopla striebornú sponu , vyzliekla plášť a odsunúc stoličku vstala som skontrolovať škody.

„Ako sa ti podarilo vstať?“ kvílila Parvati mykajúc sa v stoličke, ako pri epileptickom záchvate. „Ja nemôžem, niekto ma prilepil k stoličke!“

„Ak sa na okamžik prestaneš mykať uvedomíš si, že nie ty si prilepená , ale tvoje oblečenie. Presnejšie  tvoj plášť, ktorý si  môžeš pokojne vyzliecť a vstať tiež,“ napomínala som ju  mávajúc prútikom okolo stoličky. Na moju veľkú ľútosť a zdesenie ,Finite´ neúčinkovalo a plášť držal pevne prilepený. Ani Parvati a Levandula nemali väčšie šťastie a tak sme sa s nádejou obrátili k starším a magicky silnejším študentom, ktorí podobne ako ja vyzliekali vrchné vrstvi oblečenia a teraz nad nimi mávali prútmi.

„Finite!“ znelo postupne čoraz hlasnejšie celou aulou, ale prilepené odevy zostávali prilepené.

„Až ja chytím toho vtipkára, ktorý si myslel, že toto je vtipné, napchám mu jeho vlastný čarodejnícky prútik hore riťou!“ burácala Levandula. Chápala som jej rozhorčenie, pretože tento kus odevu vôbec nebol lacný a teraz to vyzeralo, že väčšina stoličiek v aule bude mať čalúnenie z našich plášťov.

„Myslím si, že nemusíš chodiť ďaleko,“ šomrala som obzerajúc sa pozorne okolo. „Všimla si si, že ani jeden z Weasleyovcov tu nie je? Kedy naposledy sa stalo, že Ronald nesedel pri stole medzi prvými?“

„Áno a odchádza vždy úplne posledný a to mu škriatkovia musia trhať posledné sústo z ruky, len aby ho odtiaľto dostali,“ súhlasila Parvati a s nádejou vzhliadla k profesorom. Flitwick už pobehoval okolo stola Bystrohlavu, ale McGonagallová sa kŕmila, ako by sa tu nedialo vôbec nič nezvyčajné a Dumbledore sa otvorené pochechtával vždy, keď sa pozrel od taniera na frustrovaných študentov . Nuž a práve v tom okamžiku sa vo dverách objavili všetci štyria ryšavci. Percey sa tváril pobavene a ustarostene súčasne, čo na jeho tvári vyvolalo zvláštny kŕčovitý výraz, Ronald hľadel so zúfalstvom na misy a podnosy, či je na nich ešte dosť jedla pre  uspokojenie jeho nekonečného hladu a dvojčatá sa rehotali ako dve hyeny opierajúc sa navzájom jeden o druhého, aby sa nezvalili  na dlážku.

„Pozri, tam sú a výborne sa bavia,“ ukázala som k dverám  a zovrela prútik pevnejšie v ruke. Mala som priam neodolateľnú chuť preklínať tých idiotov všetkými kliatbami, ktoré som sa za čas strávený v škole stihla naučiť a len s námahou som tomu odolávala. Levandula však videla červeno a nijako to neukrývala.  Keď videla, ako sa dvojčatá otvorené rehlia, úprimne to prehrala. S prútikom v natiahnutej ruke sa vyrútila k dverám.

„Mado! Per resto! Pro pulso!“ jačala mávajúc prútikom. Obaja vijúci chlapci boli v tom momente  obalený hrubými lanami, zavesený vo vzduchu  hojdajúc sa ako veľké kyvadlo. A potom sa na tvári Levandule objavil obzvlášť zlomyseľný úškľabok. Percey, ktorý sa už stihol spamätať sa k nej vrhol, ale ona mu svižne uhla a mávla prútikom. „Amplio!“  Z viacerých hrdiel sa ozval výkrik úzkosti, dvojčatá sa začali prudko zväčšovať, ale laná samozrejme nie. V  tom sa v závane vzduchu vedľa nej objavila McGonagallová, a všetko to zrušila jediným mávnutím prútika . Obaja, teraz trochu pokrčení ryšavci sa zvalili v kope na kamennú podlahu lapajúc po dychu a nad Levandulou sa týčila profesorka tváriac sa ako bohyňa pomsty.

