Snívať je dovolené

12. Každý dobrý skutok...

  Návrat do školy sa cítil takmer ako návrat domov. Neuvedomovala som si, ako veľmi som privykla životu v tomto čudesnom, ale čarokrásnom a záhadnom zámku, až kým som ho na chvíľku neopustila. Prenášadlo ma spustilo tesne za bránou a tak som veselo brodila cez nízke záveje naviate neutíchajúcim vetrom. Hagrid sa očividne snažil poodmetať cestičky k najdôležitejším bodom, ale vietor jeho prácu neustále sabotoval. Pritiahla som pevnejšie okolo seba teplý plášť a schúlila tvár  do kapucne, ale aj tak som sa triasla chladom a závetrie hlavného vchodu som uvítala s nadšením. Šum hlasov prichádzajúcich zo vstupnej haly ma prekvapil. Táto pomerne rozľahlá miestnosť bola pomerne studená a nikto sa tam zbytočne nezdržiaval. Ale teraz tam bolo množstvo študentov prechádzajúcich okolo stien a študujúcich rodokmene nalepené na nich v dlhých radoch. Občas k nim pribudol  ďalší, keď sa vrátil niektorí zo študentov, ktorí si ich nechali urobiť v Šikmej uličke počas zimných prázdnin. Pred niektorými z nich stáli hlúčiky pozorne študujúce jednotlivé línie. Ich štúdie boli občas prerušené hlasnými výkrikmi, alebo potešeným smiechom, keď zistili, že sú pokrvne spriaznení.

  Prechádzala som halou s úsmevom na perách, ale skôr, než som dosiahla dvere k Veľkému  schodisku, zastavilo ma volanie.

„Hermiona!“ hlas bol chlapčenský a známy. Otočila som sa zdvíhajúc obočie v nehlučnej otázke. Harry stál pri stene, usmieval sa na mňa ako slniečko a ukazoval na stenu s nalepenými rodokmeňmi. „Vedela si, že sme rodina?“

„Iste, ale dosť ďaleká,“ prikývla som .

„Nie je to tak  ďaleko,“ odporoval. „Moja prababka z otcovej strany a tvoj pradedo  zo strany tvojej matky boli súrodenci.“

„Harry, ak sa na svoj rodokmeň pozornejšie pozrieš zistíš, že si príbuzný s polovičkou obyvateľstva čarodejníckeho sveta,“ tlmila som jeho nadšenie, ale pre chlapca, ktorý vyrastal v presvedčení že nemá žiadnych iných pokrvných príbuzných okrem hanlivej rodiny Durleyovcov, bolo zistenie pravého opaku  úžasným budením. Ja som však pokrvnou príbuznosťou s Malfoyom  veľmi nadšená nebola.

„Možno,“ pokrčil plecami a na perách mu rozkvitol široký úsmev. „Ale ich nepoznám a teba áno. Tak...,“ ponúkol mi galantne rameno, „poď, sesternička, pôjdeme. Naša veža nás už očakáva,“ doložil a viedol ma k schodom, ktoré práve pristali pri dverách.

   Než sme stihli položiť nohu na prvý schod, dvere na vstupnej hale sa prudko rozovreli a dnu náhlivo vstúpilo sedem mužov. Šesť z nich bolo  oblečených v tmavo červených uniformách. Ich plášte boli z oveľa hrubšej látky než môj a tiekli okolo ich nôh v pomalom vláčnom pohybe. Ich rukávy boli kratšie a odhaľovali puzdrá na prútiky, ktoré mali pripevnené na oboch predlaktiach. Trup mali obalený v koženom pancieri, ktorý sa leskol vo svetle sviečok a pochodní. Pancier bol prepásaný dvomi remeňmi . Jeden  viedol krížom cez hruď a druhý sa omotal okolo pása. Siedmy bol oblečený v čiernom habite lemovanom širokým zlatým okrajom, ktorý sa občas zablysol spod jeho ťažkého vonkajšieho plášťa . Jeho dohladka oholená tvár bola vyziabnutá, ako by práve prekonal ťažkú chorobu  a čierne zvlnené dlhé vlasy spínal ozdobný kožený prstenec. Prechádzajúc vstupnou halou zvedavo blýskali pohľadmi po stenách vyzdobených nalepenými rodokmeňmi, ale nezastavili sa a pokračovali priamo k sieni s Veľkým schodiskom. Rýchle sme vystúpili po schodoch vyššie, aby sme im urobili miesto a keď schody začali stúpať , zvedavo sme si ich prezerali. Neboli sme však jediný, kto plápolal zvedavosťou. Sotva muž v čiernom položil oči na Harryho, v jeho očiach sa  zablyslo rozpoznávaním a od toho okamžiku z neho nespustil pohľad ani na sekundu. Harry si to samozrejme napokon všimol a pod upretým pohľadom sa veľmi nepokojne krútil.

„Prestaň sa ošívať, lebo nakoniec spadneš z tohto prekliateho schodiska tak ako ja,“ syčala som na neho a prirazila som ho voľnou rukou tesnejšie k zábradliu, ktoré som ako vždy veľmi pevne zvierala.

„Ten chlap na mňa celý čas civí,“ odvrkol a odvrátil pohľad  od hlúčika mužov stojacich a kúsok nižšie.

„Tak čo! Myslela som, že si si na to doposiaľ už zvykol. Si slávny a ľudia na teba civia a budú civieť možno po zvyšok tvojho života. Nevšímaj si to! Oni onedlho vystúpia. Iste idú za riaditeľom a to je ...,“ otočila som sa k stene, aby som ukázala na vstup k druhému poschodiu kde bola aj riaditeľňa, ale s údivom som si všimla, že sme ju už dávno minuli.

