Snívať je dovolené

8. Mágia rodiny

Grimmauldovo námestie číslo 12 – Londýn

  „Je mi tak ľúto, že sme nemohli s tebou hovoriť skôr,“ povzdychla si Lily stierajúc slzami zmáčané líca. Časť z nich boli slzy bolesti, ale iná časť smiechu. Tie tiekli, keď im Harry rozprával o svojich dobrodružstvách , ktoré prežil počas rokov navštevujúc Rokfort spolu so svojimi dvomi najlepšími kamarátmi. James pri tých slovách viditeľne rástol  a žiaril ako lampáš, ale jej srdce sa často zvieralo úzkosťou.

„Ale ... my sme spolu hovorili,“ nesúhlasil Harry s úsmevom. „Boli to síce udalosti, pri ktorých mi tuhla krv v žilách, ale vaše povzbudenie mi dodalo síl na prekonanie strachu.“

„Áno?“ James sa prekvapene naklonil dopredu oprúc si hlavu o plece manželky . „Kedy?“

„Už som to spomínal,“ láskavý úsmev sa rozlial po Harryho tvári , keď prešiel prstami po celej dĺžke prútika spomínajúc na zlatú klietku  oddeľujúcu dvoch bojovníkov od zvyšku mužov ukrytých za ich striebornými maskami. „Na cintoríne, keď Voldemort po druhý krát vzrástol. Naše bratské prúty sa zamkli a vy ste vyšli ste z jeho prútika hneď po Cedrikovi  a pomohli ste mi uniknúť.  Po druhý krát sme sa videli , keď som kráčal do Zakázaného lesa  postaviť sa  Voldemortovi. Musel som dovoliť mu, aby ma  zabil.“

„Čože?“ Namaľované postavy takmer vypadli z obrazu, ako sa vrhli k mladíkovi stojacemu pred kozubom. Aura postávajúca bokom sa prudko mykla a vytreštila na neho oči ako dve tenisové loptičky a sánka jej v údive ovisla. ,Bratské prúty? Čo je to za nezmysel? Harry ešte stále nepochopil, že nič také nemôže existovať? Koľko bratov by potom mal prútik vyrobený z chvosta jednorožca? Dvesto?´

„Boli ste tam všetci,“ Harry spomínal hľadiac do diaľky nevšímajúc si pozdvihnutie, ktoré svojimi slovami vyvolal. „Vy obaja spolu so Síriusom a Remusom ste išli so mnou a povzbudzovali ma...,“ pokračoval stále tichšie.

„Vylúčené!“ kričala Lily vydesene. „Už si niekedy videl rodiča, ktorý by pokrikoval a povzbudzoval vlastné  dieťa  dobrovoľne kráčať v ústrety  smrti? Nič také by mi neprešlo cez pery bez ohľadu na môj stav bytia! Ja som obetovala svoj život, aby si ty mohol žiť, nie aby si zomrel!“

„To je absolútna blbosť!“ ozvalo sa od dverí a všetky hlavy sa automaticky obrátili k nim kontrolujúc, ktože to prišiel do domu v takej neskorej hodine bez toho, aby ho ozubie zastavilo. „Za nič na svete by som ti nedovolil kráčať k istej smrti. Okrem toho, nie je to možné preto, lebo ja som nebol mŕtvi a tak som tam v žiadnom prípade nemohol byť!“ vyhlásil mladý muž, ktorý akoby vypadol z druhého obrazu zaveseného nad kozubom. Za ním stál jeho brat a vedľa neho sa chúlil  unavený a vyčerpaný  Kreacher. Harry pri pohľade na nich zbledol a pohľad vyvalených očí mu  vydesene skákal od obrazu k mužom teraz kráčajúcim naprieč izbou.

