Snívať je dovolené

10. Kruhy na vode

  „Gradus ducio alvi!“  dýchala som takmer nečujne a s prútikom ukrytým v dlani kreslila jednoduché zakliatie. Útla vlna mágie sa preliala cez Ronalda náhliaceho sa naprieč spoločenskou miestnosťou bez toho, aby to zaznamenal. Šuchla som prútik späť do puzdra , dohnala Levandulu a zavesila sa do nej.

„Tešíš sa na Rokville?“

„Samozrejme! Musím kúpiť ešte zopár vecí skôr, než pôjdeme domov. Moja mama zbožňuje  ochutené cukrové brká a potrebujem pergamen, niekoľko fľašiek atramentu a nové brko. Ja prisahám, že sa všetci profesori proti nám spikli,“ rozčúlene mávala rukami. „Toľko domácich úloh nemá žiadny iný ročník, len my. A môžeš mi veriť, že som si to overila niekoľkonásobne. Aj keby som každý deň urobila jednu, nemám šancu to stihnúť.“

„To je jednoduché,“ pokrčila som plecami a pridala do kroku, aby sme dostihli Parvati. „Sme tri, tak si ich rozdelíme. Každá urobí úlohy z tých  predmetov, v ktorých je najlepšia a keď sa vrátime do školy, len ich trochu upravíme, aby neboli rovnaké.“

„Hermiona!“ zvolala Levandula, zastavila sa a zízala na mňa širokými belasými očami s úžasom. „Ty si génius! Samozrejme, prečo ma niečo podobné už nenapadlo? Takto budeme mať trochu voľného času s rodinami,“ rapotala radostne. Keď sme dohonili Parvati a zavesili sa na jej ruky z oboch strán,  Levandula jej nadšene, ale ticho reprodukovala náš prázdninový plán a ona ho práve tak nadšene odsúhlasila. Sotva sme  prešli cez dvere  do auly, Levandula sa zamračila a zrýchlila krok ťahajúc nás za sebou.

„Hej! Čo sa deje?“  Parvati trochu zaspätkovala brzdiac ju , ale Levandula sa neohrozene šinula ďalej.

„Ideme neskoro,“ vrčala znechutene , keď preletela pohľadom chrabromilský stôl zavalený obrovskými horami jedla. „Všetky miesta sú už plné,“ dodala bolestne. „Prečo musíme byť v Chrabromile?“ skučala dosadajúc na jediné voľné miesta oproti Ronaldovi , ktorý sa napchával, akoby práve opustil brány koncentráku.

„To je zrejmé, sme hrdé a odvážne, ale prečo je tu on?“  odfrkla Parvati  a rýchle si pritiahla podnos s dolkami a misku malinového džemu.

„Nechápem, ako sa sem vôbec dostal,“ šomrala Levandula namrzene neodtŕhajúc pohľad od svojho taniera. Dnes žiadna z nás nechcela byť hladná. Čakal nás dlhý deň a niekoľko sendvičov , ktoré nám domáci škriatkovia zabalili do balíka so suchým obedom, boli ako psovi mucha.

„To by ma tiež zaujímalo,“  zahučala som súhlasne a šľahla pohľadom k Potterovi, ktorý sedel oproti mne. Usmiala som sa a keď mykol hlavou k Ronaldovi, krátko som prikývla.  Niekoľko sekúnd si ma prezeral s prižmúrenými očami, ale potom sa uškrnul a znovu sa pustil do jedla  s oveľa väčšou chuťou. Netrvalo to dlho a jedlo zo stola zmizlo, ako jarný sneh pod lúčmi slnka.  Plné boli nielen naše žalúdky, ale aj ruksaky, ktoré sme niesli prevesené cez plece. V mojom bolo okrem oficiálneho balíčka ešte aj džemové koláčiky a niekoľko jabĺk. Levandula ukoristila trs banánov a Parvati  zabalila do obrúskov ešte niekoľko sendvičov . Všimla som si, že Potter nás usilovne napodobuje a strká do ruksaku ovocie, ktoré zostalo v mise. Ronald sa ešte stále napchával, ale na jeho čele sa perlili malé kvapôčky potu, ktorý mu začal stekať po spánku dolu tvárou. Bol bledý a krútil sa neposedne v kresle, akoby sedel v mravenisku. Odrazu vstal odsotiac stoličku, niečo nezreteľne zahuhlal a bežal preč prepletajúc sa pomedzi odchádzajúcimi študentmi nešetrne odhadzujúc stranou každého, ktorý sa mu priplietol do cesty. Sledovala som ho pohľadom a ticho sa rehotala, až kým nezmizol za dverami. Ronald Weasley dnes celkom určite nepôjde do Rokville. Keď sme vychádzali z auly videli sme dvoch druhákov vybiehať z chlapčenskej toalety. Obaja si držali prstami nosy a strašne sa smiali obzerajúc sa späť. Potter chvíľku  nerozhodne postával  neďaleko dverí, ale potom sa zvrtol na päte a rozbehol sa k saniam čakajúcim pred hlavnými dverami

  Cesta do Rokville a aj dedina samotná boli zavalené hrubými vrstvami snehu. Sane ťahané testralmi svišťali po povrchu sotva zanechávajúc stopu a zo všetkých sa ozýval smiech a veselé výkriky. Sedeli sme zabalené v mäkkých kožušinách, vietor   hvízdajúci okolo bol studený, ale  do vnútra  košín sa z neho  vďaka kúzlam dostalo len málo. Stačilo to však na to, aby sme cítili sviežosť zimného rána a vôňu borovíc lemujúcich cestu. Rokville pokrytý hrubou vrstvou snehu vyzeral akoby vypadol priamo  z rozprávky  o Snehovej kráľovnej a vzhľadom k tomu, kde som teraz bola som začínala pochybovať, či je to naozaj len rozprávka.  Rad saní sa točil na malom námestí pred bankou a všimla som si, že mnohí študenti vystupujúci zo saní ,  zamierili priamo tam.