„Slečna Brownová!“ hrmela mračiac sa dolu na úbohú Levandulu, ktorá sa pod jej pohľadom pomaly scvrkávala. „Viete že je zakázané preklínať vašich spolužiakov mimo vyučovacích hodín! Takže, hoci mi to pôsobí bolesť, strhávam Chrabromilu dvadsať bodov.“

  Levandula bola nemá. Farba sa jej odliala z tváre, ale potom jej líca sčerveneli a oči sa rozžiarili nebezpečným ohňom.

„A aký trest dostanú oni?“ ukázala prstom na dvojčatá pomaly sa dvíhajúce z podlahy. McGonagallová sa na ňu znovu zamračila a pokrčila ramenami.

„Prečo by som ich trestala? Vy ste napadli ich a nie naopak.“

„Zničili mi plášť a nielen mne, ale takmer každému v tejto škole!“

„Môžete to dokázať?“

„Samozrejme že nie, ale stačí sa na nich pozrieť!“ soptila Levandula a mnohí zo študentov všetkých štyroch fakúlt začali súhlasne reptať.

„Slečna Brownová, vaše správanie je absolútne neprijateľné. Päťdesiat bodov z Chrabromilu a myslím, že vaši rodičia o tom tiež potrebujú vedieť,“ kypela McGonagallová a zastrčila si prútik do rukávu. Počas jej reči nehľadiac na dianie v aule, Ron konečne dorazil k stolu, zasadol na najbližšie voľné miesto a okamžite začal plniť tanier množstvom jedla. Percy , ktorý úctivo stál takmer v pozore sa nadul ako moriak, ale dvojčatá sa neprestávali pochechtávať. Medzi záchvatmi smiechu si niečo šepkali a ukazovali prstom na rozčúlenú  Levandulu. To už bolo naozaj priveľa. Narovnala sa , hnevlivo na nich zazrela a obrátila k profesorke.

„Body? Viete čo si môžete urobiť s tými vašimi  bodmi?“ kričala  tak nahlas, že jej hrozilo poškodenie hlasiviek. „Môžete si ich strčiť dóóóóó....,“ vtom si uvedomila s kým hovorí a čo práve chcela povedať. Očervenela , zasekla sa a oči jej pomaly liezli z jamiek. Trvalo to však len krátko. Potom sa pozrela k stolu na Harryho prázdnu stoličku a zlomyseľne sa uškrnula. „Myslím že nie, tam by sa všetky nevošli,“ ohrnula peru , pokrčila plecami a nevšímajúc si sinavú profesorku vypochodovala s hrdo vztýčenou hlavou z auly.

„Levandula?!“  zvolala som ticho neveriac vlastným očiam a ušiam. „Ani vo sne by ma nenapadlo...,“ odtisla som tanier s nedojedenými raňajkami , hodila rukou nad plášťom a bežala za kamarátkou, ktorá mi práve vyrazila dych. Na prvý pohľad plytké  a bublinkovité dievča sa neváhalo postaviť proti profesorke. Ale ešte som ani neprešla dverami auly, keď som si uvedomila dôvod Levandulinho hnevu. Na okamžik som sa zastavila a potom som sa začala smiať. ,Plášť! Samozrejme, jej obľúbený plášť, na ktorý bola taká pyšná. To kvôli nemu bola ochotná vyzvať nielen Weasleyovcov, ale aj profesorku McGonagallovú na súboj. Nie žeby nemala pravdu, ale  dôvod pre toto hrdinské správanie plne zodpovedal môjmu prvotnému posudku jej povahy a charakteru.´ Bežala som chodbou až kým som ju nevidela stáť opretú o stenu vedľa okna hľadiacu zamyslene do diaľky. Keď počula kroky otočila sa a pozrela na mňa s vážnymi, trochu smutnými očami.