„Sí...Sí...Sírius? Ale to predsa nie je možné! Ja som videl...na vlastné oči som videl, ako si prepadol cez závoj!“

„Správne,“ Sírius sa zastavil pár krokov pred ním a blahosklonne prikývol. „ Preletel som cez závoj po zásahu kliatbou od mojej drahej sesternice Belatrix. Čakal som smrť, ale našiel som život a zdravie. A nielen to, našiel som tam aj svojho brata. Harry, zoznám sa, toto...,“ ukázal sa druhého muža, „toto je môj mladší brat  Regulus.“

„Ale...ale...,“ Harry žmurkal, mával rukami a napokon zmetene pozrel na Auru, „on by mal byť tiež mŕtvi. Ako sa dostal za závoj?“

„Všetky tieto otázky ti môže zodpovedať  Kreacher,“ s povzdychom hodila nervózny pohľad k hodinám a otočila sa k dverám. „Ja už musím ísť. Je naozaj neskoro a sľúbila som otcovi, že sa vrátim hneď po polnoci.“

„Ešte chvíľku počkaj, ja naozaj ničomu nerozumiem,“ prosil nasadiac svoj najlepší šteňací vzhľad, ktorému žiadne z dievčat nedokázalo odolať. Ale Aura len prevrátila oči a pokrútila hlavou. „Zajtra môžeme hovoriť, alebo lepšie povedané dnes?“ kývla k hodinám, kde sa veľká ručička práve prevalila cez šestku.

„Možno ešte chvíľku,“ ozval sa kultivovaný hlas spoza Síriusa. „Neverím, že sme sa už stretli,“ pozrel vyzývavo  k bratovi, ale ten len pokrčil plecami. Harry na nich niekoľko sekúnd nechápavo zízal vyslúžiac si ďalšie gúľanie očami od Auri.

„Mal by si nás predstaviť,“ postrčila ho šeptom a pokrútila nad ním odovzdane  hlavou . „Myslela som, že ťa to už prešlo,“ zaúpela a pevne mu stisla biceps.

„Au! Čo robíš, to bolí!“ zavil, odskočil a začal si trieť postihnuté rameno.

„Prepáčte, páni, ale on za to väčšinou nemôže. Vyššiu koncentráciu očistného elixíru mu už dať nemôžem a tak sa musíme obrniť trpezlivosťou. Možno by sme ho mohli šupnúť za ten závoj na chvíľku,“ doložila premýšľavo  a keď videla, ako mu oči znovu vyskočili z jamiek a sánka poklesla, zvonivo sa rozosmiala. „Neboj sa Harry, zvládneme to napokon aj bez závoja,“ upokojovala ho, keď sa konečne prestala chichotať. Potom sa otočila k bratom a s úsmevom podala ruku Síriusovi. „Ja som Aura Ollivanderová.“

„Sírius Black,“ predstavil sa žmurkajúc na ňu zvodne a zdvihol podávanú ruku k perám. Jeho sivé, búrkové oči sa zavŕtavali do strieborných dúhoviek dievčaťa, ale ona sa len usmiala a otočila sa k jeho bratovi. „Nevedel som, že starý Ollivander mal takú rozkošnú dcéru,“ šomral Sírius nespúšťajúc z nej oči , keď jeho mladší brat vzal jej ruku a zdvihol ju k ústam.

„Regulus Black,“ mladík jej zľahka položil pery na kožu  ukláňajúc sa . Jeho oči boli trochu tmavšie, rysy tváre trochu ostrejšie, ale bol práve tak pekný ako jeho starší brat. „Je potešenie stretnúť sa s tebou, slečna Ollivanderová.“ Aura trochu zružovela, prikývla a obrátila sa k Harrymu.

„Už naozaj musím. Zajtra začínam trénovanie  s mysľomisami a podľa všetkého to bude odsávanie. Prídem okolo šiestej a môžeme hovoriť o všetkom, čo dnes nestihnete,“ prisľúbila a kývajúc na rozlúčku zmizla za dverami. O minútku zahučal oheň v kozube a Sírius sa s rozsvietenými očami pozrel na svojho krstného syna šúchajúc si pri tom ruky.