„Za riaditeľom? Ráno o šiestej?“

„Tak nie,“ pokrčila som plecom, pretože aj mne to pripadalo zvláštne. Otočila som sa a zvedavým pohľadom som preskenovala všetkých mužov. Väčšina z nich vyzerala pobavene, len černoch stojaci vedľa muža v čiernom sa tváril ako kakabus.  Našťastie schodisko práve pristávalo pred vchodom na siedme poschodie a tak sme spolu s Harrym uľahčene rýchle prestúpili do chodby. Ale na náš obrovský údiv sa muži tlačili za nami tiež. Harry ma chytil za ruku a zrýchľujúc krok vliekol ma chodbou k portrétu Tučnej dámy.

„Rozvaha!“ Harry sa snažil nekričať, ale v hlase mu začínala znieť panika. Tučná dáma ešte driemala a len neochotne uvoľnila vchod. Rýchle sme prešli za obraz , ale skôr než sa stihol za nami znovu zavrieť, veľká čierna ruka chytila  rám a podržala ho otvorený.

„Rýchle!“ velil muž kĺzajúc sa okolo nás do spoločenskej miestnosti, „Jeden do piatackej, dvaja k tretiakom a dvaja do prváckej spálne. Nezabudnite, že sú to stále deti,“ upozorňoval mužov ženúcich sa po schodoch do chlapčenských nocľahárni, postavil sa chrbtom k stene a v každej ruke mal  prútik pripravený sledovať chrbty svojich mužov. Aj keď jedinými jeho cieľmi sme v tom čase mohli byť my dvaja. Čiernovlasý, vyziabnutý muž stál pri vedľajšej stene, netrpezlivo vzhliadal hore na schodisko , ale občas sa jeho pohľad vracal k Harrymu. Vtedy divne zmäkol a na perách sa mu objavil slabý úsmev.

   Harry stál  chrbtom pritlačený o skriňu vedľa kozubu a vytriešťal na to všetko oči ako tenisáky. Vôbec nič nechápal, ale mne ten rozkaz predsa len niečo hovoril. , Päť, tri a jedna sú nocľahárne, kde spia Weasleyovci a potkan.  Žeby sa čosi naozaj dialo? Je toto odpoveď na môj list?´ 

  O chvíľku sa zhora  ozvalo niekoľko pridusených výkrikov, ale všetky rýchlo utíchli.  Čarodejníci pri vchode  schodiska sa uvoľnili a Harry mi nervózne stískal ruku.

„Čo sa to deje? Kto sú tí muži?“ šepkal a snažil sa ma tlačiť za jeho chrbát.  Čierny muž sa na neho povzbudivo usmial a potom sa súčasne odohralo niekoľko vecí. Zo schodiska začali schádzať červeno oblečení muži vedúci neobvykle tichých  ryšavých chlapcov oblečených do nočných úborov s rukami pevne spútanými za chrbtami. Zo schodiska sa znova začali ozývať výkriky a vchod do spoločenskej miestnosti sa tak prudko otvoril, že obraz skoro vypadol z rámu. Vo vchode sa objaviť rozzúrený riaditeľ školy s prútikom v ruke a za jeho plecom vykúkali tváre viacerých profesorov.

„Čo sa to tu deje! Ako sa opovažujete vtrhnúť do mojej školy bez môjho vedomia!“ burácal Dumbledore kráčajúc do miestnosti. Jeho prútik mieril priamo na hruď čierneho muža, ale ten nemihol mihalnicou a pokojne si ho prezeral. Nočný úbor nášho riaditeľa si tú pozornosť celkom určite zaslúžil. Ešte nikdy som nevidela nočnú košeľu , na ktorej by bola celá nočná obloha a nielen bola, ona sa aj hýbala a žiarila a sálala  a krúžila. Ja verím, že by sme tento kus odevu pokojne mohli používať namiesto planetária. A nočná čapička s lietajúcimi vílami to dorazila. Nevedela som, či sa mám báť, alebo či sa mám zvíjať smiechom.

„Riaditeľ školy, okamžite odložte svoj čarodejnícky prútik,“ hrmel černoch na oplátku. „Toto je mimoriadne závažná bezpečnostná  akcia  a ja vám nedovolím vmiešavať sa!“ ,Tak a bolo to jasné. Tí muži boli aurori, čarodejnícky ekvivalent nemagickej polície. Ich uniforma bola vcelku dosť špecifická a ľahko rozpoznateľná, ale ešte nikdy som ju  nemala možnosť vidieť.´

„To je polícia - aurori,“ šepkala som ticho vedľa Harryho ucha aby si nemyslel, že škola bola prepadnutá nejakou teroristickou skupinou.  Medzi tým sa poza chrbty aurorov potichu presúvali chlapci oblečení v nočných úboroch a zapĺňali opačnú stranu spoločenskej miestnosti.

„Shackelbolt, čo to má znamenať? Prečo sú moji  študenti spútaní? A čo tu robí Black?“ vykrikovala spoza riaditeľovho chrbta profesorka McGonagallová a šermovala prútikom ako mečom. Opatrne som stiahla Harryho trochu ďalej, aby mu náhodou nevypichla oko. Shackelbolt medzi tým vydoloval z tašky zavesenej na opasku veľký zvitok pergamenu a podal ho Dumbledorovi. Ten ho netrpezlivo rozvinul, preletel ho pohľadom a zamračil sa.

