Snívať je dovolené

14. Plán

  Lord Black si pozorne vypočul všetko, čo som mu chcela povedať a potom si vyžiadal čas na rozmyslenie. ,Hm! Rozhodne to nevyzeralo na chlapíka, ktorého nezaujímalo nič iné, než detské zábavky s hraním žartov na široké a ďaleké okolie. Je možné, že desať rokov za mrežami s pravidelnou návštevou dementora ho donútili dospieť. Veď koniec koncov mal cez tridsať a to sa už v tom veku bežne očakáva, že človek dospeje.´ Trochu ma prekvapilo, keď ma požiadal, aby som mu všetko to, čo bolo v ten večer povedané napísala a poslala po domácom škriatkovi, pretože tých informácií podľa neho bolo predsa len priveľa a on si potrebuje všetko poriadne premyslieť. Nemohla som čokoľvek namietať. Požiadavka bola praktická,  logická a ja som s ňou plne súhlasila. Ešte v ten večer som všetko spísala a poslala Popy, aby mu to odniesla. A potom som čakala.

   Dni bežali svojim ustáleným tempom, vyučovacie hodiny sa striedali s časom vymedzeným na jedlo a odpočinok a inak sa zdanlivo  nedialo nič neobvyklé. Okrem toho, že do školy sa vrátili všetci Weasleyovci a naše jedlá sa znovu podobali boju o prežitie. Napriek hrozbe, ktorú priniesli do školy im nikto nič nevyčítal a oni boli za to vďační. Ronald sa snažil samozrejme  obnoviť jeho miesto po Harryho boku, ale tam už pevne stáli Neville , Seamus a Dean.  Ak nechcel zostať sám, musel sa prispôsobiť zmenenej situácii. Neobišlo sa to bez kriku a jačania, ale Harry čestne  ustál svoje miesto a nevzdal sa priateľstva s ostatnými chlapcami a aj s nami, dievčatami.

  Vonku, za hradbami a mocnými  stenami kúzelných ochrán sa predsa len čosi začalo diať. Prvým náznakom bola návšteva Lorda Blacka. Jeho prvá cesta viedla do ošetrovne. Pobudol tam hodnú chvíľu a vyšiel s tvárou bielou ako papier  zvierajúc  hrsť pergamenov v ruke. Zamieril rovno k riaditeľni a prefektovi, ktorý sa ponúkol, že mu ukáže cestu britko odsekol, že ho nepotrebuje a cestu veľmi dobre pozná. Ten ho však napriek tomu sledoval a tvrdil, že ošklivec doslova odskočil od steny, len čo sa  k nemu priblížil. Bez prerušenia kroku vybehol hore točitým schodiskom a vzápätí sa ozval treskot na dvere riaditeľne. Nikto sa nedozvedel, čo sa tam odohralo, ale po ukončení Premeny stál Lord Black pred dverami a v momente, keď sa v nich Harry objavil ho vzal za ruku a odviedol z hradu. Neville nám pri večernom posedení pred kozubom oznámil, že sa v ich izbe objavil veľmi nevrlý domáci škriatok, ktorý neustále žundrúc nadávky popod nos zbalil Harryho veci a spolu s nimi zmizol.  Strata kamaráta nás všetkých rozrušila, ale v podstate sme to čakali a tak to nebolo také prekvapenie. Len Ronalda to naozaj zdrvilo a niekoľko dní vyzeral veľmi  nešťastne. Smutné na tom bolo to, že chuť do jedla mu to nevzalo a ani ho to nenaučilo lepšiemu správaniu pri stolovaní.

  Čo nikto nevedel bolo, že Kreacher nielen odniesol Harryho veci, ale aj niečo priniesol. V ten večer som našla na svojej poduške malý balíček obsahujúci krátky list , roztavenú hrudku  žltého kovu  a popraskaný čierny kameň so znakom rodu  Peverellov. Piaty horkrux bol zničený! S trasúcimi rukami som otvorila list. Bolo to len pár riadkov, ale po ich prečítaní sa mi na tvári usadil víťazný úškľabok.

  Vážená Lady Abrock,

   Premýšľal som o informáciách, ktoré Ste mi poskytli a po dohode s mojim priateľom Remusom sme sa rozhodli pomôcť Vám odstrániť hrozbu ďalšieho vzostupu Temného pána všetkými dostupnými prostriedkami. Goblini z Gringott boli veľmi ústretoví a poskytli nám vlastný tím kliatob drvičov , ktorý je v súčasnosti k dispozícii pre likvidáciu zvyšných kusov . Osobne som sa zúčastnil akcie a záver bol veľmi zaujímavý. Viac pri osobnom stretnutí. Posledný kus môžeme získať počas Imbole. Zariadime, aby  riaditeľ bol mimo hrad. Našli sme pôvodný tunel, takže nemusíme stavať nový. Okolo hniezda boli postavené  zábrany, ktoré ju nepustia ďalej do lesa.  Váš plán musí byť miestami upravený.

  Akceptujem Vašu ponuku Abrock Castle od nového školského obdobia. Hovoril som s viacerými priateľmi o situácii v Rokforte a urobili sme niekoľko dohôd. Remus  už pracuje na učebných plánoch pre prvý ročník a plánuje zmeniť celý obsah vo viacerých predmetoch.

  Uvidíme sa čoskoro. Prajem Vám  veľa úspechov a pekné sny.

                                                                                                      Lord Sírius Orión Black

  Za zatiahnutými závesmi som ukryla list aj zvyšky prsteňa do môjho kufra , kufor znovu do vaku a až potom som sa uvoľnila.  Môj plán bol v pohybe a možno to do jari stihneme.