„Tak, odkiaľ a ako dobre poznáš čarovnú slečnu Ollivanderovú?“

Ministerstvo mágie – úradovňa ministra- Londýn

  Veľká zasadačka bola takmer plná. V čele dlhého stola sedel minister Kingsley Shacklebold a po oboch jeho stranách vedúci všetkých oddelení. Pravda, teraz v čase núdze to boli často aj jediný pracovníci veľmi zoštíhleného ministerského personálu. Len Oddelenie záhad neprepustilo ani jedného z nevýslovných, pretože by ich už nikdy nemuseli získať späť a minister ich požiadavku s váhaním odobril. Pred každým účastníkom tohto nočného zasadnutia ležal hrubý zvitok pergamenu, ktorý väčšina z nich práve dočítala. Čakajúc na ostatných , väčšina zúčastnených sedela sklesnuto v kreslách  a ponuro hľadela na text, akoby to ich pohľady mohli vymazať, alebo dokonca zmeniť na niečo iné. „Myslím, že každému z vás je teraz jasné, že sme na mizine,“ vyhlásil minister sotva posledný z čítajúcich zdvihol hlavu. „Financie nám sotva stačia na túto,“ ukázal okolo stola s krátkym gestom,   „prevádzku a podľa analytikov nemáme v ani nádej, že sa to v dohľadnom čase zmení k lepšiemu.“

„Prečo?“ spýtal sa Piker, vedúci Oddelenia magických hier a športov, ktorý bol v súčasnej dobe jeho jediným zamestnancom. Po tomto zasadnutí bol odhodlaný žiadať o prijatie niekoľkých pracovníkov do jeho oddelenia a teraz videl, ako sa jeho nádeje topia ako sneh pod horúcimi lúčmi slnka. ,Ako to mám všetko stihnúť?´ pýtal sa sám seba v duchu a zúfalo si potrel spánky, aby odohnal narastajúcu bolesť hlavy.

„Pretože naša krajina utrpela v poslednej časti občianskej vojny oveľa väčšie škody, ako sa na prvý pohľad zdalo,“ odpovedal jeden z dvoch mužov zakuklených v dlhých šedivých plášťoch. Oddelenie záhad ani  teraz, v tomto kritickom období neodhalilo identitu ich zamestnancov.

„Je to skutočne také zlé?“ spýtal sa trochu nedôverčivo Fred Cornet, vedúci Oddelenia medzinárodnej spolupráce . „Len jedna tretina? Nepomýlili ste sa?“

„Nie, ja si dokonca myslím, že sme čísla trochu nadhodnotili,“ odtušil druhý nevýslovný sucho cvrknúc prstom do role pergamenu. „Počítajte so mnou. Množstvo ľudí, ktorí zahynuli počas prvej vojny s Riddlom a jeho prívržencami sa postupne počas jeho dočasnej porážky čiastočne vyrovnalo zvýšenou mierou pôrodnosti, spôsobenou pravdepodobne búrlivými oslavami. Ľudia sa nebáli mať deti a populácia začala narastať, ale Riddle povstal znovu a bol ešte bláznivejší než predtým. Na oboch stranách vojny zahynulo množstvo rodín. Obsadenie ministerstva prinieslo nezmyselné procesy a uväznenie stoviek dospelých a detí prichádzajúcich z nemagického pozadia. Ak prežili a mali sa kde vrátiť, hromadne opúšťajú ostrovy.“

„Pani Dolores Umbridgeová spôsobila našej krajine za niekoľko mesiacov práve toľko škody, ako Riddle so všetkými jeho prívržencami počas niekoľkých rokov,“ pritakal druhý nevýslovný a väčšina mužov a žien okolo stola sa otriasla pri mene šialenej fanatičky, ktorá si teraz odpykávala doživotný trest v Azkabane.

„Ďalšiu stratu vytvoril útek skoro všetkých Riddlových prívržencov, ktorí vzali so sebou nielen ich rodiny , ale aj majetok. Dá sa predpokladať, že s návratom už nerátajú a preto ani my s nimi nemôžeme počítať. Boli to väčšinou príslušníci najstarších čistokrvných rodín a ich odchod ochromil prácu Wizengamotu,“ pridal sa minister s povzdychom. „To isté môžeme povedať o ekonomike. Množstvo tovarov a služieb na ktoré sme boli zvyknutý bude chýbať. Budeme sa musieť uskromniť.“ Tieto slová umlčali všetky protesty a v miestnosti sa ozývali len vzdychy a šuchot pergamenu, ako sa niektorí pokúšali nájsť niečo pozitívne, čo by zmäkčilo tvrdosť ministrových záverov.