„Ideš s nami?“ spýtala sa Levandula, keď sa aj naše sane zastavili a vybalila sa z kožušinovej prikrývky.

„Nie, musím do banky. Ja vás niekde  nájdem,“ ukázala som na zástup vystupujúci hore mramorovými schodmi. „Dnes bude v banke nával tak neviem, ako dlho mi to bude trvať.“

„Fanj,“ kývla Padma s úsmevom. „Okolo obeda nás celkom určite nájdeš U troch metiel,“ dodala a  vykročila vymetenou cestičkou vedúcou naprieč námestím. S úsmevom som zamávala dievčatám a pridala sa k zástupu mieriacemu k banke.

„Hermiona!“ Zastavila som sa na schodíku a otočila sa zvedavá, ktorý z chlapcov si pamätá moje meno. Pomedzi prichádzajúcich študentov sa prepletal Potter. Rezký , studený vietor mu zhodil kapucňu plášťa z hlavy a jeho vždy rozhárané čierne vlasy sa mu smiešne krútili  okolo uší červených chladom. S nevôľou som pozrela na jeho štandardnú uniformu a pokrútila som hlavou.

„Potter!“ prikývla som v pozdrave, ale on sa len uškrnul.

„Harry, volám sa Harry!“

„Hmmm! Dobre, ak sa vzdáš toho nepríjemného ryšavého prívesku, môžeš ma nazývať Hermiona,“ prikývla som milostivo a to mu na perách vyvolalo ďalší úškľabok.

„Možno a možno on sa vzdá mňa, ak sa dnes večer objavím vo veži s rodinným prsteňom na ruke,“ povzdychol si, chytil ma za lakeť a viedol ma do tepla banky. Trochu ma to prekvapilo, ale dáma nerobí rozruch na schodisku a tak som sa nevzpierala.

„Ak je vaše priateľstvo postavené na takých vratkých základoch, prečo ešte vôbec existuje? Vieš dobre, že on nie je tvoj priateľ!“

„Bol môj prvý priateľ, ktorého som stretol, keď som vstúpil do magického spoločenstva.“

„Fráza, nič nehovoriaca fráza,“ odvrkla som znechutene. „Zato, že si sa s ním stretol pred všetkými ostatnými neznamená, že už nedáš nikomu inému príležitosť. A vôbec, klobúk sa celkom určite zmýlil. Mal ťa dať do Bifľomoru! Si lojálny za hranice zdravého rozumu,“ odvrkla som hľadajúc medzi goblinmi Poongoota.

„Ach! Lady Abrock, som zranený,“ škľabil sa tisnúc si ruku na srdce.

„Nebuď,“ ohrnula som nos a mykla hlavou ku  stolíku, pri ktorom sedel jeden z goblinov zaoberajúcich sa rodinnými správami. „Zameraj svoju pozornosť tam a veľa šťastia,“ popriala som mu mieriac k dverám vedúcim do hĺbky banky. Poongloot už kráčal chodbou k dverám ozdobeným veľkou menovkou.

               Vedúci správ najvznešenejších a starobylých rodín Abrock, Cochet, Balder

 Vstúpila som do kancelárie  s úsmevom a so záujmom  obzerala jej luxusné vybavenie. Kamenné steny pokrývali gobelíny a tapisérie znázorňujúce vojenské úspechy rodín. Rodina Balder zrejme  bojovala najčastejšie na mori , pretože  na gobelíne s ich erbom bola votkaná námorná bitka. V popredí bola loď s hranatou plachtou, na ktorej žiarilo stúpajúce slnko. Veľký mahagónový stôl bol založený fasciklami a rolami pergamenov, na dlážke sa rozprestieral hrubý perzský koberec  a na ňom stálo niekoľko čalúnených kresiel. Miestnosť osvetľovali hrubé sviece a vyhrieval kozub, v ktorom praskal veľký, napoly zhorený klát tvrdého dreva. Poongoot mi pokynul ku kreslu stojacemu vedľa písacieho stola, pohybom ruky poslal všetky zložky do registratúry skrytej za stolom a so spokojným úsmevom sa usadil vo vysokej stoličke. V tom okamžiku sa dvere otvorili a vošiel menší goblin s veľkým podnosom. Bol na ňom ružový čajový servis a tanier rôznorodých koláčikov. Položil ho na stôl predo mnou  a bez slova znovu odišiel.

„Čaj?“ Poongloot ukázal na podnos ťahajúc zo zásuvky tenkú zložku. „Vonku je celkom chladno.“

„Iste, ale za tých pár minút saňami od hradu k banke som nestihla ani vychladnúť a ani vyhladnúť. Ale čaj bude pekný,“ prikývla som zalievajúc obe šálky horúcou aromatickou tekutinou.