„Čo je to za nezmysel! Vážne , úmyselné narušenie bezpečnosti školy, pohlavné zneužívanie mládeže...vy ste sa všetci pomiatli! Nič také sa v mojej škole nemôže  stať! Toto je najbezpečnejšie miesto v celom čarodejníckom svete!“

„A okamžite uvoľnite všetkých pánov Weasleyovcov!“ jačala McGonagallová. „Oni s tým určite nemajú nič spoločné!“

„Nemáte pravdu,“ odsekol jeden z mužov na schodisku a zdvihol klietku v ktorej sa zvíjal  tučný potkan.  Muž v čiernom sa prudko otočil a jeho ruky sa natiahli, akoby mu ju chceli vytrhnúť. Z jeho očí sálala neuveriteľná nenávisť.

„Peter! Tak sme sa znovu stretli a teraz sa mi  už nemôžeš schovať do kanalizácie!“ Potkan sa pri tých slovách takmer zbláznil. Začal sa metať ešte rýchlejšie, hrýzol drôty z ktorých bola klietka urobená a prenikavo pišťal.

„To nie je žiadny Peter, to je Prašivec!“ vykríkol Ronald, ktorý sa na chvíľku prebral z omámenia  a snažil sa vytrhnúť  z pevného zovretia

„Tento pedofil sa päť rokov ukrýval v chlapčenských spálňach a priniesli ho sem práve títo chlapci.“

„On nie je len pedofil, ale aj mnohonásobný vrah, zradca a smrťožrút,“ zúril muž nazvaný Black. „A tento ohavný tvor žil  v tej istej miestnosti ako môj poplatok!“

„Pedofil?!“ výkrik zo schodiska obrátil pozornosť k hŕstke tvárí vykúkajúcich spoza rohu. Jeden z chlapcov osivel a vyzeralo to, že bude zvracať. Harry  sa tváril podobne a neveriacky civel na Ronalda.

„To ako pohlavný násilník?“ nedôverčivo sa pýtal druhý. „Tu? V našej veži?“

„Weasley priniesol do veže pedofila?“ tvár ďalšieho chlapca očervenela hnevom a bol ťahaný prvá prútik. Bolo zrejmé, že toto boli chlapci vychovaní v nemagickom prostredí a bežné varovania mali vryté hlboko do podvedomia.

„Smrťožrút! V Chrabromile?“ zvolal jeden z piatackých prefektov tváriac sa vydesene. Tak a toto je pre zmenu čistokrvný čarodejník, pretože na slovo pedofil nereagoval, ale celkom určite mu toho veľa povedalo pomenovanie smrťožrút.  Riaditeľ ich preletel pohľadom a s nevôľou sa zamračil.

„Všetci sa okamžite vrátite do svojich spální?“  rozkázal stroho a keď si nás všimol prikrčených pri kozube, jeho tvár stmavla hnevom. „To sa týka aj vás pán Potter a Lady Abrock! A vy...,“ obrátil sa k aurorom, ktorí pokojne čakali na uvoľnenie cesty z miestnosti, „ vy všetci pôjdete so mnou do riaditeľne. Toto je nedorozumenie a všetko sa vysvetlí.“

„Nie!“ Shackelbolt rozhodne pokrútil hlavou. „Podľa našich rozkazov musíme zadržaných priniesť okamžite na vyšetrovanie do ministerstva. Zvyšok  rodiny ich už tam očakáva. Sú obvinení zo závažných trestných činov a hrozí im mnoho rokov väzenia v Azkabane.“

„Vy ma musíte počúvnuť!“ zlostil sa Dumbladere. „Ja som predseda  Wizengamotu!“

„Tu nie! Tu ste len riaditeľ školy, ktorá tak ako všetky iné inštitúcie spadá pod právomoc ministerstva . Predseda Wizengamotu ste len na jeho pôde a počas jeho zasadnutia a nemáte právomoc nad žiadnym z oddelení ministerstva a už vonkoncom nie nad našim oddelením.“

„Škola nespadá pod ničiu právomoc!“ jačal riaditeľ zúrivo. „Toto je samostatná inštitúcia už od doby zakladateľov!“

„Rozprávka pre tieto deti tu . Vy veľmi dobre viete, že to už zopár storočí nie je pravda,“ krútil hlavou černoch a stlačil niekoľko krát lesklý odznak na pravej strane svojej hrude. Aurori zadržiavajúci stále podivne tichých Weasleyovcov napodobili jeho gesto a skôr, než si ktokoľvek stihol uvedomiť čo to znamená, všetci zmizli. , Prenášadlo a priamo z našej spoločenskej miestnosti!´ Ďalší mýtus neustále opakovaný v tých knihách  sa zrútil v troskách. Značná časť nášho pedagogického zboru civela na prázdne miesto a potom sa ich pohľady obrátili k riaditeľovi soptiacemu viac než  Krakatoa. Bol taký rozhnevaný, že nevládal vypovedať ani slova a tak sa len otočil a rozhrnúc ich ako Mojžíš vlny Červeného mora odkráčal z miestnosti. Portrét za sebou prirazil takou silou, že sa Tučná dáma nahnevane na neho rozkričala a jačala až kým nezmizol za ohybom chodby. Čakala som, že profesori sa budú poslušne batoliť za ním, ale napodiv to ani jeden z nich neurobil. Ich tasené prútiky vytrvalo mierili na postavu v čiernom a na ich tvárach bol výraz zúrivej nenávisti.

„Ako sa opovažujete ukázať svoju tvár v týchto posvätných sieňach po čine tak odpornom, že mi takmer neprechádza cez ústa!“ sipel profesor Flitwick, keď sa predral spoza ostatných a teraz čelil mužovi.