„Čo navrhujete?“ ozval sa po chvíľke Tom Burke, vedúci Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva. Muži a ženy okolo stola zdvihli hlavy a s očakávaním pozreli na ministra. Ten pod váhou pohľadov ťažko prehltol, ale potom napriamil ramená a odvážne si všetkých premeral.

„Musíme ľuďom povedať pravdu. Všetci majú právo vedieť, prečo na trhu nie sú niektoré tovary a prečo nenájdu služby, na ktoré boli zvyknutí. Ale aby sme predišli nepokojom musíme im dať nádej, že tento stav je dočasný.“

„Je?“ prerušila ho Elena Etgombová sediaca neďaleko a predklonila sa v kresle s pátravým pohľadom v očiach. „Je dočasný, alebo to je len medový motúz, ktorý im budeme ťahať popod nos?“

„Ja dúfam, že časom sa so situáciou vyrovnáme,“ odpovedal diplomaticky .

„Musíme ľudí povzbudiť, aby mali viac detí,“ nadhodil  Cornet  a mračil sa keď videl, ako na neho niektorí zo spolupracovníkov zazerajú.

„A ako by si to chcel urobiť?“ Elenin hlas ho prebral z myšlienok. Pokrčil plecami a zamyslel sa. „Bez funkčného Wizengamotu..,“ rozhodil rukami a potriasol hlavou.

„Myslíš nejaký zákon?“  

„Ani nie, skôr prestavbu celého zákonodarného zboru. Musíte pripustiť, že v posledných rokoch to bolo skôr bojisko a my potrebujeme niečo celkom iné. Máme tam množstvo voľných miest a dokonca aj zostávajúci členovia držia viac hlasov ako jeden a niektorí sú tam už pár desiatok rokov. Čo keby sme to celé zrušili a vytvorili niečo nové?“

„Niečo nové? Hm, to nie je taký zlý nápad,“ prikývol minister a pohodlne sa usadil sledujúc s prižmúrenými očami, ako sa vedúci oddelení jeho ministerstva dohadujú.

Grimmauldovo námestie číslo 12 – Londýn

„On to naozaj urobil?“ vykríkol prekvapene Sírius, keď pozrel na prvú stránku Denného Proroka a uvidel veľký, hrubo vytlačený nadpis nad článkom, ktorý prinášal úplnú a ako bolo uvedené aj pravdivú  analýzu stavu  ich spoločnosti.

„Musím sa priznať, neveril som, že to spravia,“ odtušil Harry, keď mu ponad plece čítal úvodník a prekvapene krútil hlavou nad niektorými závermi uvedenými  v článku.

„Neviem, minister vyzeral dosť odhodlane,“ prehodil Regulus , široko zívol a prehrabol si vlnité vlasy, ktoré mu teraz trčali do všetkých strán. Neprítomne vzal šálku tmavého čaju, ktorý mu ponúkol Kreacher a fúkajúc na hladinu, s chuťou  ho odpíjal malými dúškami. Niekoľko hodín spánku , ktoré si doprial po bohatom obede mu len pripomenulo , že to bol necelý deň, čo ho verný rodinný  domáci škriatok vytiahol spoza závoja. Po  celý zvyšok noci hovorili o všetkom, čo sa stalo počas rokov ich neprítomnosti  a ráno ich Harry odprevadil k ministerstvu. Tam samozrejme spôsobili obrovský rozruch a ešte viac hovorenia. Položil šálku a unavene si potrel tvár obidvomi rukami, potriasol hlavou a zošuchol sa do stoličky pri stole, na ktorom sa už začínali vŕšiť podnosy naplnené chutnými a voňavými jedlami. Harry to všetko trochu znepokojene pozoroval, ale napokon len pokrčil plecami a s povzdychom si naplnil tanier. Sírius zahĺbený do  novín si to nevšimol, ale Regulusovi to neuniklo.

„Čo je to?“ spýtal sa siahajúc po tanieri.

„Čo?“ Harry zdvihol hlavu od jedla a zamračil sa.

„Prečo ťa znepokojuje množstvo jedla na stole?“ Harry prestal jesť a na chvíľku uvažoval, či mu má povedať pravdu. Nakoniec usúdil, že skôr či neskôr sa to aj tak dozvie.