„Pán Longbottom,“ z hlasu profesora Snapeho odkvapkávala s kyselina sírová a miešala sa so zvyškami nepodareného elixíru , ktorý práve rozožieral stolovú dosku a Nevillove topánky, „počas mojej kariéry ako profesor som sa ešte nestretol so študentom tak neschopným čítať základné pokyny na tabuli, ako ste vy. Môžete mi povedať, prečo ste vynechali krok šesť? Na tabuli je jasne napísané, že elixír odstavíme z ohňa na tri minúty a potom pridáme nadrobno posekané listy mäty. Je tam niečo, čo ste nepochopil?“

  Profesor Snape sa vznášal nad úbohým Nevillom , ktorý sa so sklonenou hlavou doslova  scvrkával a horúčkovite sa snažil odstrániť zvyšné prísady z dosahu žieravej fialovej hmoty, ktorá sa napodiv začala pohybovať v celkom nečakanom smere. Posmešný chichot od študentov slizolinu pomaly zomieral v na ich tvárach sa objavovalo práve také zdesenie, ako na Nevillovej.  Ale profesor len krátko mávol prútikom a všetok ten neporiadok sa stratil v krátkom záblesku. To bolo po prvý krát, keď som videla nejaký svetelný efekt pri vykonávaní mágie. Ktovie, čo to tam Neville namiešal, pretože to pred zmiznutím vyzeralo celkom živo. Ale našťastie nie dosť živo na to, aby to nemohlo byť rozptýlené.

„Vaše dnešné hodnotenie je nula. Upozorňujem vás, že pokiaľ  urýchlene nezlepšíte vaše výkony na mojich hodinách, budem nútený nechať vás opakovať ročník!“ Po týchto slovách sa z Nevillovej tváre odlial aj posledný zvyšok krvi a on sa nebezpečne zakolísal. Rozptýlenie nad  zničeným elixírom malo za následok, že vo viacerých kotlíkoch sa elixír na odstránenie bradavíc  menil na niečo nedefinovateľné.  Nad Crabovým kotlíkom sa vznášal hustý fialový dym a Seamus  zničene štuchal miešacou tyčinkou do oškvarku prilepeného na dne jeho kotlíka. Aj farebná škála bola veľmi odlišná od požadovanej svetlo modrej, ktorá mala žiariť  v tejto fáze varenia. Dokonca aj môj elixír začal meniť farbu a tak som ho rýchle odstavila a dvomi pohybmi proti smeru hodinových ručičiek zachraňovala, čo sa dalo. Do konca hodiny zostávalo už len pár minút a tak som už v ďalšom varení nepokračovala, ale zabezpečila odvar jednoduchým stabilizačným kúzlom a odniesla kotlík k polici vyhradenej pre prvý ročník. Na budúcu hodinu budem vo varení pokračovať tam, kde som skončila. Elixíry , ktoré nemali požadovanú farbu profesor bez milosti odstránil.

„Všetci, ktorí nemajú kotlík postavený na polici si varenie tohto elixíru zopakujú  dnes po večeri,“ oznámil tváriac sa akoby prehltol plné ústa citrónovej šťavy. „Pánovi Longottomovi by som odporúčal, aby zakúpil celú tohtoročnú produkciu dielne vyrábajúcej kotlíky. Toto je už sedemnásty zničený kotlík od začiatku školského roku a predpokladám, že nie posledný,“ zavrčal znechutene a mávnutím ruky nás prepustil. Opatrne som zabalila nože do koženého puzdra, usporiadala miešacie tyčinky v zásobníku a všetko poukladala v taške. Nádoby s prísadami jemne cinkali, keď som ich triedila do stojanov a ukladala do osobitného kufríka, ktorý som kúpila počúvajúc  rade starého lekárnika, ktorý v ten deň zastupoval svojho syna za pultom obchodu. Okrem študentov slizolinu som bola jednou z mála tých, ktorý takýto kufrík vlastnili a vedela som jeho výhody náležite oceniť.

„Ponáhľaj sa!“ syčal mi Neville vedľa hlavy šľahajúc pohľadom k profesorovi , ktorý kontroloval kotlíky postavení na policiach.

„Dobre, dobre,“ šomrala som  zatvárajúc tašku. Zvonku to bola obyčajná školská taška z červenohnedej kože, ale zvnútra mala množstvo priehradiek okúzlených tak , aby sa do nich vošli takmer všetky moje školské potreby. „Kde horí?“

„Dnes je sviatok svetiel Imbole,“ hovoril ticho a vliekol ma von z laboratória.

„Áno,“ prikývla som pokojne, „ja viem, ale prečo sa tak ponáhľaš? Slávnostné sviece v zámku horia od skorého rána a obrady pre rast plodín sa konali po obede v skleníkoch. Bol si tam, takže znovu. Kde Horí?“

„V prenesenom zmysle slova, všade,“ usmial sa a ukázal na množstvo horiacich sviec v strieborných svietnikoch ovenčených kvetinovými vencami. „Po večeri príde po mňa babička a budeme sláviť obrady doma. Máme veľa skleníkov, ktoré je treba pripraviť na novú sezónu a babička to už všetko sama nevládze. Okrem toho  potrebuje panenskú krv a tú môžem dodať len ja.“

„Zatiaľ, Neville, zatiaľ,“ žmurkla som na neho  s úsmevom.

„Nehovor, že ty si nekrvácala v skleníkoch a na poliach.“

„Ani mi to nepripomínaj,“ odfrkla som krútiac hlavou. „Len kvapka všade a aj tak som potreboval krv doplňujúci nápoj dvakrát. Prečo sú všetky sviatky zviazané s krvou. Na Beltane celkom určite vykrvácam na smrť,“ vrčala som sadajúc k stolu.

„Pretože je to životodarná tekutina a má široké magické vlastnosti,“ odpovedala miesto neho Levandula, ktorá si sústredene plnila tanier. „Okrem toho máš nehanebne veľa majetku, ktorý potrebuje posilniť magické pripojenie a to sa dá len krvou počas obradov. Teda ak chceš, aby tvoje polia priniesli bohatú úrodu, tvoje stáda sa množili a tvoj majetok sa vzmáhal.“

„Môj? Samozrejme že chcem aby majetok troch vážených rodín, ktoré zastupujem kvitol a niesol bohatú úrodu,“ povzdychla som si krčiac plecami. „Ale je to dosť vysiľujúce krvácať takto každé dva mesiace.“

„Neskuhri,“ zahriakla ma Parvati. „Už len Beltane a máš na tento rok pokoj. Zvyšok roka už len budeš zberať úrodu, na ktorú si založila teraz.“

„Dúfam,“ odvrkla som a pustila sa do jedla s dravým hladom nevšímajúc si nikoho okolo seba. Bolo nezdravé pozerať sa okolo ak tu niekde mohol sedieť Ronald. Skutočne by ma zaujímalo, či sa niekomu podarí natĺcť do tohto chlapca aspoň trochu slušného správania.