„Musím priznať, že váš ťah s výtvorom úplného dedičského rodokmeňa rozvíril hladinu týchto stojatých vôd,“ začal otvárajúc zložku pred sebou. „Správa o aktivácii troch najvznešenejších rodín sa rozšírila rýchle a niekoľko veľmi významných čistokrvných čarodejníkov požadovalo od vedenia našej banky ich potvrdenie alebo vyvrátenie. Samozrejme sme ich s radosťou potvrdili . Následok týchto činov vidíte okolo seba,“ mávol rukou k vybaveniu miestnosti. „Som prekvapený, že ste ešte nedostala ich ponuky na uzatvorenie únie. Ale predpokladám, že prídu čoskoro, len čo bude známy celkový finančný stav vášho dedičstva.“

„Ponuky založené na finančnom stave mojich klenieb nie sú vítané,“ zavrčala som znechutene opierajúc sa do kresla . Odpila som malý dúšok čaju  a povzdychla si v jeho príjemnej chuti. „Okrem toho neviem, aký je ich celkový finančný stav. Bolo už dokončené ocenenie všetkých položiek nachádzajúcich sa v nich? Aká je cena mitrilu v súčasnosti?“ 

„Jeden gram mitrilu má v súčasnosti hodnotu 52 Galleónov , 12 Siklov a 36 Knutov. Jeden prút o hmotnosti jedného kilogramu má teda hodnotu 52 714 Galleónov a 12 Siklov. Vo vašej klenbe sa nachádzajú mitrilové prúty v celkovej hmotnosti 3232 kilogramov. V zlate je to 17 039 445 Galleónov a 7 Siklov.“ Poongloot sypal čísla ako z rukáva a ja som doslova onemela. Nikdy ma nenapadlo, že tento ľahučký  striebristý materiál má až takú hodnotu. „To je samozrejme len cena čistého mitrilu. Vy však vlastníte aj bane  a náleziská drahých kameňov. Tie teraz skúmajú naši odborníci. Ich posudky by mohli byť k dispozícii v priebehu niekoľkých týždňov. Potom môžeme odhadnúť, koľko vzácnych kovov sa z nich ešte dá vyťažiť a tým aj ich trhovú hodnotu. Odhliadnuc od ceny nehnuteľného majetku, ako ste vyjadrili váš záujem ponechať si to, ocenili sme už len zvyšné drahokamy, šperky, mince a nápojové zložky. Tento váš hnuteľný majetok  má cenu 11 301 015 Galleónov , 11 Siklov a 21 Knutov. Zbrane, lode a nehnuteľný majetok ako domy , statky a rezervácia sú zatiaľ ešte bez pevnej ceny, pretože vaši škriatkovia ešte neukončili ich obnovu. Do týchto nehnuteľností boli presunuté obrazy, nábytok, koberce, porcelán , knihy a pergameny a samozrejme aj dekoračné predmety nachádzajúce sa v klenbách, ako gobelíny a tapisérie. Reprodukcie niektorých z nich sú v tejto kancelárii, aby reprezentovali vážnosť a bohatstvo rodín, ktoré zastupujem.“

  Teraz sa mi hlava točila a na mozgu sa mi robil uzol. Potrebovala som čas usporiadať všetky tieto fakty v hlave a myslieť triezvo a racionálne. To bohatstvo by mohlo byť omamujúce , ale v skutočnosti mi to nepatrilo. Ja, tak ako Poongloot, som bola len jeho správcom. Mojou úlohou bolo opatrovať a rozmnožovať majetok pre budúce generácie a budúcnosť troch magických rodinných línií.

„Uch!“ vyrazila som po chvíli, keď som znovu nadobudla hlas. „To je veľa peňazí.“

„To zďaleka nie je všetko,“ Poongloot mi venoval vzácny zubatý úsmev, ktorý ma prinútil trochu cúvnuť v kresle. Moja reakcia ho viditeľne pobavila, pretože sa usmial ešte širšie. Jeho ostré zuby mi veľmi pripomínali žraločie a to mi nahnalo zimomriavky pozdĺž chrbtice. Goblin sa chrapľavo zarehotal a tlačil otvorenú zložku ku mne. „Ako ste správne poznamenala, to je naozaj veľa peňazí. Iste si pamätáte, že moja úloha nekončí pri finančnom poradenstve. Tým, že ste ma poverili spravovať vaše správy, stal som sa aj vykonávateľom poslednej vôle  rodín Abrock, Cochet a Balder.  A budúcnosť týchto troch rodín závisí aj od ich súčasnej finančnej situácie. Rodina Abrock  zanechala dostatočný majetok , s ktorým môžeme disponovať a rozmnožovať opatrnými investíciami. Rodina Balder na tom tiež nebola zle a verím, že môžeme pokračovať  v ich podnikaní so zložkami ďalej. Je to odvetvie, ktoré nemá príliš veľkú konkurenciu, ale budeme musieť zamestnať skupinu zberačov, ktorí prečešú rezerváciu aby sme vedeli, s čím môžeme počítať. Oprava skleníkov postupuje veľmi dobre a v niektorých škriatkovia už znovu osadili základnú zostavu magických rastlinstiev. Čo mi robí starosti je stav financií rodiny Cochet . Okrem nehnuteľností, ktoré nič nevynášajú je majetok takmer neexistujúci a to je pre budúcnosť tejto rodiny skutočne nevyhovujúce.“

„Ale,“ prerušila som ho netrpezlivo mávajúc rukou, „tak tie peniaze proste rozdelíme na tri časti a je to! Tak, aby všetky tri rodiny mali rovnako. Ja si neprajem, aby jeden z mojich budúcich synov  trpel núdzou len preto, že sa narodil druhý, alebo tretí!“  Poongloot však potriasol odmietavo hlavou.