„Keby Dumbledore nevzal so sebou pergamen , ktorý mu dal Shakelbolt ukázal by som vám, že ja som bez viny. Ja som bol postihnutý smrťou  môjho najlepšieho priateľa, ktorý mi bol tak blízky ako brat a neskôr zradou vás všetkých. Nikto z vás mi nedal ani jedinú myšlienku a všetci ste ma nechali hniť desať rokov vo väzení. Vy všetci,“ ukázal na nich prstom, „ste vedeli, že som nič také nemohol urobiť a ďalej žiť. Nie je vám to čudné, že tu pred vami stojím a  používam  čarodejnícky prútik  napriek tomu, že som Harryho strážca?“  Všetci profesori sa teraz tvárili zmetene a prútiky v ich rukách postupne klesali dolu.

„Strážca? Môj strážca? Čo je to?“ Harry ma netrpezlivo mykal za ruku dožadujúc sa odpovede.

„Niečo ako krstný otec,“ odpovedala som potichu, ale pretože práve v tom okamžiku nastalo takmer hrobové ticho, môj hlas zaznel ako poľnica. Všetky oči sa obrátili ku mne a Lord Black  si ma veľmi pozorne prezeral so zúženými očami.

„Lady Abrock?“ spýtal sa po niekoľkých sekundách ťaživého ticha. Harry vedľa mňa na neho zízal ako na deduška z rozprávky, ktorý pútnikovi splní jeho najtajnejšie prianie. A Harrymu sa práve teraz jedno malo splniť. Krstný otec je tak blízko k rodičovi, ako je to len možné bez spoločnej DNA . Vďaka rodokmeňu mohol byť s množstvom  čarodejníkov a čarodejníc v rôznom stupni rodinného vzťahu, ale nebola to žiadna blízka rodina. Ale to sa netýkalo krstného otca, alebo teraz strážcu. To bola tá naj...najbližšia rodina hneď po rodičoch.

„Áno,“ prikývla som slušne  pretože som bola na tej istej spoločenskej úrovni ako on napriek tomu, že som bola žena. Lord Black vytiahol z tašky visiacej mu na opasku zvitok pergamenu zapečateného veľkou červenou pečaťou a podával mi ho.

„Mám pre vás list od pani Bonnesovej a súčasne by som vám chcel vyjadriť svoju vďaku.“ Chytil ruku, ktorú som natiahla, aby som prevzala pergamen, pritiahol si ju bližšie a sklonený ju úctivo pobozkal. „Dlžím vám svoj život,“ povedal ticho púšťajúc ju a usmial sa na mňa prepaľujúc ma očami. Pohľad bol taký intenzívny, že mi po chrbtici prebehli zimomriavky a tvár mi zalial krvavý rumenec. Podal mi zvitok a potom sa otočil k Harrymu. Ten sa na neho pozeral s doširoka otvorenými očami naplnenými túžbou.

„Naozaj ste môj krstný otec?“ spýtal sa a jeho hlas sa triasol.

„Áno, ja som tvoj strážca a prisahal som, že sa o teba postarám, keby sa Jamesovi a Lily niečo stalo. Odpusť, ale nemohol so tak urobiť, pretože ma po smrti tvojich rodičov chytili na ulici a bez akéhokoľvek dôkazu alebo súdneho procesu ma hodili do väzenia,  v ktorom som bol až takmer doteraz. Len vďaka zvedavej študentke,“ pozrel na mňa s úsmevom, „som sa odtiaľ dostal . Teraz môžem splniť moju prísahu a postarať sa o teba tak, ako to tvoji rodičia požadovali.“

„Strážca?“ profesorka McGonagallová sa zamračene na oboch pozerala a krútila hlavou. „Nikdy som nepočula, žeby si Potterovci vybrali pre  svojho syna strážcu. Veď preto ho Albus umiestnil u jeho jediných žijúcich príbuzných, aj keď to nebolo najdokonalejšie životné prostredie pre magické dieťa.“

„Ani ja,“ pritakával jej profesor Flitwick a ostatní ich kolegovia sa pridali súhlasným kývaním. „Prečo o tom nevieme? Taká vec by predsa bola všeobecne známa.“

„Bola,“ ozvala som sa stisnúc list pergamenu tesnejšie v hrsti. „Je to napísané v starých  novinách, ale z nejakého záhadného dôvodu to všetci zainteresovaní odrazu zabudli,“ pozrela som významne z profesorov k Lordovi Blackovi a naspäť k profesorom, ktorí na mňa odmietavo civeli. Lord Black  to pochopil prvý. Jeho oči sa odrazu prudko rozšírili a potom zúžili do tenkých štrbím.

„Vy si naozaj nepamätáte úplný čarodejnícky Obrad darovania, ktorého ste sa mnohí z vás tiež zúčastnili  ako svedkovia?“ spýtal sa a jeho hlas bol studený a trochu sa chvel napätím.

„Obrad darovania?“ Harry mykal moju ruku a dožadoval sa odpovede. Povzdychla som si a prevrátila oči.

„Harry, ty si sa do tej učebnice, ktorú nám dala pani profesorka Tigana ani nepozrel? To ťa to naozaj nezaujíma, čo sa v čarodejníckom svete normálne deje?“ Pár sekúnd na mňa prekvapene pozeral a potom sklopil oči a na lícach mu vyskočili červené škvrny.

„Tak nejak som nemal ešte čas,“ krčil plecami a skrúšene na mňa pokukoval . „Čítal som knihy o rodinách a Ron neustále dotieral so šachovnicou a potom už boli prázdniny a ja som tú knihu zabudol  v kufri,“ trúsil ospravedlňujúco . Lord Black a profesori mu však nevenovali pozornosť, pretože na seba zamračene civeli. Napokon ich tichú vojnu pohľadov prerušila profesorka McGonagallová. Jej hlas bol studený a slová padali z jej úst ako kamene.