„V duchu som počítal, či nám zásoby vydržia, kým mi ministerstvo vyplatí mesačné štipendium,“ poznamenal a znovu sa zahryzol do pečeného mäsa. Také lahôdky si nemohol dovoliť často a tak sa snažil náležite si ich vychutnať.

„Prečo by si mal potraviny platiť z tvojho štipendia?“ posledné slovo vyslovil neisto, pretože význam mu trochu unikal a vedel len toľko , že to má niečo spoločné  s  peniazmi. „Prečo si nevezmeš galleóny z klenby?“

„Pretože v klenbách žiadne peniaze už dávno nie sú. Čo nevzal Dumbledore, vzali goblini ako náhradu za poškodenie banky v čase vojny. S Kreacherom žijeme z toho, čo zarobím a z malého štipendia poskytovaného pre mňa ministerstvom.“  

„Pracuješ? Ty máš popri tréningu čas na nejakú inú prácu?“

„Uhm! V noci,“ potvrdil Harry, keď prehltol.

„V noci?“ zastarel sa Sírius, odložil noviny a zamračil sa. „Tréning aurorov je teraz taký mäkký, že vládzeš ešte v noci pracovať?“

„To nie, ale ak chcem jesť, musím pracovať,“ Harry pokrčil plecami nevšímajúc si, ako na neho obaja muži zarazene civia.

„Ak v tvojich klenbách nie sú peniaze, prečo si nevezmeš z tých, ktoré  sú v našich  klenbách?“

„Pretože Dumbledore stihol za ten rok vybrať všetky klenby lepšie než nifler. Zostala v nich len ozvena.“

„Ale to je...,“ obom mužom nestačili slová na vyjadrenie pocitov, ktoré nimi teraz lomcovali.

„Áno, to je,“ prikývol Harry ládujúc sa, akoby nemalo byť zajtra. V tom sa Sírius zaškľabil ako malý diablik a začal sa pochechtávať.

„Čo je? To ťa tak pobavilo, že sme bez peňazí?“ oboril sa na neho Regulus, ale jeho starší brat sa už valil smiechom.

„Hahahahaha! To je naozaj podarené! Hahahahahaha...haha! Viem si predstaviť, ako sa ten starý cap tváril, keď našiel naše klenby prázdne,“ vyrážal pomedzi rehot slová, ktoré mu bolo len ťažko rozumieť.

„Ako? Tam už nič nebolo? Kde sa to zlato podelo? Naša rodina bola predsa jedna z najbohatších...,“  bľabotal Regulus  strkajúc do brata, ktorý  teraz už takmer vil od smiechu. Harry na to zízal s otvorenými ústami a mierne vypúlenými očami.  Trvalo to hodnú chvíľu než  bol Sírius znovu schopný hovoriť súvisle. Zozbieral sa z podlahy, kam sa zvalil , keď sa prehol smiechom, utrel si tvár zaliatu slzami a vypil na ex plnú šálku studeného čaju. Regulus celý čas stál nad ním s rukami prekríženými na hrudi a netrpezlivo poklopkával špičkou topánky.

„Ak sa pamätáš,“ obrátil sa k Harrymu, „bol som tu zatvorený skoro dva roky. Znovu  vo väzení, len bunka bola väčšia. Nemohol som nič robiť, hoci som sa pokúšal a to ma privádzalo k šialenstvu. A tak som aspoň pozorne počúval každé slovo, ktoré padlo v tomto dome. Albus si neuvedomoval rozsah rodinnej mágie a moje možnosti špionáže, keď som sedel v pracovni. Dával si pozor, ale aj tak som počul dosť na to, aby som začal byť podozrievavý. Veľké sumy peňazí bežali okolo  a bol som si istý, že nepochádzali z Albusovej klenby. Jeho rodina nebola nikdy bohatá a po uväznení jeho otca klesli na úroveň Weasleyovcov. Tak odkiaľ tie peniaze pochádzali? To mi neustále vŕtalo hlavou a napokon som  z čisto bezpečnostných dôvodov  urobil to , čo tvoj starý otec.“