„Takéto rozhodnutie nemôžete urobiť a ani ja. Čo môžeme je investovať nejakú sumu z finančných zdrojov rodiny Abrock do podnikania rodiny Cochet. S týmito peniazmi potom môžeme narábať tak, aby sa čo najrýchlejšie a najviac rozmnožovali a zväčšovali majetok rodiny.“ Vytriešťala som na goblina oči a neveriacky krútila hlavou nad bláznovstvom magického sveta.

„A čo ja? Aké financie mám k dispozícii ja? Mám vôbec nejaké?“

„Samozrejme, vy môžete používať desať percent z celého finančného aktíva majetku. To je dosť na pokrytie vašich potrieb a zvyšok môžete tiež investovať podľa vášho priania.“  Stisla som pery a zamračila sa. Z obrovského množstva peňazí som mohla používať pre osobnú potrebu len  zlomok, ale ak budem šikovná, niečo sa s tým dá urobiť.

„V poriadku, otvorte mi osobitnú klenbu a tie peniaze tam presuňte. Takto sa nám financie nepomiešajú, keď ich budem niekde investovať,“ rozhodla som po chvíli premýšľania.

  Ďalšiu hodinu sme rozoberali rôzne investičné  možnosti . S niektorými som súhlasila, s niektorými nie. To bude studený deň v pekle ak ja budem súhlasiť s investovaním do konkurenčných firiem. Ale nakoniec, po pomerne dlhom slovnom súboji ma Poongloot presvedčil kúpiť akcie veľkej klenotníckej firmy pre Abrock , niekoľkých lekární pre Balder a firmy na  výrobu metiel a pensieve pre Cochet.  Keď som odchádzala z kancelárie, hlava sa mi točila z množstva čísiel a na krku ma chladil kľúč od mojej novej klenby.

  Veľká hala banky bola preplnená množstvom študentov. Väčšina z nich už držala v ruke zvinuté pergameny s veľkými pečaťami banky , veľmi živo medzi sebou diskutovali a spokojne sa usmievali.  To potvrdzovalo moju teóriu o genetickom základe mágie, čo na skutočne potešilo. Očakávam, že to urobí dosť veľké vlny na stojatej hladine tejto zakonzervovanej spoločnosti.

   Prešla som magickou bariérou v otvorených dverách banky, pritiahla tesnejšie plášť a keď som siahla po kapucni upútal moju pozornosť veselý chichot. Preletela som pohľadom postavy na schodisku podo mnou a len jedna z nich stála nehybne a otriasala sa smiechom. Chlapec v tmavo modrom tenkom plášti držal pred sebou rozprestretý pergamen s rodokmeňom a stále hlasnejšie sa chichúňal. To ma zaujalo a tak som zamierila k nemu. Stačilo pár krokov a typická spleť čiernych vlasov mi prezradila jeho totožnosť. , Potter! Ale čo je na jeho rodokmeni také smiešne? A prečo si vôbec dával robiť rodokmeň?´

„Harry?“ zavolala som prekrikujúc vietor. Obzrel sa, prikývol mi a znovu sa vrátil k pergamenu, ktorý mu plápolal v rukách. , Ak ho čo najskôr nestočí, vietor mu ho vytrhne,´  napadlo ma pri pohľade na trepotajúci sa list. Až potom som si všimla, že na jeho prstoch červených od chladu sa blýskajú tri  hrubé prstene. ,Wou! Ronald Wealey preletí plafónom ako Mefistofeles. Toto nikdy nepredýcha. Alebo možno pukne závisťou? No v každom prípade to bude zaujímavý pohľad sledovať, akú škálu červenej a fialovej vie ten chlapec vytvoriť na svojej tvári.´

„Hermiona,“  Harryho hlas znel neobvykle radostne, „ pozri sa na toto!“ zvolal a strčil mi rodokmeň pred tvár. „Neveril som vlastným očiam, ale je to pravda. Naozaj sa nechcem vrátiť k Durleyovcom, ale malo by to cenu len pre strčiť im rypák do ich vlastného hnoja. Celý môj život mi nemohli prísť na meno, pretože som magický a pozri sa na to, oni sú tiež. Nie sú síce čarodejníci, ale šmuklovia je dosť blízko. Obaja sú! Aj teta Petúnia a dokonca aj strýko Vernon. A aj ich cenný Dudly je magický. Hoci...,“ tu sa zarazil a pozrel na mňa trochu zmetene, „tu je zapísaný červenou farbou a to znamená, že Dudly je čarodejník? Nikdy som ho nevidel urobiť ani malinký kúsok mágie,“ jeho hlas sa strácal vo vetre a medzi obočím sa mu vytvorila hlboká ryha. „Prečo nedostal list z Rokfortu?“

„Možno je jeho mágia príliš slabá na čarovanie, ale príliš silná na šmukla. Možno s pravým čarodejníckym prútikom by dokázal urobiť niektoré slabšie kúzla, ale neprešiel by ani prvým ročníkom a tak ho nepozvali,“ pokrčila som plecami a potom som sa zastavila pri myšlienke, ktorá sa mi zdala byť obludná. „Alebo možno niekto, kto vedel ako tvoja teta a strýko nenávidia mágiu , zablokoval  mágiu tvojho bratranca ako protislužbu.“