„Je v tom tvojom Abrock  Castle dosť miesta aj pre mňa?“

„To ťa nesmie ani napadnúť!“ zvolala udýchane Parvati prudko brzdiac vedľa mňa. Stískala si bok, lapala po dychu, ale odmietavo triasla hlavou a hľadela so slzami v očiach na kamarátku. „Nemôžete ma tu nechať samotnú ako kôl v plote. Pozri, tvoj plášť!“ zo zmäti látky prevesenej cez ruky vyhrabala Levandulin plášť a s nádejou v očiach jej ho podávala. „Je bez poškvrny. Profesor Dumbledore len párkrát mávol prútikom a bez problémov zrušil lepiace kúzlo, ktoré ich držalo prilepené k stoličkám.“

„Tak? A prečo to neurobil skôr, keď to bolo také jednoduché?“ vrčala prezerajúc pozorne každý kúsok látky.

„Pretože sa na tom celkom dobre bavil,“ odpovedala som navliekajúc si vlastný plášť. „Videla som ho, ako sa smeje, keď sa niekto pokúsil vstať a namiesto toho sa zvalil naspäť do stoličky.“

„Som rada, že sa pobavil. Aspoň niekto okrem  dvojčiat sa na tom bavil, pretože mne teda rozhodne do smiechu nebolo.“

  Počas nasledujúceho týždňa sa dvojčatá a profesorský zbor presvedčili o sile verejnej mienky a o tom, že nie je dobre rozhnevať si , kráľovnú rečí´. Školou kolovali desiatky povestí o rôznych úchylkách, ktorými bratia Weasleyovci trpeli a ktoré ani liečitelia  v nemocnici Sv. Munga neboli schopní vyliečiť. Pohľady, zašuškania a smiech sprevádzajúci každý ich pohyb im boli spočiatku smiešne, ale ku koncu týždňa ich všetok smiech prešiel. Prázdny kruh okolo nich sa počas tých dní stále rozširoval a spolužiaci sa im vyhýbali, akoby boli nositeľmi obzvlášť nechutnej a veľmi nákazlivej choroby.  S týmto výsledkom bola Levandula veľmi spokojná, ale žiaľ a frustráciu jej spôsobovala stabilita bodového systému, ktorým nepohli žiadne reči a ani odsúdenie študentov.

„Prečo s tým proste neskončia?“ mračila sa pri pohľade na tubusy naplnené žiariacimi farebnými kameňmi.

„Pretože nemôžu,“ vysvetľovala som jej trpezlivo  obdivujúc lom svetla na rubínoch padajúcich z tubusu. „Jednak je to tradícia zachovávaná veľa storočí a potom, kde by nabrali peniaze pre toľkých nových zamestnancov?“ Padma, ktorá sa práve pritočila k sestre , aby strávili pár chvíľ spolu , sa na mňa prekvapene pozrela.

„Nových zamestnancov? Načo?“

„Aby nahradili všetkých prefektov, ktorý ich nahrádzajú. Musíte si uvedomiť, že tento systém odmeny a trestu je celkom dobrou motiváciou pre udržiavanie poriadku v pomerne veľkom spoločenstve s nízkym rozpočtom. Ak sa správaš  dobre a si dobrý študent , potom budeš odmenený bodmi a neskôr aj postavením, ktoré ti umožňuje odmeňovať a trestať iných študentov. Súčasne dostaneš časť zodpovednosti a to je tiež súčasťou výchovy a vzdelávania. To ťa vyzýva správať sa naďalej zodpovedne a byť príkladom pre iných. Pozitívna motivácia, ktorá pracuje veľmi dobre v systéme, ktorý má všetky prvky funkčné. Nie však tu. Tu sa niektoré prvky  vymkli z kontroly a preto sa systém stáva disfunkčný.“

„Pekné,“ Parvati na mňa chvíľku civela a potom potriasla hlavou, „ale polovičku som nerozumela. Čo za prvky?“

„Profesor Snape,“ s chichotom jej napovedala Levandula a prikývla. „Áno, funguje to tu už takmer tisíc rokov a stačí jeden asociálny ,prvok´ a všetko sa rúti.“

„Ále, nič sa nerúti,“ zavrátila ju Padma prevracajúc oči. „Všetci budú reptať, frflať a skuhrať, ale všetko pôjde po starom. Profesor Dumbledore nedovolí, aby sa tu niečo zrútilo a už v žiadnom prípade spôsob ako ušetriť veľkú hromadu galleónov. Veď preto nás učí  duch , preto je miesto Obrany proti čiernej mágii stále prekliate a veštenie učí alkoholička, ktorá väčšinu času nevie ani ako sa volá. Preto má Snape voľnú ruku a môže robiť čo len chce, systém - nesystém.“

„A tomuto hovoria najlepšia škola mágie,“ nadhodila som s úsmeškom a zamierila k schodisku. Za oknami zúrila snehová víchrica , ale vo vzduchu bola napriek tomu cítiť prichádzajúca jar a s ňou aj rozuzlenie veľkej ,hádanky´ hojdajúcej sa na pevných pavúčích vláknach.  