  Večera skončila bez ďalšieho prerušenia a riaditeľ s profesorkou McGonagallovou odišli zúčastniť sa oficiálnych osláv usporiadaných ministerstvom. Profesor Snape po zúrivej hádke s Lady Longbottom  nakoniec uvoľnil Nevilla z večerného opakovania varenia elixíru. Neville sa pri odchode síce usmieval , ale Snape ženúc hlúčik previnilcov pred sebou si ticho žundral popod dlhý nos, že ho z Elixírov celkom určite nechá prepadnúť.

   V prvej prázdnej posluchárni, na ktorú som cestou do veže narazila som zavolala Popi a odovzdala jej moju školskú tašku. Potom som už bola voľná pre  večerné dobrodružstvo a tak som zabočila do chodby na druhom poschodí, kde sa nachádzali toalety prenasledované duchom nešťastnej Myrty. Prekĺzla som cez dvere a vzápätí som do niekoho narazila, hoci miestnosť vyzerala celkom prázdna. Nad kabínkou sa vznášala zamrznutá postava Myrty a dvere za mnou sa samé zatvorili. Prešla som si rukou pred očami a okamžite som ich uvidela. Množstvo postáv cez ktoré síce bolo vidieť , ale ich obrysy sa jemne chveli. Jedno z umývadiel bolo odsunuté stranou a miesto neho zívala v dlážke obrovská diera z ktorej vanul ťažký, zatuchnutý vzduch. Potom ma čísi prútik poklopal po vrchu hlavy a o pár sekúnd som aj ja splývala s okolím. Ten istý prútik namieril do diery a videla som, ako sa stáročná špina pomaly stráca. Bolo potrebné opakovať kúzlo viackrát, kým bol sklz aspoň ako tak čistý a priesvitné postavy sa jedna po druhej rútili dolu. Kdesi medzi tým ma neviditeľná ruka postrčila a ja som prepadla dolu. Bolo to ako šmýkať sa po obrovskej kĺzačke  a sotva som udržala ústa zatvorené pred jasavým výkrikom. Dolu som dopadla na čosi mäkké, čo ma odrazilo bokom na hromadu drobných kostí, ktoré chrúpali pod nohami ľudí pohybujúcich sa dookola. Prútiky vzplanuli a chodbu pod základmi školy zalialo svetlo. Postavy sa jedna po druhej znovu zhmotňovali a keď ma znovu poklopali po hlave, zviditeľnila som sa tiež.

„Hermiona!“ zvolal Harry šeptom, ale v prázdnych priestoroch tunelov sa jeho hlas nepríjemne rozliehal.

„Harry!“ napomenul ho Lord Black stŕhajúc z nich neviditeľný plášť. „Musíme byť ticho. Nemôžeš vedieť, čo sa tu v okolí nachádza.“

„Ahoj, Harry,“ prikývla som usmievajúc sa a prezerala som si štyroch mužov v tmavo modrých uniformách čiastočne pokrytých pancierom z dračej kože. Na prsiach mali znak Gringott a pred nimi v tuneli sa už strácali  šiesti  ťažko obrnení a ozbrojení goblini. „Lord Black!“

„Čakali sme už len na vás, Lady Abrock,“ šepkal Sírius pritlmeným hlasom, kývol na mužov so svetlami a potom vykročil za nimi neustále kútikom oka sledujúc Harryho. Kosti drobných hlodavcov mu chrupčali pod nohami a on sa nespokojne mračil. Nemohli sme však použiť žiadne čistiace kúzlo, pretože nikto z nás nevedel, čo sa nachádza vpredu. Odrazu sa  kúsok od nás ozvali hluky poplachu. Slovám som nerozumela, ale už som vedela, že hovoria štekavou, hrdelnou rečou goblinov. Hurhaj rýchle stíchol a jeden z mužov kráčajúci pred nami sa otočil.

„Našli kožu plaza dlhú asi dvadsať metrov. Je už pomerne stará, ale koža baziliška nestráca čarovné vlastnosti a urobia  z nej veľké množstvo skvelých brnení. Ak ich tu nájdeme ešte zopár, celá táto výprava bude vysoko  výnosný podnik.“

„Skupina rozširujúca  tunel sa dostala takmer až k hniezdu, ale ďalej môžu len ak odlákame na chvíľku baziliška do vnútra  komory.“

„Budú zábrany v Zakázanom lese dostatočné? Nechcel by som, aby sa tam okrem obrovských acromantúl potuloval aj obrovský bazilišok,“ syčal Lord Black a Harry  na neho znepokojene poškuľoval.  Spredu sa znovu ozvali hluky a jeden z goblinov sa vrátil k nám.

„Dvere ozdobené  hadmi,“ povedal a pozrel na Harryho. „Musíte ich otvoriť.“ Lord Black si nervózne zahryzol do pery, ale potom vzal Harryho za ruku a viedol ho špalierom ozbrojených goblinov a čarodejníkov až k obrovským okrúhlym dverám , na ktorých sa splietalo osem dlhých hadích tiel. Harry sa na ne chvíľku uprene pozeral a potom sa z jeho úst ozvalo melodické syčanie . Hadie telá sa porozplietali a dvere sa otvorili. V okamžiku, keď sa hady pohli, stiahol Lord Black Harryho z ich dosahu , goblini a muži sa pritisli k stenám a sotva sa kúsok pootvorili, vyslali dopredu svietiace ohnivé gule. Sieň bola obrovská a tmavá. V minulosti tu celkom určite musel byť nejaký systém osvetlenia, ale nikto z nás nevedel, ako ho aktivovať. Ohnivé gule osvetľovali len malú časť priestoru okolo seba, ale to stačilo na to, aby sme si boli istý, že sa tam nenachádza nič živé väčšie než potkan. Goblini prekĺzli cez otvor a rozbehli sa do tmy rozostupujúc sa vejárovite, aby prehľadali čo najväčšiu časť siene. My ostatní sme čakali pritisnutí k stenám a netrpezlivo nakúkali cez dvere. Nízky , krátky hvizd bol znamením, že môžeme pokračovať ďalej.