„Ale prečo by to niekto robil?  To by mohol urobil len silný čarodejník a čo by čarodejník mohol chcieť od mojej tety?“

„Nie ťažké uhádnuť,“ uškrnula som sa schádzajúc zo schodíkov. Harry roztržito skrútil pergamen a kráčal za mnou. „Povedal si, že teta ťa nechcela v dome, ale napriek tomu si tam býval. Keby tak veľmi nechcela, mohla tvoje ubytovanie vyriešiť iným spôsobom, ale ona nie. Tak čo by tak ten čarodejník mohol od nej chcieť?“ Harry sa zastavil a zamračil sa.

„Myslíš, že ma vzala a poskytla mi miesto žiť výmenou za zaviazanie Dudlyho mágie?“ Prikývla som, ale on len neveriacky potriasal hlavou. „To nemôže byť pravda, oni sú moji jediná žijúca rodina!“

„Naozaj?“ Teraz som na neho neveriacky civela ja. ,Chlapec nevie čítať?´ „Videl si ten svoj rodokmeň? Čítal si ho vôbec? Si príbuzný s polovičkou čarodejníckeho sveta a som hlboko presvedčená, že by sa medzi nimi našlo niekoľko slušných rodín, ktoré by sa o teba postarali oveľa lepšie, než tvoja teta, ktorá nenávidela tvoju matku, mágiu a teba s ňou.“ Rázne som otvorila dvere na obchode s oblečením, vzala ho za ruku a vtiahla dnu. Naša beseda ho tak zaujala, že si vôbec nevšimol, kam ideme a teraz sa prekvapene rozhliadal okolo seba. Majiteľka obchodu  pri zvuku zvončeka vykukla spoza závesu a žiarivo sa na nás usmiala.

„Lady Abrock, vitajte, nečakala som vás tak skoro. Chýba vám niečo v šatníku?“

„Ani neviem,“ usmiala som sa krčiac plecami. „Požijeme, uvidíme. Nemám ani najmenšiu predstavu, čo všetko budem v budúcnosti potrebovať, ale som spokojná lebo vy máte moje miery a všetko čo treba mi dokážete rýchlo a kvalitne ušiť. Tak nie, ale priviedla som vám nového zákazníka. Tu Lord Potter potrebuje celý nový šatník zodpovedajúci jeho spoločenskému postaveniu v súčasnej dobe,“ postrčila som Harryho dopredu a on sa na mňa pozrel s očami ako tenisové loptičky.

„Čože? Ja? Ja nič nepotrebujem, ja mám všetky predpísané habity...,“ habkal a pokúšal sa odísť. Ja som však držala pevne a postrkovala som ho k stupienku, kde sa už netrpezlivo triasol krajčírsky meter.

„No veď! To je o čom hovorím. Máš všetky predpísané habity , ale tie sa nehodia pre Lorda. Okrem toho potrebuješ ešte niekoľko ďalších. Ja sama neviem čo všetko potrebuješ a tak ťa zverím do spôsobilých rúk pani Irmy.“ Napriek jeho protestom som ho dotiahla  k stupienku a postrkovala, až kým nevystúpil hore. Niekde medzi dverami a stupienkom sa nám spoločným úsilím podarilo stiahnuť z neho plášť a vrchný habit. Starostlivo som ich poskladala a položila na pult. Meter hneď skočil do akcie a tak som sa usadila vedľa so spokojným úsmevom na tvári. Harry na mňa z výšky vrhal vražedné pohľady, ale ja som sa len uškŕňala.

„Čo to má byť? Prečo si ma sem dovliekla?“ syčal zúrivo oháňajúc sa pred dotieravým metrom, ktorý sa mu práve ovíjal okolo stehien pod lemom košele.

„Pretože to nikto iný neurobí,“ odsekla som pokojne. „Raz si lord a tak tu nemôžeš obchádzať ako nejaký vandrák. Musíš reprezentovať a to nemôžeš urobiť v handrách.“

„To sú celkom nové habity,“ ohradil sa nedotklivo a mračil sa na mňa.

„Iste, iste, ale nie dosť dobré pre lorda. Všimol si si niekedy, ako sa oblieka taký Malfoy? A on je len dedič! Ty si lord a si v spoločenskom postavení  vysoko nad ním. Tak to musíš ukázať a to všetkými prostriedkami presne tak, ako to predpisuje protokol.“

„Protokol? On na to existuje nejaký protokol?“ spýtal sa vydesene trhajúc za meter vinúci sa mu okolo krku.

„Samozrejme že existuje?“ Narovnala som sa a zamračene si ho premerala. „Čo pre Merlina robíš na hodinách Etikety? Hráš piškvorky? “ Previnilý výraz na jeho tvári mi povedal všetko, čo som potrebovala poznať. Weasley!

„Začínam ľutovať, že som ťa poslúchol,“ šomral si popod nos a to ma skutočne rozčúlilo.