 „Ak je to v novinách, tak sa to stalo a my budeme hľadať príčinu, prečo sme na túto udalosť všetci zabudli. Ale teraz musíte z veže odísť. Návštevy majú vyhradené priestory v miestnostiach vedľa auly a ak chcete hovoriť s pánom Potterom, musíte ísť tam. Nezabudnite, že dnes znovu začína vyučovanie a vy všetci ste ešte stále v nočných úboroch,“ napomenula študentov napĺňajúcich spoločenskú miestnosť nedbajúc, že aj ona bola oblečená v nočnej košeli cez ktorú mala prehodený  károvaný župan. „Napriek tomuto rannému prerušeniu vám nebudeme tolerovať neskorý príchod na hodiny!“ Po tomto poslednom výroku sa otočila a ženúc hlúčik profesorov pred sebou opustila miestnosť.

„Prečo aurori odviedli Rona a jeho bratov a čo sa s nimi stane?“  Harry sa spýtal v momente, keď sa obraz znovu zatvoril. Pokrčila som plecami, pretože som nemala ani najmenšiu chuť prezradiť moju zainteresovanosť v osude rodine Weasley. Našťastie sa slova chopil jeho strážca a okamžite začal plniť svoje povinnosti.

„Oddelenie pre presadzovanie magického práva práve teraz spochybňuje všetkých členov tejto rodiny pre podozrenie, že vo svojom dome vedome ukrývali jedného z nasledovníkov Voldemorta, ktorých nazývali Smrťožrútmi.  Pred štrnástimi rokmi študoval v tejto škole a v tejto fakulte a patril k vybranej skupine priateľov tvojho otca , Jamesa. Boli sme štyria priatelia, ktorí by jeden pre druhého položili životy. Aspoň my sme si to mysleli. Nevedeli sme, že máme vo svojom kruhu jedovatého hada, ktorý nás zradí tým najodpornejším spôsobom aký je možný,“ doložil a stíchol keď si všimol, že nepočúva len Harry, ale aj široký okruh študentov, ktorí sa vôbec nezberali naspäť do ich spální. „Ale nemali by sme vyrušovať tvojich spolužiakov v príprave na pracovný deň,“ pripomenul uhrančivo si prezeral chlapcov, ktorý sa okúňavo začali presúvať k schodisku. „Možno by si si mal vziať všetko čo potrebuješ na dopoludňajšie vyučovanie a tento rozhovor potom môžeme dokončiť pri raňajkách,“ navrhol a Harry nadšene akceptoval a letel hore schodmi, akoby mu narástli krídla. Aj ja som sa pobrala ku schodom do dievčenskej časti, keď ma zastavil sýty barytón. „Lady Abrock, ak budete niečo , čokoľvek potrebovať....“ Obrátila som sa a pár sekúnd som si ho ticho premeriavala.

„Možno vás čoskoro vezmem za slovo, Lord Black,“ prikývla som stúpajúc hore schodiskom .

  Riaditeľ školy v ten deň s nami neraňajkoval a aulou šumeli desiatky rozhovorov o dramatických udalostiach , ktoré sa odohrali v Chrabromilskej  veži. Harry so svojim strážcom sedel na konci stola a oživene spolu o niečom diskutovali. Moje spolubývajúce z nich nespúšťali oči a keď si Levandula po tretí krát netrafila vidličkou do úst, celkom seriózne som sa rozčúlila.

„Prestaň na nich zízať,“ tresla som príborom o stôl a vytrhla jej nebezpečný nástroj z ruky, „alebo si aspoň vezmi lyžicu, tou si možno nevypichneš tie zvedavé oči!“

„Ja nemôžem uveriť, že sme to premeškali,“ kvílila Parvati miešajúc v miske ovsenú kašu. Pri ich sledovaní neustále zabúdala, že si ju už ochutila a tak zakaždým k nej niečo pridala. Teraz to už bola takmer nerozpoznateľná zmes vhodná už len tak na cvičenie v elixíroch. Osobne by som sa neodvážila prehltnúť z toho ani lyžicu, ale ona sa o to  tiež ani nepokúšala. Keď znovu hmatala po stole po niečom, čo by tam ešte pridala, tresla som ju lyžicou po ruke. To konečne dostalo jej pozornosť. „Au! Čo robíš? To bolí!“

„Pokúšam sa zachrániť svoje raňajky,“ odvrkla som znechutene. „Chcela by som, aby zostali v mojom žalúdku pre trochu dlhšie a ty mi moje snahy veľmi účinne sabotuješ tým experimentom, ktorý máš pred sebou v tej miske. Myslíš, žeby to mohlo  vybuchnúť  ako Nevillov kotol?“ Parvati na mňa chvíľku civela akoby mi narástla druhá hlava,  pozrela dolu, zaostrila , vyvalila oči a potom prudko odstrčila misku od seba do bezpečnej vzdialenosti.  „Fuj! Čo je to?“

„Tss! Tvoje raňajky, alebo lepšie to čo si z nich počas sledovania Pottera a jeho strážcu urobila. Radšej by si sa mala sústrediť, pretože prvá hodina je Obrana s našim novým profesorom. Všetky ročníky nám závidia, že budeme mať možnosť otestovať jeho schopnosti vo vyučovaní prví. Ale ja dúfam, že bude dobrý, pretože to je auror vo výslužbe.“

„Ak ho do tej výslužby nedali pre jeho neschopnosť,“ šomrala Levandula vstávajúc spoza stola. Prehodila batoh s knihami cez rameno, šklbla z misy na stole dve jablká a netrpezlivo klopkala špičkou topánky pri čakaní na Parvati, ktorá sa nemohla rozhodnúť, ktorý banán z trsu na stole je najkrajší a tým aj najvhodnejší na konzumáciu počas prestávky.