  Hady! Všetkých veľkostí, farieb a tvarov zdobili sieň a vydesili ma skoro na smrť. Nikdy som nebola ich fanúšik a teraz som sa ocitla v priestore, kde boli preferovaným živočíchom. Bola som presvedčená, že Salazar Slizolin musel trpieť nejakou úchylkou a nakoniec  možno ani nezomrel, ale sám sa premenil na hada. Názor som zmenila v okamžiku, keď sme konečne dorazili k priečeliu. Tam bola, za  pomerne mohutným vodným tokom ženúcim sa okolo čelnej steny, do skalnej steny vytesaná socha čohosi, čo malo veľmi tesnú podobnosť  s jedným druhom ľudoopa žijúcim v súčasnosti už len na Borneu. Možno sú to všetci vzdialený potomkovia? Muži a goblini prečesávali okolie, ale všetky hady okolo nás  boli zatiaľ celkom určite kamenné. Harry s očami uprenými na sochu stiahol Síriusa dolu a horúčkovite mu čosi šepotal do ucha.

„Nehovor to nahlas!“ trochu príkro ho zastavil Sírius a zamračene blysol pohľadom k ošklivému znázorneniu jedného zo zakladateľov. „Ešte nie sme pripravení.“ Po týchto slovách sa viacerí muži aj goblini prudko otočili k nim.

„Niečo nové?“ spýtal sa goblin, ktorý podľa oblečenia a výzbroje vyzeral ako vodca celej skupiny.

„Harry mi povedal, že tie ozdoby okolo sochy sú v skutočnosti nápis v Parseltonque. Možno to je heslo , ktoré otvára tajné dvere kadiaľ sa bazilišok dostane sem do tejto siene.“ Všetci sa otočili k soche a chvíľku sústredene študovali kliky háky vyryté do skaly v základni sochy.

„Áno, môže to byť,“ prikývol veľký tmavovlasý muž , ktorého ostatní nazývali Dean a poobzeral sa okolo seba. „Ak bazilišok vychádza tadiaľto, postavíme kryt tu niekde oproti tomu monštru,“ mávol rukou a zamračene meral pohľadom vzdialenosti.

„Podľa veľkosti tej kože , bude mať niekde medzi dvadsať až tridsať metrov ,“ upozorňoval ho ďalší švihajúc skusmo prútikom. „Úkryt musí byť dosť ďaleko od steny, aby ho nevyľakal, ale zaujal a donútil vyliezť von. Ak ho zaujmeme na dostatočne dlhý čas, bude mať druhý oddiel možnosť uvoľniť priechod do lesa a vybudovať zábranu, ktorou ho  môžeme  znovu uzavrieť, aby sa nám taký obrovský had nepotuloval  bez dozoru po lese nachádzajúcom sa vedľa školy plnej detí, ktoré celkom určite nepočúvajú, keď im riaditeľ povie, že je zakázané do lesa chodiť.“

„Ako my sme počúvali,“ uchechtol sa ďalší a začal mávať prútikom hodný kus od vodného toku, ale presne oproti soche.

„Prečo nevyšla tadiaľ?“ ukázala som na otvory  v stene, odkiaľ voda vstupovala a odtekala.

„Možno sú v toku vybudované zábrany, alebo je už príliš veľká,“ odpovedal  Sírius   a pozorne sledoval, ako sa z kamennej podlahy dvíhajú hrubé žulové bloky s tromi úzkymi otvormi v prednej stene. V zadnej  boli dvere, ktorými sme vošli dnu. Ťažký kamenný blok sa za nami uzatvoril , Lord Black sa obrátil na Harryho a ja som začala ľutovať, že som sem liezla. Som si istá, žeby to všetko zvládli aj bezo mňa, ale keď ja som tak veľmi na vlastné oči chcela vidieť tajomné siene, po ktorých sa tisícročie potuloval len jeden obrovitánsky had. Tak mi teraz nezostávalo nič iné, len sa pritisnúť k studenej stene a včas zatvoriť oči.

„Postavte sa k bočným stenám a nebuďte zbytočne zvedaví,“ upozorňoval Dean svojich spoločníkov a išiel im príkladom pritískajúc sa k pravej bočnej stene  vedľa  mňa.

„Harry, teraz môžeš prečítať nahlas, čo je pod tou sochou napísané,“ povedal Lord Black , Harry si napravil okuliare na nose a mračiac sa začal syčať striedajúc nízke a vysoké tóny.

„Čo to znamenalo?“ spýtala som sa zvedavo, keď ho Lord Black rýchle odtiahol od úzkeho okienka.

„No tak zhruba ,  by sa to dalo preložiť asi takto : Hovor so  mnou , Slizolin, najväčší z rokfortských štyroch.“

„Ou! Slizolin bol naozaj veľmi skromný muž,“ šomrala som špúliac ústa. „No a pri pohľade na jeho sochu asi aj musel byť.“ Viac som už nestihla, pretože blok so sochou sa so škrípaním odsunul a zo steny na nás zívala čierna diera. Nie však dlho, pretože za niekoľko sekúnd sa v nej objavila obrovská hlava.

„Vychádza!“ zvolal ktosi od náprotivnej steny. Muži si cez hlavy pretiahli kapucne, Lord Black to bleskovým pohybom urobil pre Harryho a sám si ju stiahol hlboko do tváre. Hlasy, náš pach a neznámy predmet tesne pred východom z nory upútali pozornosť baziliška. Počuli sme , ako sa približuje, ale neznalosť jeho presného pohybu bola neznesiteľná.