„Naozaj? Povedal by si to do tváre tvojim rodičom? Povedal by si im, že uprednostňuješ zábavu s Weasleym pred prijatím dedičstva, ktoré ti zanechali?“ Moje slová vyzneli trochu hrubo a Potter sa krútil skoro ako  ten magický meter. Vtedy som si uvedomila, že predo mnou stojí dieťa. Samozrejme, že sa chce baviť.  Pravdepodobne nikdy nemal možnosť byť dieťaťom , hrať sa a zabávať sa s priateľmi. Je príliš mladý na povinnosti, ktoré so sebou prináša emancipácia. On ju akceptoval len preto, aby sa za každú cenu vyhol návratu do domu svojej tety. Vôbec ho nenapadlo, že s výhodami musí prijať aj množstvo povinností a teraz je vydesený. Bude potrebovať pomoc niekoho, ktorý s týmito povinnosťami vyrastal a vie sa v čarodejníckej spoločnosti pohybovať ako ryba vo vode. Áno , Potter bude potrebovať pomoc svojho krstného otca.

„Nie, iste že nie, ale je to priveľa,“ trúsil zahanbene. Hodila som rukou a s povzdychom som prešla cez katalóg látok, ktorý mu pani Irma ponúkla.

„Nikto nehovorí, že to musíš urobiť všetko naraz. Ale musíš si uvedomiť, že čas ktorý je ti daný, musíš vedieť správne využiť. Je čas na prácu a je čas na hru a zábavu. Nikto na svete sa nemôže len hrať a zabávať. Teda, nikto len Ronald Weasley. On je šiesty syn a preto nemá šancu na získanie nejakého spoločenského postavenia. To je dôvod, prečo sa ťa drží ako repíč.“ Herryho tvár pri mojich slovách stuhla a skrútila sa bolesťou.

„On je môj priateľ. On bol prvý chlapec môjho veku, ktorý sa ku mne správal slušne.“

„A čo bola jeho prvá otázka, keď sa dozvedel tvoje meno?“ zaútočila som okamžite. Harry sa zamračil a zliezol zo stupienka.

„Spýtal sa ma, či mám jazvu,“ pripustil váhavo, našpúlil ústa a prehraboval si už aj tak našuchorené vlasy.

„Tak? Nevidíš to? Najviac ho zaujímalo, či naozaj máš jazvu. A čo keby si ju nemal? Čo je Potter bez jazvy spôsobenej smrteľnou kliatbou? Kam sa ľudia pozerajú, keď ťa vidia? Kam sa pozeral on? Je naozaj tvoj priateľ, alebo sa len chce priživiť na tvojej sláve?“ Pomaly som listovala v katalógu označujúc látky vhodné pre jeho habity a vždy, keď som položila otázku, chvíľku som počkala, aby som mu dala možnosť reagovať.

„Nikdy som nemal žiadneho priateľa. Dudly a jeho gang terorizovali každého, kto sa opovážil čo i len hovoriť so mnou. Je niečo zlé so mnou, že nikto nechce byť mojim priateľom? Naozaj ma každý chce len použiť?“

„Nie, každý nie, ale Weasley áno. Keby bol tvojim skutočným priateľom snažil by sa spoznať ťa a rozumieť ti.“

„Kúzla chcete tie isté, ako  na vašom šatníku?“ Pani Irma mi vzala katalóg z ruky a pozrela na mňa s očakávaním.

„Môže byť,“ prikývla som spokojne. „Remene , pásy a čižmy môžu byť z dračej kože a nezabudnite na správne označenie. To je Potter...,“ pozrela som spýtavo na Harryho, ale ten len nechápavo na nás civel.  „Ach!“ povzdychla som si nečujne a prevrátila oči. Pani Irma sa uškrnula, ale potom sa pozorne prizrela prsteňom na jeho rukách.

„Tieto  erby poznám,“ ukázala na dva z prsteňov. „Lev  patrí k rodine  Potter, medveď  s korunou je rodina Montage, aj keď ten sme už veľmi dlho nevideli , ale tento...,“ zamračene študovala dva meče skrížené cez hrubý kmeň dubu v striebornom poli, „tento  si nepamätám,“ šomrala a mávajúc rukou vyzvala hrubú knihu z police pod oknom.

„To je erb rodiny  Evans. Patrí rodine mojej matky, ale ona sa o dedičstvo nikdy neprihlásila.“

„Zrejme ju nikdy ani nenapadlo, že aj ona má čarodejnícke pozadie,“ poznamenala som sledujúc, ako majiteľka pripravuje účet. Harry  odtlačil svoj prsteň do vosku na spodnej hrane pergamenu a po uistení, že celý šatník bude dodaný v priebehu týždňa, som mu konečne dovolila opustiť obchod.

„Uf! Vieš o tom, že si trochu panovačná?“ spýtal sa, keď sme sa znovu predierali oproti studenému vetru k ďalším obchodom.