„Môj starý otec? Čo urobil?“

„Zabezpečil všetok svoj  majetok tak, že jeho dedič sa k nemu dostane až keď dosiahne určitý vek. To sa samozrejme nikdy nestalo.“

„Ale účtovná kniha hovorí niečo iné,“ odporoval Harry. „Videl som napísané čierne na bielom, že ako môj magický strážca predal úplne všetko. Obsahy klenieb, zeme a aj budovy na nich postavené.“

„Nie, nemohol to predať. Nikdy nebol tvojim strážcom a aj keby bol , nemohol predať niečo, čo si nevlastnil. A ty to všetko budeš vlastniť až keď dosiahneš stanovený vek. V jeho vlastníctve bolo niekoľko klenieb a nehnuteľností, ktoré zdedil od  ostatných členov rodiny, ale väčšina sa vrátila  k tvojmu starému otcovi ako rodinný majetok. To, kde dosiahli jeho chamtivé paprče boli osobné klenby teba a tvojho otca a matky. V nich  boli peniaze, niekoľko užitočných predmetov domácej potreby , magických artefaktov  a odpisov niektorých kníh z rodinnej knižnice.“

„Chceš povedať, že si zaviazal celý náš majetok?“ zasipel Regulus  priškrtene a zúrivo šermoval rukami.

„Nie,“ Sírius sa  opäť diabolsky zachechtal a oči  mu plápolali škodou, „nemohol som ísť do banky , tak som všetko z klenieb vypratal. Zostalo tam pár kúskov haraburdia a kôpka galleónov, aby to nebolo také podozrivé.“

„Tak, kde je to všetko?“ naliehal Regulus.

„Tu,“ vyhlásil Sírius pompézne a ukázal prstom na dlážku.

„Ty si uložil všetko naše zlato do suterénu? Merlin spodky, všetko je preč! Nepočúval si, keď Harry rozprával, ako to tu smrťožrúti vyrabovali?“

„Nebuď smiešny,“ odvrkol mu brat a znechutene potriasol hlavou. „Samozrejme do tajnej časti pod suterénom.“

„Tam je nejaká tajná časť?“  Harry prestal jesť a so záujmom sa vztýčil. „Preliezol som toto miesto skoro po kolenách, ale nič také som nenašiel.“

„Keby si našiel, nebolo by to tajné. Si ešte príliš mladý,“ pripomenul pochechtávajúc sa. „Keby sme sa tu neobjavili, vchod by sa sám ukázal v okamžiku tvojich dvadsiatich piatich narodenín. Takže nie sme bez peňazí, ale aj tak, drahý brat,“ obrátil sa k Regulusovi, „musíme spoločne otvoriť rodinný statok. Starý otec ho uzamkol pretože si myslel , že rod momentálne nemá dediča. Je našou povinnosťou obnoviť dobré meno rodiny a mena. Sme poslední mužskí potomkovia a musíme sa postarať, aby naše meno nezaniklo, keď už Kreacher tomu venoval toľko úsilia. Kto z nás bude dvoriť nádhernej slečne Ollivanderovej? Hodíme si galleónom, alebo ju necháme rozhodnúť, ktorého z nás by mala radšej?“

„Sírius!“ vykríkol Harry rozhorčene. „Aura je moja najlepšia priateľka! Nič podobné neurobíte!“

„Presne,“  omladnutá tvár jeho krstného otca sa na neho škerila s diabolským úškľabkom, „ona je tvoja najlepšia priateľka. Nepovedal si, že je tvoja priateľka, však? Alebo by si jej  chcel dvoriť ty?“ spýtavo zdvihol obočie a zvedavo si ho premeral. Harry sklonil pohľad do taniera a jeho tvár zalial tmavý rumenec.

Nora – Vydrník sv.  Dráb – Devon

„Artúr!“ zvrieskla Molly Weasleyová, keď rozbalila noviny, ktoré jej práve dodala sova a zazrela nadpis  pod veľkým obrázkom ministra.