  Profesor Ovídius Dunn bol našťastie celkom  schopný pedagóg a jeho hodina bola zaujímavá. Ja som sa teda celkom určite nenudila.  Na začiatku venoval niekoľko minút overeniu našich schopností a potom sme sa zvyšok hodiny učili uhýbať jeho bodavým čarom. Na konci hodiny mal každý z nás po tele niekoľko štípancov, ale z učebne všetci odchádzali rozveselení a rozvravení.

„Harry  dnes vyviazol najlepšie,“ konštatoval rozškľabený Neville a plesol menovaného dobrosrdečne po ramene.

„Všimli ste si, že hodina bez  Weasleyho bola oveľa pokojnejšia? Nikdy predtým som si neuvedomila, že spôsoboval okolo seba  tak veľa konfliktov,“  ozvala sa Parvati sledujúc chrbty skupinky slizolinčanov náhliacich sa na ďalšiu hodinu.

„Áno, on má veľmi konkurenčnú povahu,“ prikývla Levandula a Harry sa neveriacky zaškľabil.

„Chceš tým povedať hádavú, že?“ Levandula pokrčila plecami a zvážnela.

„Myslíte, že sa ešte vrátia do školy?“ Harry sa zamračil

„Neviem, ale Sírius mi povedal, že ak áno, berie ma zo školy a najme mi súkromných učiteľov.“

„Sírius?“ spýtala som sa zdvíhajúc obočie v otázke.

„Sírius Black, on je môj strážca,“ spresnil so šťastným úsmevom na tvári.

„Hm! Už som nad tým tiež uvažovala. Len si to predstavte...hodina elixírov bez profesora Snapeho strhávajúceho nám body len preto, lebo existujeme a dýchame jedovatý vzduch v jeho laboratóriu príliš nahlas. Abrock Castle je väčší než tento hrad a keby sa niekoľko z nás spojilo...,“ nadhodila som sledujúc ich reakciu. Na viacerých tvárach okolo mňa sa objavili zamyslené výrazy, ale  Neville pozrel na mňa so zúfalou   túžbou  . Pre neho načrtnutý scenár bol doslova rajom na Zemi .

  Prvý deň vyučovania sa  ťahal ako   roztopený kus syra. List od pani Bonnesovej som mala zastrčený v batohu, ale až do ukončenia poslednej hodiny som nenašla dostatok času a súkromia na to, aby som si ho prečítala. A tak, keď sa pred večerou moje milé spolubývajúce rozbehli zbierať najnovšie klebety a naša spálňa znovu stíchla, posadila som sa ku kozubu a zlomila pečať.

  Vážená Lady Abrock – Cochet - Balder , 

  Trochu priveľa titulov pre študentku prvého roka a priveľa záťaže , ktorá prichádza spolu  s nimi. Bola som prekvapená, keď som dostala Váš list a máte pravdu v tom, že medzi moje pracovné povinnosti nepatrí vzdelávanie študentov. Napriek tomu ma Vaše postrehy zaujali a pretože viaceré z nich sa dotýkali priamo oddelenia  ktoré vediem, rozhodla som sa prešetriť ich. Som si istá, že výsledok mojich vyšetrovaní  Ste už videla  na vlastné  oči.

  Vyšetrovanie situácie okolo umiestnenia Lorda Pottera v nemagickej rodine a záhadné  okolnosti odstránenia jeho regulárnych strážcov viedli k okamžitému odstráneniu Lorda Blacka z Azkabanu. Vzhľadom k dĺžke jeho uväznenia sme mu museli poskytnúť krátku, ale veľmi intenzívnu liečbu v nemocnici, kde mu odstránili to najhoršie poškodenie fyzické i psychické. Roky života mu už nikto nevráti, ale nakoniec sa dočká spravodlivosti. Tento prípad nebude zmietnutý pod koberček a zabudnutý! Môžem Vás ubezpečiť, že v našej spoločnosti nie je bežné, aby bol niekto uväznený bez súdneho konania. Ale  pre istotu a preto, že tento prípad by sa mohol stať precedensom, som nechala skontrolovať všetkých súčasných väzňov v Azkabane. Nič viac sme už nenašli, takže sa pokojne môžete v čarodejníckom svete udomácniť.

  Bola som veľmi znepokojená Vašim postrehom o potkanovi, ktorý už piaty rok žije spolu s jeho vlastníkmi v izbách Chrabromilskej veže. Hlavne preto, lebo tam v tomto roku žije  aj náš ,zlatý chlapec´.  Samozrejme aj kvôli zvyšku chlapcov a možno aj dievčat, ktorí by mohli byť potenciálne ohrození. Mala Ste pravdu, záhradný potkan sa podľa všetkých  informačných zdrojov dožíva maximálne štyri roky. Preto v týme vyšetrovateľov bude jeden odborník na premenu živých tvorov, ktorý rozhodne, či je Vaše podozrenie správne a či nie. Ak áno, rodinu Weasley čakajú ťažké časy.

   Ubezpečujem Vás, že tento prípad je v našej spoločnosti ojedinelý a bude veľmi dôkladne vyšetrený. Naša spoločnosť sa stará o svoj dorast a každé magické dieťa je pre nás, vzhľadom k nízkej pôrodnosti v magických rodinách,  najväčším darom a pokladom .