„Možno,“ uškrnula som sa na oplátku a ukázala na výklad kníhkupectva. „Ale teraz máš základné vybavenie nutné pre čarodejníka tvojho postavenia. Tie knihy ktoré som ti požičala si môžeš nechať a odporučila by som ti, aby si sa podrobnejšie oboznámil s históriou všetkých rodín, ktoré teraz spadajú pod tvoju právomoc. Vieš, hlava rodiny má celkom dosť moci nad členmi rodiny a to nielen nad tými najbližšími. Možno sa budeš čudovať, kto všetko ti je rodina. Ale skôr než začneš rozhodovať o ich životoch, musíš sa veľa naučiť o živote v spoločnosti a ľudských vzťahoch. Nie je jednoduché byť dospelý hlavne ak máš jedenásť a ešte si nemal možnosť byť dieťa.“

„Všimol som si,“ prikývol ustarane. „Nemal som veľa času preštudovať si ten rodokmeň podrobne, ale vyzerá to tak, že každý je tu príbuzný ku každému.“

„Skoro,“ zasmiala som sa schovávajúc tvár v kapucni. „Ešte niečo,“ chytila som ho za ruku a pritiahla do závetria domu okolo ktorého sme prechádzali. „Teraz máš veľa zodpovednosti , ale musíš sa hlavne postarať o seba. Počas zimných prázdnin by si mal navštíviť Svätého Munga na dôkladnú lekársku prehliadku, očkovanie a korekciu zraku. Predpokladám, že budeš niekoľko mesiacov užívať viacero elixírov na vyrovnanie poškodenia spôsobené tvojimi rodinnými príslušníkmi, ale ak to neurobíš, poškodenie môže byť trvalé. Dostaneš sa tam kozubom , alebo Rytierskym autobusom. Kozub má väčšina čarodejníckych domácností a nech budeš v ktoromkoľvek so svojich domov, bude tam kozub pripojený na sieť. Autobus privoláš ak uchopíš svoj prútik a zdvihneš ho hore nad hlavu. Cestovné je okolo  jedného Galleóna, ale počula som, že to nie je príliš príjemný zážitok.“

„Ale pani Pomfreyová...,“  odporoval trochu omámene Harry, ale ja som prudko potriasla hlavou.

„Nie! Pani Pomfreyová nemá povinnosť poskytnúť ti elixír na korekciu zraku, výživový  alebo rast stimulujúci nápoj. Ona ti neponúkne očkovanie proti bežným čarodejníckym chorobám ako sú dračie kiahne alebo červený mor, pretože to robia rodičia a opatrovníci detí dávno pred ich príchodom sem do školy. My sa o to musíme postarať sami pretože som si nevšimla, žeby sa o to niekto iný starať chcel. A hlavne teraz, keď si nekonvenčný je to tvoja povinnosť. Som si istá, že sa rád zbavíš okuliarov a iste nechceš byť stále najmenší a najchudší v celom ročníku.“ Harry chvíľku zamračene premýšľal nad tým čo som mu povedala, ale napokon prikývol.

„Dobre, myslím že máš pravdu . Naozaj sa ich...,“ ukázal na okuliare, ktoré mu neustále kĺzali z nosa , „rád strasiem ak sa to dá. A ak by som mohol pár centimetrov narásť, tiež by som sa nahneval. Ale ja stále nemám rád nemocnice.“

„Kto má?“ uškrnula som sa otáčajúc sa mimo. Harry okamžite vykročil  tiež pokukujúc na mňa zvedavo. Po chvíľke som to už nevydržala. „Čo?“ spýtala som sa zachytiac ďalší kosý pohľad.

„Nič,“ pokrčil plecami priťahujúc si plášť bližšie k telu. „Ja len...ako si sa zbavila Rona? Nikde ho tu nevidím.“

„Weasley?“ uchechtla som sa pobavene. „To bolo celkom jednoduché. Pán Weasley preťažuje svoj organizmus množstvom nezdravých potravín a tak som mu zariadila  malé prečistenie. Môžeme len dúfať, že neupchá hradnú kanalizáciu,“ prehodila som otvárajúc dvere krčmy. Zohriate maslové pivo bol ten pravý nápoj , ktorá pani Rosmerta  podávala v chladnejšom počasí a ja som sa naň celkom tešila.

„Kanalizáciu?“ Harry sa na chvíľku zastavil, potom sa mu oči na okamžik rozšírili poznaním a vzápätí sa búrlivo rozosmial. „Ach, hahahaha!  To je podarené! Hahahaha! To je prečo tí chlapci tak vyleteli z tej kúpeľne?“ burácal prehýbajúc sa v páse .

  Pristúpila som k pultu a objednávajúc nápoje som sledovala, ako sa potkýna k jednému z voľných stolov  neprestávajúc sa smiať. Obzrela som sa po miestnosti a keď som videla dievčatá sediace v rohu, mávaním som ich volala k sebe. Najskôr trochu otáľali, ale potom vzali poháre a presunuli sa k nám. O chvíľku sme sedeli všetci okolo jedného stola a popíjali Rosmertine horúce pivo. Po trochu nemotornom začiatku sa rozhovor obrátil k najhorúcejším správam. Napriek krátkosti času Levandula a Parvati priam pretekali množstvom informácií, o ktoré sa horúčkovite túžili s niekým podeliť. Napokon náš rozhovor tiekol celkom  nenútene a Harry zapadol medzi nás práve tak hladko,  ako ruka do starej obnosenej rukavice.

  Spiatočná cesta po popoludní naplnenom nakupovaním bola tichá. Všetci sa unavene chúlili v kožušinách a sotva čakali na teplo a útulnosť spoločenských miestností a ubytovní. Parvati zívala a ani Levandula nebola tak čiperná ako obvykle. Aj moje nohy boli nezvykle ťažké a bola som rada, že nás sane  priviezli až ku vchodu do hradu.

„Som unavená,“ sťažovala sa Padma a zavesila sa do sestry trochu pevnejšie. Tá ju namrzene striasla a zamračila sa.