  V priebehu niekoľkých nasledujúcich dní sa udalosti konečne trochu pohli vpred. Bonny mi ohlásil, že zámok je pripravený privítať hostí a Lord Black ma uistil, že všetky predmety , a niektoré aj navyše, má pokryté vyučujúcimi. A potom sa začal exodus študentov z Rokfortu. Spoza stolov všetkých fakúlt mizli tváre, ktoré sme boli zvyknutí vídať niekoľkokrát  denne a na tvárach profesorov sa usadili tiene vždy, keď pohľadmi preleteli počas jedál po aule.  Náš ročník sa drasticky zmenšil a ja som si uvedomila, že ani ja nemusím čakať na veľké rozuzlenie tu a pokojne sa môžem pripojiť k mojim priateľom v Abrock Castle. V ten večer som s trochou ľútosti voči Levandule a Parvati, ktoré ma tak priateľsky prijali medzi seba, napísala formálny list na vedenie školy a ukončila predčasne vzdelanie v tejto inštitúcii s odôvodnením, že budem vo vzdelávaní pokračovať samoštúdiom ukončeným každoročnými záverečnými skúškami vykonávanými odbornými skúšajúcimi z ministerstva. List som ešte v ten večer odniesla profesorke McGonagallovej, ktorá sa takmer rozplakala čítajúc tých pár riadkov, pretože jej prvý ročník sa práve zmenšil na polovicu pôvodného stavu.

„Slečna Grangerová, aký je skutočný dôvod pre toto?“ zamávala mi listom pred tvárou. „Uvedomujete si, že podľa zákona nemôžete ukončiť vzdelávanie skôr, než koncom piateho ročníka?“

„Mám veľa dôvodov a vaše tvrdenie nie je skutočné. Podľa zákona o vzdelávaní mám právo študovať doma. Jediné čo musím je nechať sa na konci každého roka preskúšať  skúšajúcimi ustanovenými ministerstvom. A pretože som nekonvenčná, môžem o spôsobe môjho vzdelávania rozhodnúť sama a nepotrebujem k tomu žiadne  povolenie.“

„Potrebujete žiť a pôsobiť spoločne so skupinou vašich rovesníkov,“ naliehala. „ To je možné len tu , v škole! A kde inde chcete získať priateľstvá a známosti, ktoré vás budú sprevádzať počas celého vášho života?“

„Na to bude ešte dosť času v budúcnosti,“ hodila som nedbalo rukou. „Mám ešte len dvanásť rokov a na získavanie celoživotných priateľstiev a známostí mám veľa možností aj mimo tejto školy, kde je skôr podporovaná segregácia, predsudky a vzájomná nevraživosť. Oveľa radšej by som dospievala v ovzduší porozumenia a súdržnosti, ale nemám žiadne ilúzie o tejto spoločnosti a tak sa len môžem snažiť robiť najlepšie ako sa dá.“

  Tam nebolo čo dodať  a tak profesorka len stisla pery a oznámila mi , že mi umožnia použiť krb vo vstupnej hale zajtra ráno tesne pred podávaním raňajok. Na okamžik som sa pýtala sama seba, či to má byť malá pomsta za odchod zo školy, ale nakoniec som len pokrčila ramenami a prikývla.

   Rozlúčka s Levandulou a Parvati bola emotívna a psychicky vyčerpávajúca. V predchádzajúcich dňoch som viac krát zvažovala či ich nemám vziať so sebou, ale vedela som, že by tam neboli šťastné. Obe potrebovali okolo seba veľa ľudí a prostredie, kde sa neustále niečo deje, aby mali o čom hovoriť. Napokon, ony boli ,kráľovné rečí´ a v Abrock Castle by mali k dispozícii len zopár spolužiakov a niekoľko desiatok prastarých obrazov.