„Nemohol by niekto z vás urobiť zadnú stenu trochu lesklejšiu? Nie veľa, len tak, aby sme videli odraz pohybu,“ požiadala som , keď som už mala nervy napnuté ako struny len a len puknúť. Niekoľko nedopravených zasyčaní sa ozvalo od oboch stien a Lord Black pozrel na mňa so zvýšeným záujmom. Jeden z čarodejníkov opatrne mával prútikom a zadná stena bola odrazu hladká a lesklá. Nie príliš, tak akurát a všetky pohľady sa na ňu doslova prilepili. Videli sme , ako sa obrovské telo pohybuje okolo nášho úkrytu. Potom sa ozvalo hlasné syčanie a Harry sa trhol.

„Hovor s ňou,“ vyzvala som ho ticho, keď som si všimla, že sa hadia hlava zastavila vedľa prednej steny odkiaľ prichádzalo najväčšie množstvo nášho pachu. „Musíme udržať jej pozornosť a musíme sa s ňou dohovoriť na podmienkach jej prežitia. Jedno hniezdo acromantúl nevydrží pre takéhoto obra navždy. Budeme ju musieť kŕmiť aj niečím iným a ak chce prežiť, musí prijať naše podmienky.“

„Veľmi pochybujem, že je v lese len jedno hniezdo,“ odfrkol Dean. „Budeme musieť prehľadať celý les, a Hagrid celkom určite dostane zákaz chovať živočíchy nad triedu XX.“

   A tak sa začala veľmi zvláštna trojstranná konverzácia. Harry sa postavil vedľa jedného z otvorov a syčal odpoveď na predchádzajúce vyjadrenie hada. Podľa toho, ako sa hadie telo náhle vzpriamilo a hlava sa tlačila k otvorom sme odhadovali, že bazilišok je prekvapený tým, že tu kdesi je niekto, kto s ňou môže komunikovať.

„Je prekvapená a pýtala sa ma, či som potomok jej pána,“ prekladal voľne pomerne dlhý dialóg, z ktorého sme my ostatní nerozumeli ani ,s´.

„Vzdialený,“ prikývol Lord Black a trochu sa otriasol, „ veľmi vzdialený.“

„Nazýva ma hovorca a pýta sa, čo tu robíme a prečo nevyjdeme z tej krabice von.“

„Chceme  jej pomôcť a nie sme úplne  blázniví. Zožrala by nás behom pol hodiny a to aj keď počítame nejaký ten odpor z našej strany,“ odfrkol Dean  a mykol sa, keď sme videli ako sa had ovíja okolo stien. Hrubé šupiny jeho kože sa treli o steny a trepotajúci sa jazyk dosahoval až do vnútra nášho úkrytu cez jeden z otvorov. Všetci sa rýchle natlačili k zadnej stene, len Harry so Síriusom zostali stáť na mieste bez ohľadu na to, že ich had ochutnával. Po dlhom syčivom dialógu, z ktorého  nám Harry prekladal úryvky,  sa nakoniec s tisícročným hadom dohodol na podmienkach našej ďalšej spolupráce , od ktorej plne závisel život tohto vzácneho tvora.  

   Počas pomerne dlhých diplomatických rozhovorov, na druhom konci tunelu usilovne pracoval oddiel goblinov  a rozširoval tunel vedúci od nory až k východu v Zakázanom lese. Pracovali rýchle a tak, než sa Harry a bazilišok dohodli, tunel sa podobal skôr otvoru do metra a končil priamo vedľa hniezda v súčasnosti veľmi letargických acromantúl. Niekoľko metrov od východu bola vybudovaná pohyblivá kovová zábrana, ktorá bola schopná udržať obrovského plaza vo vnútri tunela, alebo mimo neho .  Okolo hniezda čarodejníci vybudovali okruh veľmi silných zábran, ktoré ho držali  vo vymedzenom  priestore a chránili ostatných živých tvorov v lese pred najsilnejším z predátorov, akých čarodejnícky svet poznal. Zábrany vyzerali ako prirodzené prekážky, takže prechádzajúc okolo nich by nikto nepodozrieval, že sa za nimi nachádza lovecké teritórium obrovitánskeho baziliška.

   Zvuk rohu oznámil ukončenie prác  a bazilišok sa zvedavo vztýčil takmer tretinou tela hore. V tejto polohe celkom určite dosiahol na vrcholy najvyšších stromov a pavúky mali len malé šance na únik. Harry  znovu začal syčať , had sa otočil k otvoru v čelnej stene a Sírius vystrčil ruku s prútikom cez jeden z otvorov.   S niekoľkými sústredenými švihnutiami vyčaroval velikánsku  nádobu s tvrdeného krištáľu pokrytú tenkou , ale pevnou blanou pevne uchytenou okolo okraja.

„Môže,“ Sírius stiahol ruku a naprával si vyhrnutý rukáv. Harry pokrčil plecami a znovu zasyčal. Bazilišok niečo odpovedal, potom sa otočil , doširoka rozovrel čeľuste odhaľujúc dlhé jedovaté tesáky a  zahryzol sa  nimi do blany. Cez tenké kanáliky spojené s jedovými žľazami sa do nádoby rinula číra tekutina.  Po chvíľke  had zdvihol hlavu , obrátil sa a ticho vkĺzol do tunelu.

„Je tam najmenej päť litrov,“ komentoval Dean, keď vykukol cez okienko.

„Toto nepočítajte,“ zarazil ho Sírius okamžite. „Táto troška je určené na iné účely,“ doložil a blysol ku mne pohľadom.  Ďalší tiahly zvuk rohu nám oznamoval, že zábrana na konci tunela je zatvorená a prieskum hniezda je bezpečný. Samozrejme v prípade, že tam nie sú nejaké ďalšie Slizolinove domáce zvieratká, alebo potomkovia baziliška, ktorý sa aktuálne napchával obrovskými acromantulami .  ,Ktovie,  či ho tie dlhé nohy pavúkov nešteklia v krku. Bŕŕŕ!´ otriasla som sa a nasledovala oddiel, ktorý rýchle prebehol cez vyčarovaný most ponad vodný tok do čiernej diery v stene.