„Čo sa stalo?“ zvolal jej manžel, ktorý vybehol z kúpeľne s prútikom v ruke  pripravený na boj, nohavice  držiac druhou rukou a tvár biela ako hárok  papiera. Keď videl Molly mávajúcu novinami prudko sa nadýchol, do tváre sa mu znovu vrátila farba a spustil prútik. „Kričíš, ako keby nás prepadla horda Smrťožrútov. Ešte teraz mi srdce bije ako zvon a udiera sa o hrudnú kosť. Čo je v tých novinách také mimoriadne, že si ma musela tak vydesiť?“ frflal zapínajúc si nohavice, ktoré nosil pod pracovným habitom. Ministerstvo šetrilo kde sa dalo a klimatizácia pracovala len niekoľko hodín denne.  Vzduch v miestnostiach  bol čoskoro horúci napriek rozľahlosti chodieb . Hlavne jeho kancelária bola úzkoprsá a natlačená stohmi pergamenu vydávajúcimi veľmi charakteristický a po čase trochu stiesňujúci pach.   Možnosť odstrániť vrchnú vrstvu odevu preto vítal a obliekal sa do práce tak, aby aj napriek tejto skutočnosti vyzeral  dostatočne dôstojne.

„Ministerstvo vytvorí novú zložku vlády,“ zadýchane mu oznamovala rozčúlená Molly a až sa triasla nedočkavosťou, aby sa o tom dozvedela viac. „Bude sa volať  Poradný zbor a dostanú tam miesto zástupcovia rodín, ktoré majú najmenej tri deti. To znamená, že teraz  budeš členom vlády?“

„Určitým spôsobom,“ prikývol sadajúc si k naservírovaným raňajkám. Hodil pohľadom po článku v novinách a uškrnul sa.

„Ako to myslíš? Čo určitým spôsobom? Naša rodina má viac než tri deti a tak ti miesto v tomto Poradnom zbore  právom náleží!“ jačala Molly vytriešťajúc oči na riadky, aby stihla absorbovať čo najrýchlejšie tie najdôležitejšie informácie.

„Molly, naša rodina dostala kreslo vo Wizengamote a ja si nemyslím, že by bolo možné držať miesta v oboch týchto zložkách . Okrem toho...,“ viac sa mu už nepodarilo povedať, pretože ho prerušil rev rovnajúci sa prichádzajúcemu  hurikánu.

„Wizengamot? My sme vo  Wizengamot?“ Artúr odovzdane  prikývol  špárajúc sa ukazovákmi v oboch ušiach, aby aspoň čiastočne obnovil ich funkčnosť.  Na poschodí sa ozýval dupot a dolu schodmi sa po niekoľkých sekundách rútilo niekoľko osôb. 

„Čo sa deje, prečo toľko kriku?“ sondoval Charlie, ktorý trávil niekoľko dní z jeho zaslúženej dovolenky v dome svojich rodičov. Keď videl, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo zoskočil niekoľko posledných schodov a poškrabal sa prútikom zovretým v ruke po holej hrudi. Za ním sa pomaly trúsil Ron, ktorý ešte ani neotvoril poriadne oči, ale už žiadostivo hľadel na tanier stojaci pred jeho otcom.

„Raňajky? Môže byť,“ zachrčal zvaliac sa na najbližšiu stoličku a pozrel na matku v očakávaní. Tá si ho však vôbec nevšímala a celá jej pozornosť bola zameraná na manžela.

„Ak  máš kreslo vo Wizengamote, to znamená, že naše prijmi sú už znovu v norme? Dostávaš plat za to, že si členom, však?“

  Artúr zdvihol hlavu od taniera a s povzdychom pokrútil hlavou usilovne žujúc, aby jej mohol odpovedať.

„Je mi ľúto, Molly, ale nie. Aj toto je dočasne čestná funkcia vykonávaná pre dobro celej spoločnosti bezplatne. Ale možno vás pobaví, že sme dostali kreslo , ktoré uvoľnil svojim útekom  Malfoy. Je ich tam ešte dostatok aj pre iné rodiny, ktoré tam doteraz nemali kreslo.“ Charlie sa pobavene zaškľabil, Ron sa  zlomyseľne rehúňal, ale nespustil spýtavý pohľad z matky očakávajúc plný tanier. Tá sa však nehýbala . Chvíľu vydesene  civela na manželovu tvár, potom sa nadýchla, akoby chcela znovu skríknuť, ale nakoniec len s povzdychom pokrútila hlavou , odviazala zásteru a siahla po klobúku.