  Keď som skoro ráno kráčala ku kozubu vo vstupnej hale, zívali všetky siene prázdnotou a nestretla  som ani len pani Noris. Oheň v kozube už plápolal a tak som nabrala trochu prachu medzi prsty a hodila ho do plameňov.

„Abrock Castle- Feniris!“  zašepkala obrátená k múru  adresu určenia a heslo, keď som vstupovala do zeleného ohňa, ktorý ma v niekoľkých sekundách preniesol do hlavnej sady môjho hlavného sídla. Ustaľujúc sa trochu po toľkom krútení, vykročila som opatrne z kozuba a okamžite ho za sebou znovu uzamkla.

„Pani Hermiona,“ vítala ma Popy  a blikala po miestnostiach rozbaľujúc kufor, ktorý praskal vo švíkoch. Niekoľko sekúnd som ju s úsmevom  pozorovala a potom som spokojne prepadla do mäkkého čalúnenia kresla.

„Kde je Duffy?“ spýtala som sa po chvíli, keď so spokojným úsmevom na perách zatvorila šatník.

„Urobil si úkryt neďaleko hniezda acromantúl a sleduje zámotok obsahujúci telo nesúce poslednú časť Temného pána.  Pavúky zvyknú počas  zimy niekedy jesť a tak ich neustále pozoruje.“

„Sám? Popy, je zima a tam ešte stále mrzne, fúka ľadový vietor a nedávno bola obrovská snehová búrka!“ zvolala so znepokojene napriamujúc sa v kresle.

„Ach! Pani sa nemusí obávať,“ potriasla hlavou a lusknutím prstov zmietla posledné zvyšky batožiny do bielizníka. „Duffy je šikovný a vie si poradiť aj v oveľa zložitejších situáciách. Jeho úkryt je teplý, má dostatok jedla a na zámotok zavesil kúzlo, ktoré ho bude varovať, ak sa s ním pohne. Tak sa môže pohodlne aj vyspať, aj si oddýchnuť, keď to potrebuje.“ Po  týchto jej slovách mi moja predstavivosť vyčarila pred očami obrázok škriatka oblečeného v maskáčoch, s tvárou počmáranou čiernymi pásikmi,  ležiaceho na bruchu s veľkým ďalekohľadom v rukách namierenom na jedno konkrétne miesto v Aragogovom hniezde a z hrdla mi unikol tichý smiech. Popy sa na mňa prekvapene pozrela , zamračila sa a potom pokrútila hlavou podozrievavo si ma premeriavajúc.

„Nenašiel by sa v kuchyni horúci čaj a niečo na jedenie? Som hladná a jazyk sa mi lepí na podnebie od smädu,“ požiadala som a Popy sa okamžite znovu rozžiarila, rýchle prikývla a rozplynula sa vo vzduchu. Ticho som si povzdychla, rozopla horné gombičky na živôtiku a vytiahla vrecúško , ktoré som mala zavesené okolo krku. Vybrala som z neho kufor, zväčšila ho a vybrala z neho všetky predmety, ktoré boli teraz cennými pamiatkami na éru zakladateľov Rokfortu. Teraz som ich mala uložené v šperkovnici vyrobenej z tmavého lešteného dreva. Jej vnútro bolo vyložené tmavo červeným zamatom na ktorom sa drahé kamene na diadéme veľmi pekne vynímali. Poukladala som ich po dne a na ne som nakládla viacero drobných  šperkov , ktoré sme našli pri skúmaní Izby požiadavky. Keď som zatvárala naplnenú šperkovnicu, konečne sa objavila Popy s podnosom naplnenom mojimi skorými raňajkami. Naliala mi čaj a kým som si opatrne pochutnávala na plnených koláčikoch, ktoré boli ešte horúce , odskočila si do Gringott a uložila šperkovnicu v mojej klenbe. V skutočnosti som nestihla zjesť ani jeden z tých vynikajúcich koláčikov a Popy bola späť.

„To bolo rýchle,“ zahuhlala som uznanlivo.