   Za vchodom bola pomerne krátka chodba , ktorá viedla do malej kruhovej miestnosti s množstvom otvorov. Niektoré z nich  viedli do miestností používaných Salazarom . Boli tam obytné miestnosti zavalené tonami prachu , veľká pracovňa s množstvom kníh a pergamenov poukladaných v policiach rozostavených okolo stien, umiestnených pod silným kúzlom úschovy . Oči čarodejníkov  svietili zvedavosťou a Lord Black sa stále viac mračil. Moje nervy doslova vibrovali napätím, keď sme vstúpili do poslednej z nich a pred nami konečne bolo laboratórium. Rozsiahla miestnosť s hladenými kamennými stolmi , priestormi na umývanie nástrojov , cez ktoré ešte stále neprestajne tiekla voda a hromadami krištáľových flakónov naplnených zložkami, ktoré v súčasnosti už ani neexistujú, časťami živočíchov a rastlín , ktoré už dávno vymreli a elixírmi, ktorých sme sa neodvažovali ani dotknúť. Medzi tým všetkým sa nenápadne ukrývala masívna zlatá spona ozdobená veľkým rubínom, na ktorom bol vygravírovaný vzpínajúci sa grifin. Lord Black sa nad ňou sklonil a opatrne si ju zo všetkých strán poprezeral.  Potom vytiahol prútik a vlnil ho ponad ňou s výrazom odporu na tvári. Keď skončil, jeho tvár vyzerala ako vytesaná z mramoru a oči mal tmavé zúrivosťou. Pohľadom preletel celú miestnosť a ukázal na plavovlasého, vysokého  čarodejníka.

„Pravas, nájdi štyri použiteľné kotlíky a poriadne ich vydrhni! A žiadna mágia!“ napomenul ho keď videl prútik, ktorý skĺzol do jeho ruky. „Attin , ty sa vrátiš do komory a prinesieš nádobu s jedom sem,“ velil ďalej s pokojom naznačujúcim, že to nie je prvý krát. „Dean, potrebujeme naozaj číru vodu, najlepšie priamo z prameňa. Jeden som videl, keď sme prechádzali komorou vľavo od vchodu. Asi tak päť litrov bude stačiť a pohni kostrou.“

„Vieš iste, že je to prameň a nie prasknutá kanalizácia?“ ohradil sa Dean a Sírius prevrátil oči.

„Samozrejme! Celý tento komplex je mimo hradu a ľavá strana je pod Zakázaným lesom. Tak áno, som si istý, že voda bude z prameňa a nie z kanalizácie. Okrem toho, si čarodejník a iste to dokážeš skontrolovať.“

„Dúfam, že máš pravdu,“ šomral čarodejník, keď vybiehal z dverí. Zatiaľ jeho svetlovlasý kolega vydrhol štyri kotlíky a keď Pravas priniesol jed, namerali do každého predne 1 deci odmerkou, ktorú som sama  veľmi starostlivo vydrhla od prachu a špiny v studenej vode pretekajúcej kaskádou kamenných umývadiel. Kým sa vrátil Dean s vodou, vytiahla som z vaku zmenšený kufor, zväčšila som ho a vyniesla z neho zvyšné horkruxy.  Kliatob drvičom vyliezli oči z jamiek keď videli poklady, ktoré som opatrne vysýpala z klzkých vreciek zhotovených z vlákien tkaných acromantulami. V nanosekunde mali prútiky vonku a šľahali nimi okolo nich skúmajúc kliatby, ktorými Voldemort chránil časti svojej duše.

„To je naozaj nechutná kliatba tu,“ vrčal Pravas a koncom prútika štuchal do pohára. Na kalichu je nútenie napiť sa z neho a keď to niekto urobí, zhorí na popol.

„Pekné,“ šomrala som a sadla som si na roh kufra, pretože ma už naozaj začali bolieť nohy. Harry, ktorý bol zvlášť tichý sa posadil na druhý a pohľadom prechádzal z jedného horkruxu k druhému.

„Sírius ma odviedol do Sv. Munga, aby sa pozreli na moju jazvu,“ povedal odrazu ticho, sotva ševeliac perami. „Liečitelia sa veľmi hnevali, že som neprišiel skôr a vytiahli mi odtiaľ celkom nechutný zvyšok tmavej kliatby, ktorý mi spôsoboval tie bolesti hlavy. Teraz musím piť sedem nechutných elixírov denne  po dobu takmer pol roka,“ sťažoval si skleslý.

„To všetko prejde a budeš znovu zdraví,“ utešovala som ho práve tak ticho. „Konečne s tým niekto niečo urobil. To je Dumbledorava vina, že je to teraz také nepríjemné.“

„Prečo? Ako to myslíš?“

„Keby ťa v tú noc nevzal od Síriusa, on by nestrávil desať rokov v Azkabane a zranenie po odrazenej kliatbe by bolo včas ošetrené. Dumbledorova arogancia nemá medzí,“  syčala som nahnevane. „Myslí si o sebe, že je Boh a má právo rozhodovať o ľudských osudoch. Možno aj smrť tvojich rodičov je jeho nastavenie. Všetci vedia, že neustále skenuje myšlienky ľudí okolo neho. Tak ako mu mohlo uniknúť, že sa Peter pridal k Voldemortovi? A ak nie, prečo ho nechal voľne pobehovať a zúčastňovať sa stretnutí toho jeho spolku starých báb a dedov? Možno všetky tie úmrtia počas prvej vojny sa udiali len preto, lebo tí ľudia neboli dosť vhodné figúrky na hranie a potreboval do hry obetovať zopár pešiakov!“ Harry sa po celý čas kým som takto kypela zlosťou zmätene pozeral , potom spýtavo pozrel k Síriusovi a pokrčil plecami.

„Nerozumiem, čo...,“ viac nestihol, pretože sa vrátil Dean s vodou . Keď zazrel roztrúsené veci nesmiernej historickej hodnoty ležiace len tak  okolo na dlážke, takmer tú vodu vylial a len rýchly zásah Attina ho zachránil od ďalšej cesty k prameňu.

„Kde ste to nabrali?“ spýtal sa a s posvätnou úctou zízal na medailón, diadém a pohár. Zápisník ho až tak nevzrušoval. Bol to len obyčajný  muklovský kus  papiera. Až keď položil dvojuchú nádobu v ktorej niesol vodu a vytiahol prútik, priority sa vymenili. Zápisník, pretože obsahoval presnú polovicu pôvodnej Tomovej duše držal najsilnejšiu atmosféru a v podstate bol aj najnebezpečnejší. Som presvedčená, že keby som horkruxy nenosila v okúzlenom mešci z moky, vrešťali by Rokrortské ozubia na ratu pri každom mojom dotyku s nimi.