„Ja tiež,“ odvrkla stúpajúc po schodoch. Hlavný vchod bol otvorený a davy študentov  prúdili dnu . Starší študenti boli napriek únave dosť čulí , smiali sa vtipkovali.  

„Hej, Armand!“ volal Michal Oliwa , šiestak z Chrabromilu mávajúc zvinutým pergamenom na ktorom visela veľká pečať Gringott. Jeden z chlapcov v hlúčiku Slizolinčanov sa obrátil a pohrdlivo ohrnul peru keď videl, kto sa to opovažuje nazývať ho tak familiárne na verejnosti.

„Ja sa nepamätám, žeby som ti udelil právo nazývať ma menom,“ odsekol a znovu sa otočil k priateľom, ktorí  všetko  pozorne sledovali.

„Prečo by si mal? Veď medzi rodinou to nie je potrebné ani podľa najprísnejšieho z protokolov, bratranec.“

„Rodinou?“ Armand sa teraz prudko zvrtol a jeho oči metali na rozosmiateho Michala zúrivé blesky. „Ako sa opovažuješ! Moja rodina je čistá! “ syčal sinavý zúrivosťou. Vymanil sa z kruhu priateľov a hrozivo pokročil smerom k Michalovi.

„Samozrejme že je,“ súhlasil mladší chlapec spokojne a uškŕňajúc sa znovu zamával pergamenom. „Moja tiež a k môjmu obrovskému prekvapeniu sa jej členom tiež, bratranec.“

„Klameš! To nie je pravda!“ soptil Armand a v jeho ruke sa objavil prútik . „V mojej rodine nie sú ani humusáci a ani muklovia!“ Z Michalovej  tváre  zmizol úsmev a jeho rysy stvrdli.

„Iste,“ prikývol pohrdlivo, „ale je tam celý rad šmuklov, za ktorých ste sa hanbili a ktorých ste vyhodili z domu ako odpad.  Ale či sa vám to páči a či nie, šmuklovia sú potomkovia čistokrvných rodín a ako takí sú aj oni považovaní za čistokrvných. Mágia sa neriadi vašimi fanatickými štandardami, ona má svoje vlastné pravidlá a  tak aj moja rodina je čistokrvná, drahý bratranec a ty si jej členom. Preto je to moje právo nazývať ťa menom,“ dokončil s úsmeškom obzerajúc sa po hlúčiku kamarátov stojacich okolo neho.

„Klameš!“

„Klamem? Skutočne? Chceš to vidieť na vlastné oči?“ Michal prižmúril oči a prútik, ktorý teraz zvieral v ruke nemieril na Armanda, ale na pergamen s jeho rodokmeňom. „Gemino!“ dýchol nezvučne  a mávol prútikom okolo pergamenu.  Jeho priateľ stojaci vedľa neho zachytil padajúci duplikát a podal mu ho s obočím zdvihnutým v nehlučnej otázke.  Michal pokojne zastrčil originál rodokmeňa za opasok a jeho pohľad pri tom skenoval holé steny haly. „Tak sa pozri sám, či naozaj klamem. A keď už sme pri tom, všetci sa môžu pozrieť!“ zvolal, predral sa cez dav študentov, ktorí sledovali  incident a pristúpil k stene. Armandove oči sa rozšírili zdesením. Zdvihol prútik, aby ho zastavil, ale skôr než stihol urobiť čokoľvek, Michal mávol prútikom . „Sciphidia continuus!“ Pergamen vyletel z jeho ruky, rozprestrel sa a prilepil sa na kamennú  stenu.

„On to tam prilepil natrvalo,“ šepol chlapec stojaci vedľa mňa a oči sa mu odrazu rozžiarili škodou. „Ale to je v skutočnosti výborný nápad!“ zvolal, zhodil z pleca batoh a vytiahol vlastný zvitok pergamenu. Vlnou prútika ho  znásobil a ďalšou vlnou ho prilepil vedľa Michalovho. „My sa nemáme za čo hanbiť! Nech sa všetci pozrú!“

„Nie, my naozaj nie,“ ozývalo sa halou a vzápätí množstvo študentov mávalo prútmi zdvojujúc vlastné rodokmene, ktoré dnes získali v banke. Rad pergamenov nalepených na stene bol stále dlhší a tváre študentov z čistokrvných čarodejníckych rodín postupne bledli.  Šum rozhovorov na chvíľku zmohutnel, ale nakoniec únava prekonala nadšenie a dav tiesniaci sa v hale začal pomaly rednúť.  Stála som pred stenou polepenou pergamenmi a na tvári som mala  široký úsmev.  ,Toto celkom určite pohne stojatými vodami,´ tešila som sa a  v duchu som si medlila ruky, ako mi všetko pekne vychádza. O niekoľko dní  odchádzajú študenti domov . To je dosť času na to, aby si každý s pohode preštudoval všetky tieto rodokmene a mohol o tom doma rozprávať. Počas sviatkov sa rodiny stretnú a reči sa budú šíriť stále ďalej. Som presvedčená, že niekto z dospelých do toho zainteresuje ministerstvo a samozrejme tlač. , Áno, áno, všetko sa darí podľa očakávania. Michal mal skutočne dobrý nápad,´ prikývla som svojim myšlienkam a vykročila s veľkému schodisku doháňajúc dievčatá. Zajtra sa k už existujúcej zbierke rodokmeňov vystavených vo vstupnej hale celkom určite pridá aj ten môj.