  Ďakujem Vám  za dôveru a  prajem Vám veľa úspechov vo Vašom ďalšom štúdiu.

                                                                                                            Lady Amélia Bonnesová

                                                                                Vedúca Oddelenia pre  presadzovanie magického práva          

                                                                                                               Ministerstvo Mágie    

  Odložila som list, oprela sa od opierky kresla a usmievala sa na plamene poskakujúce v kozube. Týmto jednoduchým ťahom som si otvorila cestu k dvom ďalším horkruxom a možnému spojencovi . Čas sa kráti , jar sa rýchle blíži a Duffy sa ešte stále neozval.

   Ťažké kroky náhliace sa chodbou ma vytrhli z myšlienok. Ukryť list bol dielom okamžiku a potom som zapínajúc si posledné gombičky na živôtiku sledovala dvere, ktoré sa náhle  prudko otvorili. Vo dverách stála profesorka McGonagallová a tvárila sa ako tehotné búrkové mračno.

„Slečna Grangerová, profesor Dumbledore vyžaduje vašu prítomnosť v riaditeľni!“ vyštekla hľadiac na mňa ako na mimoriadne hnusného chrobáka v entomologickej zbierke. ,Zaujímavé, riaditeľ používa svoju zástupkyňu ako poslíčka. Som zvedavá, či to má zaplatené, alebo je to jej osobná záľuba,´ uchechtla som sa v duchu a vzpriamila sa v kresle.

„Ale, pani profesorka, o chvíľku bude večera a ja som strašne hladná. Dnešný deň bol dlhý a náročný.“

„Hneď!“ zahrmela zlostne a ukázala do chodby odstúpiac od dverí. Pomaly, dávajúc najavo svoju neochotu, som sa zdvihla a s povzdychom kráčala za ňou celou cestou až k ošklivcovi strážiacemu riaditeľovu kanceláriu. Ten sa odsunul skôr, než mu stihla povedať heslo čo bolo znamením, že sme netrpezlivo očakávané.

,Nie veľmi dobré znamenie pre mňa´, pomyslela som si stúpajúc po točitom schodisku. Dvere do riaditeľovej kancelárie boli pootvorené a tak ich McGonagallová len odtlačila a siahnuc za seba uchopila rukáv môjho habitu a mykla ma dnu. Keby som mala oblečenú štandardnú uniformu, určite by som skončila bez rukávu.

„Hej! Čo to má znamenať!“  skríkla som a vytrhla som jej ho zo stisku. Súčasne som odskočila a takmer sa prevrhla cez stoličku, ktorá mi stála v ceste. Len tak tak som sa udržala na nohách.  Riaditeľ sedel za stolom, jeho habit mal útočnú ružovo perleťovú farbu a jeho oči mi pripomínali dva kúsky toho najtvrdšieho ľadu. ,Matka skákavá, čo som také urobila, že som si vyslúžila toľký hnev´, čudovala som sa v duchu a opatrne sa posúvala od násilnej horalky kryjúc sa za operadlom stoličky.

„Sadnite si, slečna Grangerová,“ nariadil mi riaditeľ sucho a ukázal na stolička, za ktorou som sa strategicky ukrývala. ,Tak a je to tu znovu,´ pokrútila som duševnou hlavou a prižmúrenými očami som si ho provokatívne premerala.

„Lady Abrock, ale ak sa vám to nepáči, môže to byť Lady Cochet alebo Lady Balder. Vyberte si,“ džavotala som zámerne a usadila sa na okraj tvrdého dreva. Od okna sa ozvalo znevažujúce zafŕkanie, keď mi profesorka McGonagallová dávala najavo svoju mienku, ale  riaditeľ sa ani nepohol, len uvážlivo našpúlil ústa. Znovu som sa dôsledne vyhýbala priamemu  pohľadu do jeho očí, ale bradavicu som už mala zmapovanú a počítať chlpy na jeho brade ma nebavilo. Tak som to vzala trochu krížom ponad jeho ľavé rameno priamo hľaď  na bidlo so spiacim fénixom.

„Uvedomujete si, že vaše činy spôsobili nielen tejto škole, ale aj celej čarodejníckej spoločnosti veľa nepríjemností?“ Prekvapene som zdvihla obočie a potriasla hlavou.

„Áno? Nie! A ktoré z mojich činov sú také protispoločenské? Všetko čo som od vstupu do čarodejníckeho sveta urobila je v súlade s jeho zákonmi alebo zvykmi. Tak na ktorý z mojich činov teraz poukazujete?“

„Váš nápad dať si spraviť úplný rodokmeň spôsobil , že teraz ho chcú mať všetci!“ 

„Nerozumiem  prečo v tom vidíte problém, pani profesorka,“ obrátila som sa k nej a tvárila sa nechápavo.  „Každý má na to predsa právo!“

„Ale teraz sa všetky čistokrvné rodiny cítia zahanbené,“   riaditeľ na mňa hnevlivo mračil.

„Zahanbené? A čím, prosím vás?“

„Verejným dôkazom, že aj v ich rodinných líniách sa vyskytli šmukli.“ To ma naozaj naštvalo.

„To nie je hanba ak sa dieťa narodí bez mágia. Za to nikto nemôže . Skôr by sa mali hanbiť za to, ako s nimi  zaobchádzali. A boli to ich deti, mäso ich mäsa,  krv ich krvi. V okamžiku keď zistili, že nemôžu používať mágiu ich  hodili  mimo rodín  a nestarali sa,  či a ako prežijú. To je podľa môjho názoru oveľa väčší dôvod hanbiť sa.“

„Nie je dôležité, čo si myslíte, pretože vy tomu proste  nemôžete  rozumieť,“ odmietol ma povýšeným mávnutím ruky.