„Našli,“ odvrkla som ešte rozčúlená z predchádzajúceho rozhovoru. „Niečo tu a niečo tam, ale našou úlohou je zbaviť ich všetkého, čo k nim nepatrí. Možno ich po ceste zbavíme aj pôvodných okúzlení, ktoré z nich robili také vzácnosti, ale bude to mať cenu. Myslím, že treba pripraviť kotlíky a začať variť. Musia sa variť hodinu a za ten čas nám bazilišok vyprázdni celé hniezdo.“

„Nebolo by ich škoda,“ šomral Pravas. „V týchto zemepisných šírkach nemajú žiadnych prirodzených nepriateľov a tak sú výhradnými predátormi. Nemajú tu čo robiť a je nutné zničiť ich. Som ochotný nosiť tomu hadovi raz do mesiaca celú kravu, ak nás ich úplne zbaví.“

  Kotlíky sme doplnili vodou v presnom pomere, zapálili oheň a čakali, kým tekutina zovrie. Netrvalo ta ani tak dlho a na hladine začali poskakovať prvé bublinky. Kliešťami sme do prvého kotlíka opatrne vložili diadém a do druhého pohár. Keď prišiel rad na medailón, zastavila som Attinovu ruku a pozrela na Harryho.

„Musíš ho najskôr otvoriť,“ upozornila som ho . Harry na mňa chvíľku nechápavo civel, ale potom mu v očiach svitlo poznanie. Pár sekúnd uprene zízal na medailón a potom krátko zasyčal. Medailón sa otvoril a ja som udrela po Attinovej ruke. Ten prekvapený mojim činom uvoľnil stisk a medailón čľupol do vriaceho zriedeného jedu. Do posledného kotlíka vhodil Sírius sponu  , ja som nastavila posledný  časovač a zamračene pozrela na posledný a najdôležitejší kúsok. Jeho zničenie bolo najjednoduchšie, ale zároveň najnebezpečnejšie a preto som nechcela, aby sa Harry k nemu čo i len priblížil. 

„Prezreli sme všetky chodby,“ ozvalo sa odo dverí škrípavým hrdelným hlasom. Vodca oddielu goblinov práve vchádzal dnu , naprával si posunuté hrudné brnenie a ja som mala víťaza, ktorý bude mať tú česť a zničí najsilnejší Voldemortov horkrux. „Nora je obrovská a je na výšku jedného metra vystlaná starými zvlečenými kožami. Za ňou je celý labyrint chodieb, ale niektoré neboli použité celé storočia. Aj tam sú kože. Sú staré, ale keď ich dáme pár spolu, budú dobré,“ pochvaľoval si spokojne.

„Gawlook?“  oslovila som ho neistá jeho menom, ktoré som začula počas celej akcie len raz. Zažmurkal a otočil sa ku mne chmúriac husté obočie.

„Áno?“

„Mohli by ste pre mňa niečo urobiť?“ Znovu na mňa zamračene civel, ale nakoniec pomaly prikývol. „Čo potrebujete?“

„Môžete mi na sekundičku požičať vašu dýku?“ Teraz už všetci na mňa pozerali, akoby som utiekla z ústavu. Goblin zúžil oči a pozeral mi priamo do očí. Neuhla som  pohľadom, ale pomaly natiahla k nemu ruku. Po chvíľke váhania  siahol k boku a vytiahol trochu zahnutú dýku s ostrým  na oboch stranách. Usmiala som sa na neho, vzala rohovinovú rukoväť a pokročila k nádobe s jedom. Skôr než ma stihli zastaviť, ponorila som ju až po opierku do viskóznej priezračnej tekutiny. Vzápätí som ju vytiahla, nechala prebytočný jed odtiecť a opatrne sa otočila k prekvapenému goblinovi. „Vaša zbraň je teraz pripravená zničiť kus najtmavšej mágie, akú svet pozná,“ povedala som ukazujúc na zápisník, ktorý ležal vedľa kotlíkov.  Obzrela som sa okolo seba a keď som našla  doštičku na prípravu zložiek , položila som zápisník na ňu a otvorila som ho v strede.  Gawlook odo mňa opatrne prevzal svoju vlastnú dýku a spýtavo zdvihol obočie.

„Čo s tým?“

„Stačí pár krát prebodnúť , ale predpokladám, že sa bude brániť a tak páni ...,“ obrátila som sa k čarodejníkom postávajúcim okolo, „pripravte si prútiky a postavte najsilnejšie štíty, aké dokážete.“ Keby tam v tomto okamžiku nebol Lord Black, možno by ma práve omráčili a poslali  na uzatvorené oddelenie Sv. Munga. Ale bol tam a s vážnym výrazom v tvári tasil prútik pripravený hodiť štít. S trochou váhania sa nakoniec pridali aj ostatní a Gawlook sa krčiac plecami rozkročil, napriahol a prudko bodol doprostred stránky. Sama neviem čo som čakala. Možno výkrik, možno rozlievajúci sa atrament, ako to bolo v knihách, ale určite nie plne operený boj s hlúpym muklovským zápisníkom. Sotva sa hrot obalený jedom baziliška dotkol stránky vytryskol odtiaľ fialový blesk namierený priamo proti útočníkovi. Keby neboli muži pripravení, Gawlook je už minulosť. Takto sa blesk odrazil a udrel do steny , kde urobil veľkú začmudenú dieru. Každá stránka, ktorú dýka prerezala hádzala blesky rôznych farieb a muži ich sotva stíhali od Gawlooka odrážať.  Zlomyseľnosť zápisníka goblina doslova rozzúrila. Ľavou rukou siahol po oblúkovitej sekere s krátkym poriskom  a pustil sa do boja obidvomi rukami. Jedom napustená dýky rezala stránky ničiac ich a sekera kúskovala zápisník. Nakoniec to Dean nevydržal.