„Lord Black žiada o rozhovor,“ oznámila mi hrdo sa usmievajúc nad mojou chválou a s očakávaním na mňa hľadela . Pozrela som smutne na raňajky a ticho rozjímala nad faktom, že nedojedené raňajky sa v poslednom čase stávajú pre mňa skôr pravidlom než výnimkou. Po ďalšom povzdychu som odovzdane prikývla a odsunula šálku, z ktorej som si sotva stihla odchlipnúť.

„Dobre, no čo už,“ prikývla som a Popy sa ponáhľala k dverám vedúcim na chodbu. Oprela som sa do kresla a pootočila hlavu pri zvuku rýchlych krokov tlmených hrubým kobercom.

„Dobré veľmi skoré ráno, Lord Black. Vidím, že máte vo zvyku vstávať skoro.“

„Ani nie,“ usmial sa a pobozkal  vzduch nad rukou, ktorú som mu podala. „Dnes celkom výnimočne a ospravedlňujem sa, že vás ruším pri raňajkách.“ Pohľad, ktorý vrhol na koláčiky bol napodiv hladný a prezradil mi, že ani on ešte neraňajkoval.

„Bude mi potešením, ak sa naraňajkujete so mnou,“ hodila som rukou k stolu a ukázala na náprotivné kreslo. Počkala som, kým sa usadil a Popy mu naliala čaj. Dodal k nemu trochu cukru a trochu smotany, než sa pokusne napil. „Čo bolo také naliehavé, že vás zobudili tak skoro zrána?“ spýtala som sa a naložila si na tanierik ďalší koláčik.

„Telo profesora Quirrella bolo dnes v skorých ranných hodinách skonzumované. Váš domáci škriatok pri tom nevidel žiadny únik čohokoľvek. S nádejou to bol koniec nočnej mory nazvanej Lord Voldemort, alebo Tam Marvolo Riddle.“

  Tak táto správa mi na chvíľku vyrazila dych. Nečakala som ju tak skoro a teraz som s očami ako tanieriky zízala na muža pokojne hryzúceho sladký koláčik.

„To...to,“ koktala som ako idiot, „ to je dobrí správa, aj keď som ju nečakala tak skoro,“ priznala som starostlivo pridŕžajúc lyžičku, ktorá sa mi chvela v prstoch. „Ale či je to koniec...,“ pokrčila som plecami, „musíme čakať a vidieť.“

„Len to? Budeme čakať kým sa niekde neobjaví, aby znovu rozpútal teror a obnovil občiansku vojnu, ktorá náš svet  doslova ničí?“ Znovu som pokrčila plecami a obzrela sa okolo.

„Nielen to. Budeme sa pripravovať, učiť a trénovať. Preto som ponúkla  Abrock Castle, ako alternatívu k Rokfortu. Pokiaľ v spoločnosti a v Rokforte bude vládnuť Dumbledore, bude nebezpečenstvo príchodu ďalšieho Temného pána viac než pravdepodobné. Vzor je v každej učebnici Dejín mágie, ktorú chytíte do ruky. Dumbledore je jedným z tých čarodejníkov, ktorí túžia po moci. Má ju a zneužíva ju tak, ako mnoho iných pred ním. Ale v obave pred jej stratou sa kryje barančím rúnom. O to ťažšie ho bude odstaviť od žriedla, pretože väčšina spoločnosti prešla Rokfortom a má hlboko zakorenené presvedčenie, že On je neomylný a vševediaci, dobrosrdečný a láskavý starý otec, ktorému nič viac neleží na srdci, než blaho tejto spoločnosti a každého čarodejníka osobne. Táto blbosť je vtĺkaná do hlavičiek detí už od narodenia a zmeniť to bude mimoriadne ťažké. Naše jediné šťastie je v tom, že jeho prehnane dlhá brada je už biela,“ dodala som uškŕňajúc sa nad jeho kyslým výrazom.