„Ja sa snažím,“ ohradila som sa posúvajúc sa nenápadne  po hrane stoličky, ktorá ma začala nepríjemne omínať.

„Tak, že vynášate dôverné informácie o škole poza náš chrbát?“ zamiešala sa znovu profesorka McGonagallová , ktorá pomaly obišla stôl a postavila sa vedľa riaditeľa.

„Nič som nevynášala, ja som sa len opýtala kompetentnej osoby na problém, ktorý ma zaujímal.“

„Presne! Toto je škola a ak niečomu nerozumiete, vašim prvým informačným zdrojom majú byť vaši profesori a nie zamestnanci ministerstva. Viete si vy vôbec predstaviť, akú mienku si o nás teraz všetci utvoria. A nielen o nás, ale o celej škole!“

„Lady Abrock,“ hlas riaditeľa teraz znel oveľa mäkšie a to ma znepokojilo, „ak  ste mali podozrenie, že sa deje niečo zlé,  prečo ste s tým nešli  za vedúcou vašej fakulty, profesorkou McGonagallovou? Alebo za mnou?“

„Ako som mohla,“ ohradila som sa zamračene. „Profesorka McGonagallová je tiež animágus a preto som usúdila, že o mužovi v chlapčenských izbách vie a súhlasí s tým.“

„Ako ma môžete obviniť z niečo takého!“ prskala profesorka rozčúlene.

„Vy ste vedúca našej fakulty a určite viete o všetkom, čo sa vo veži odohráva,“ pripomenula som jej pokojne a sledovala červeň, ktorá jej začala zalievať líca a krk. A vy,“ obrátila som sa k riaditeľovi, „o vás sa hovorí, že viete o všetkom, čo sa deje v celej škole. Tak ak ste obaja tak dobre informovaní, ako som si mohla myslieť niečo iné, než že sa všetko odohráva s vašim súhlasom?“

  Bolo zaujímavé sledovať, ako sa obaja teraz krútili neochotní priznať farbu. V konečnom dôsledku z toho nijako nemohli vyjsť dobre. Ak o všetkom vedeli boli vinní spoluúčasťou a ak nie, neplnením si ich pracovných povinností. V celku som chápala, že boli obaja na mňa takí rozhnevaní. Vedela som si živo predstaviť, ako sa ich na to pýta pani Bonnesová , alebo výbor guvernérov školy. To by pre nich nemusela byť práve príjemná beseda.

„Nemali by ste robiť unáhlené predpoklady,“ odvrkol riaditeľ a prísne si ma premeriaval. „Uvedomujete si, že ste tým listom zničili povesť váženej čistokrvnej čarodejníckej rodiny? Všetkých teraz podrobujú výsluchu ako zločincov, ich  rodina sa stane cieľom senzácie chtivých novinárov a útokov rozhnevaných rodičov. To vám ich vôbec nebolo ľúto?“

„Bolo, trochu bolo, ale tých chlapcov vo veži , ktorí boli možno po nociach znásilňovaní a následne im bola vymazaná spomienka na tie hrozné udalosti,  mi bolo ľúto viac. Neviem kam až sa ťahal súhlas členov rodiny, ale viem celkom určite, že tí chlapci by sa určite  nezúčastňovali na takých aktivitách dobrovoľne.“

  Obaja profesori na mňa civeli nesúhlasne a smutne potriasali hlavami nad mojim nedostatkom ľútosti, ale to ma skutočne netrápilo. Viac ma zaujímalo, prečo vlastne som tu a to som sa dozvedela v nasledujúcom okamžiku.

„Slečna Grangerová,“ profesorka McGonagallová trúsila slová ako kusy kameňov dopadajúcich na moju hrdo vztýčenú hlavu, „vaše činy poškodili meno školy a profesorského zboru. Stŕham preto Chrabromilu sto bodov a budete slúžiť väzbu s profesorom Snapeom každý večer po celý nasledujúci mesiac.“ ,Buch! Tak taký náklad som neočakávala. Body nech vezme čert, ale mesiac väzby? A v kobkách? No nazdar!´

„Okrem toho,“ pridal sa aj riaditeľ, „tento  trest oznámime vašim rodičom a po ukončení väzby budete podmienečne vyhnaná zo školy na jeden týždeň. Dúfam, že si z toho vezmete ponaučenie,“ dodal vstávajúc. Teraz sa nado mnou týčili obaja dosť  hrozivo na to, aby  slabšej povahe povolili zvierače. A tak, aby som im urobila radosť a konečne sa odtiaľto dostala, sklonila som hlavu a bez slova prikývla. To ich evidentne upokojilo dosť na to, aby ma milostivo prepustilo zo svojich pazúrov.

„Môžete ísť slečna a nezabudnite, že vaša väzba začína dnes večer hneď po večeri,“ pripomenula mi McGonagallová, keď som vstala z tvrdej hrany a plazila sa k dverám . Sotva som za sebou zatvorila dvere, uľahčene som si vydýchla a zbiehajúc schodisko, pokrčila som plecami. ,Dáko bolo, dáko bude, ale domáce vyučovanie začalo mať pre mňa stále väčšiu apeláciu. Tak a teraz som našla predmet hodný môjho záujmu a výskumu. Žiaľ, bude to musieť chvíľku počkať,´ povedala som si a zamierila priamo do Veľkej siene, pretože čas na večeru sa čoskoro skončí a ak mám po večeri slúžiť väzbu, budem potrebovať množstvo sily.