„Incendió!“ zvolal a na kúsky nakrájaný , ale stále sa brániaci papier konečne vzplanul. A až teraz sa ozval srdce krájajúci výkrik oslobodenej časti duše, ktorá pomedzi štítmi nenašla žiadny priestor napadnúť niekoho z nás a tak sa rozplynula vo vzduchu .

  Pomaly som sa zozbierala z dlážky spoza otvoreného kufra , kam mňa a Harryho pomerne nešetrne zrazili muži  pri obrane Gawlooka. Harry už sedel a trel si narazené rameno.

„To bolo divoké,“ poznamenal sledujúc dym, ktorý sa dvíhal nad stolom. „Nemyslel som, žeby duša mala toľko sily na obranu.“

„Ach! To nebola duša,“ odfrkol Sírius, ktorý chránil  kotlíky  v ktorých sa varili zvyšné horkruxy a  mal pomerne dosť práce vychyľovať kliatby letiace ich smerom. „Zápisník bol ťažko prekliaty a všetky tie blesky boli ochranné kliatby. Voldy musel prekliať samostatne každú stranu.“

„Nikto mi neuverí, že túto ranu som získal v boji s muklovským zápisníkom,“ vzdychal Gawlook a prezeral si rozškľabený , krvácajúci rez na predlaktí. Pravas sa híkavo zarehotal a švihnutím prútika mu zranenie vyliečil. So záujmom som sledovala, ako sa tkanivá spletajú dohromady a o niekoľko sekúnd mal goblin na predlaktí  len tenkú svetlú jazvu, ktorá sa čoskoro stratí. Keď som tak nad všetkým premýšľala, po druhý krát som videla svetelné efekty kliatob a začínala som pochybovať, či môj pôvodný úsudok o neviditeľnosti mágie  bol správny. Moje myšlienky boli odrazu prerušené mäkkým drnčaním časovača. Vzhliadla som k prvému z kotlíkov, v ktorom sa už hodinu vyváral diadém a zatiaľ sa tam nič nedialo. Ale Sírius nastavil časovače o minútu dopredu, aby sme mali čas zareagovať a tak sme sa zhromaždili okolo stola s kotlíkmi, muži znovu zovreli prútiky v rukách a s ostražitými pohľadmi zízali na kotlík, kde sa doteraz bezfarebný zriedený jed pomaly začal meniť. Najskôr prešiel všetkými odtieňmi červenej tá prešla do fialovej a postupne stmavol do hlbokej černe. Vtedy sa var odrazu zastavil, a čierna hladina sa ustálila  . Pri pohľade na ňu by som prisahala, že získala pevnú konzistenciu. A potom sa hladina prelomila, akoby ju zospodu niečo prerazilo  a vzduch preťal hrôzostrašný výkrik . Všetci pri tom podvedome odskočili, prútiky mužov okolo vytvorili ochranné pole a tak sme len s vyvalenými očami sledovali, ako sa z kotlíka dvíha tmavá  šmuha , chvíľku sa nad ním zmieta  a potom sa rozplýva vo vzduchu.

„Pekné,“ prikývol Attin a otočil sa k druhému kotlíku, odkiaľ sa práve ozvali prvé mäkké tóny časovača. „Nie tak dramatické, ale rozhodne zaujímavé,“ ohodnotil proces odstránenia horkruxu a pevne zovrel prútik v ruke. Nikto z nich nechcel vedieť, čo by sa stalo, keby  tá uvoľnená časť duše našla medzi ich štítmi  nejakú medzeru.

  O niekoľko minút boli čisté aj zvyšné tri vzácne artafekty , ďalšie  časti duše Toma Marvola Riddla sa rozplynuli vo vzduchu s príšerným nárekom a tiahly zvuk rohu nesúci sa sústavou tunelov pod zámkom nám oznamoval, že bazilišok je pripravený na návrat do nory. Kým my sme bojovali s horkruxami, goblini zmotali stovky zvlečených a sčasti vysušených hadích koží a predĺžili jeden z tunelov, ktorý už bol pre baziliška príliš úzky.

„Činili sa usilovnejšie, než včeličky,“ šepkala som ticho a Harry stojaci vedľa mňa sa ticho smial.

„Dve tretiny všetkých týchto koží sú časťou ich platby za pomoc pri tejto  akcii,“ uchechtol sa Sírius tlačiac nás pred sebou  do chodby. „Väčšina bojovníkov banky bude mať koncom tohto roka bezpečné brnenie z kože tohto baziliška a ešte im nejaké zostanú do zásoby. Časť dostanú , ako platbu  čarodejníci a časť nám zostane. Dám pre nás všetkých vyrobiť bojové brnenie a z nejakých lepších kúskov budú úžasné topánky. Zvyšok predáme, pretože teraz , keď sa ten had dostal k potrave , budeme mať čerstvé kože každú chvíľku.“

  Cesta von trvala pomerne dlho a občas sa tunel znižoval tak, že vyšší muži sa museli zohýbať, aby prešli. My dvaja s Harrym sme nemali žiadne problémy, ale nepredpokladala som, že túto cestu budem musieť ešte niekedy absolvovať z ktorejkoľvek strany. Raz bohato stačilo! Moja zvedavosť bola uspokojená, všetky známe horkruxy boli zničené a ohnivo som dúfala, že  keď telo obalené masou pavúčieho vlákna zomrie, bude to aj koniec jedného z najnechutnejších Tmavých pánov .

   Vonku sa tunel končil krátkym schodiskom a úzkym otvorom, cez ktorý sa z vonkajšej strany presúvala časť skalnej steny porastenej popínavými rastlinami. Časť z nich bola prudko jedovatá a tak nehrozilo nebezpečenstvo, že východ niekto nájde náhodou pri zbere liečivých bylín. Lord Black a Harry ma odprevadili na okraj Zakázaného lesa a tam na mňa už čakala Popy, ktorá ma presunula do  obývacej izby na siedmom poschodí chrabromilskej veže. Unavená a psychicky vyčerpaná, sadla som si do kresla pred  kozubom, nohy natiahla pred seba a ani som nevedela ako som  zaspala .