„Oj! Netušil som, že ho tak veľmi nenávidíte!“

„Nenávisť je príliš silné slovo,“ odmietla som ho trasúc zamietavo hlavou. „Skôr ho vnímam ako potenciálne nebezpečenstvo. Môže byť pre mňa a všetkých, na ktorých mi záleží nebezpečný, môže nám ublížiť. Je nebezpečný osobne aj spoločensky a to je veľmi negatívny jav zahrňujúci jednu osobu. Pritom jeho spoločenský prínos je minimálny.“

„Väčšina ho vidí ako hrdinu a záchrancu čarodejníckeho sveta.“

„Áno a v tom je ten problém. Keď sme už pri tom, neurobil nič, len mierne dohovoril svojmu bývalému milencovi, keď mu na konci vojny hrozila totálna porážka a smrť. Také niečo nemohol dopustiť a tak ho vyrazil zachrániť. A tak v skutočnosti jediný naozaj zachránený bol Grindenwald.“

„Najväčší čarodejník našej doby!“ nadhodil a vyzývavo mykol obočím.

„A čím že konkrétne sa tak preslávil?“

„Dvanásť použití dračej krvi?“

„Dvanásť viac dôvodov k zabíjaniu drakov! Akoby aj tak už väčšina ich druhov nebola na pokraji vyhynutia. Okrem toho?“  Chvíľku na mňa hľadel a potom sa rozosmial.

„Neviem, nemôžem si na nič viac spomenúť.“

„Možno preto, lebo nič viac neexistuje a tak jeho veľkosť je len veľmi nafúknutá prázdna bublina.“ Prižmúrenými očami sa na mňa chvíľku pozeral a potom sa usmial.

„Potom je načase s tým niečo urobiť. Iste viete, že  Abrock je starodávna rodina a od prvopočiatku bola súčasťou nášho  zákonodarného orgánu nazývaného Wizengamot. Množstvo jeho členov je pohyblivé podľa toho, koľko rodín má v ňom svojich zástupcov. Ak rodina vymrie, kreslo vo Wizengamote  zanikne, ale ak je obrodená, opätovne sa obnoví. Vaše kreslo bolo obnovené a tak aj kreslá mnohých rodín tých , ktorí objavili, že sú pokračovateľmi starodávnych pokrvných línií. To bol vynikajúci ťah s tými rodokmeňmi a významne zmení rozloženie síl vo Wizengamote.“

„Chcete povedať, že tam môžu sedieť a rozhodovať o zákonoch aj študenti môjho veku?“

„Nie, samozrejme že nie, ale môžete si zvoliť zástupcu, ktorý bude hlasovať za vás. Máte jeden hlas a každý študent z obrodenej rodiny tiež. Väčšina z nich prichádza z rodín doteraz pokladaných za nemagické a už sa na vlastnej koži stretli s krvným predsudkom a ponížením prichádzajúcim s ním. Pochybujem, žeby sa priklonili k zákonom pokračujúcim v tejto politickej a spoločenskej  línii.“

„Bude potrebné oboznámiť ich s tým, že majú kreslo vo Wizengamote , ale až keď dosiahnu požadovaný vek a dovtedy si musia vyvoliť zástupcu, ktorý bude za nich hlasovať. Nemyslím si, že im to v škole niekto z profesorov dobrovoľne povie.“

„Áno, to bude náš ďalší krok a počas prázdnin im ponúkneme vyučovanie práva , zákonodarstva, sociológie a politológie. Samozrejme obchod a obchodný marketing bude ich súčasťou,“ doložil a oči sa mu veselo smiali keď videl, ako sa moje rozširujú v horore.

„Ako to všetko chcete stihnúť v takom krátkom čase?“

„Krátkom? Pred nami je veľa rokov boja , učenia a príprav,“ povedal rozhodne, utrel si prsty do obrúska a vstal. „Východné krídlo našej malej mini školy je pripravené privítať vás a vaši spolužiaci a vychovávatelia sa už na vás tešia.“

  Prijala som ponúkanú ruku a dovolila mu , aby ma odviedol do prestavaného krídla môjho zámku, kde už niekoľko týždňov prebiehalo vyučovanie. Nepoužívané hosťovské izby sa premenili na posluchárne, laboratóriá, študovne a tréningové miestnosti. Predo mnou, pred nami všetkými bolo množstvo práce, ale vedela som, že spolu to napokon zvládneme, pretože pred nami ležalo to najväčšie možné dobrodružstvo – život.   

                                                            KONIEC