„Je mi ľúto chlapci, ale musíte sa obslúžiť sami. Raňajky máte v kuchyni a recept na zapečené mäso je pripevnený k chladničke. Už musím ísť, lebo budem meškať do práce.“ Vzápätí sa rýchle rozbehla ku kozubu, hodila doň štipku prášku  a zmizla v záplave zeleného ohňa.

„Do práce? Mama pracuje?“ hlesol  nechápavo Charlie a vyvaľoval oči na otca udatne bojujúceho s poslednými zvyškami jeho praženice.

„Recept?“ vykrikoval Ron šmatlajúc v starých papučiach do kuchyne v nádeji nájsť niečo jedlé. „To ako si mám obed uvariť, alebo čo? Prečo mama hovorila o práci? Ona predsa nikdy nepracovala.“

„Teraz pracuje,“ ich otec s povzdychom pokrčil plecami  siahajúc po taške so zabaleným obedom, ktorú mu Molly prichystala a postavila do kresla vedľa kozuba. „To čo zarobím sotva stačí na jedlo a my ešte stále dlhujeme Rokfortu peniaze za Ginnin posledný rok vzdelania. A tak si aj ona musela nájsť si prácu, aby sme to nejako zvládli.“

„Ale Ginn má na prste kameň, ktorý by nás spoľahlivo vytiahol z biedy!“ vykrikoval z kuchyne Ron pri nakladaní najväčšieho taniera, ktorý rodina vlastnila.

„To je snubný prsteň, ty idiot,“ hulákal Charlie, keď stíchol oheň v kozube a otec smeroval do práce. „A nechaj tam niečo aj pre mňa!“

  Počas celého dňa sa Ron sťažoval  a nariekal, že ho nemá kto obslúžiť a aké je to nespravodlivé. Keď ho Charlie tretí krát zasiahol bodavou kliatbou, rozvinul sa medzi bratmi celkom vážny boj, ale starší a skúsenejší Charlie celkom ľahko zvíťazil a donútil lenivca poupratovať dom, zatiaľ čo varil podľa zanechaného receptu obed. Rozumel veľmi dobre, že finančná situácia rodiny musí byť v celku napätá ak sa matka,  ktorá nikdy v živote sama nezarobila ani knut, odhodlala pracovať mimo jej vlastného domu. Rád by ponúkol rodičom peniaze ale vedel, že by celkom určite odmietli a tak naplnenie kredencov potravinami bola jediná možnosť, ako kompenzovať jeho súčasnú prítomnosť a zároveň im trochu pomôcť. Jeho mladší brat však nemal inej starosti, než si naplniť brucho a bolo mu jedno, kto to zaplatí. Preto nebol prekvapený, keď ho otec požiadal nepovedať Ronovi o tom , že ich matka pracuje ako kuchárka v Deravom kotle.

 „Bol by tam pečený varený a prejedol by jej plat za niekoľko dní. Takto ho aspoň čiastočne dokážeme obmedzovať,“ zdôveril sa s trochou pýru na lícach. „Ja som tiež muž a viem, koľko toho muž dokáže uložiť, ale Ronald je extrém. Občas sa divím, či nemá v žalúdku strácajúce sa kúzlo. Inak si to obrovské množstvo potravín, čo tam dokáže napchať nedokážem vysvetliť. Je dobre, že sa Kingsley rozhodol zaplatiť im štúdium v Akadémii pre aurorov z ministerského fondu. Inak by sme si naozaj nemohli dovoliť poslať ho znovu do Rokfortu. Nie ak sa tam nevracia aj Hermiona. Bez nej by nebol ukončil ani prvý ročník.“

„Skutočné,“ smial sa Charlie  a pred jeho očami plával obrázok dievčatka s hustou hrivou kučeravých vlasov a veľkými prednými zubami. Z toho dievčatka sa postupom času stala nádherná mladá žena , na ktorú viacerí z jeho bratov mysleli veľmi láskavo. „Dávno som ju nevidel, kde je teraz?“

„Nikto z nás nevie, možno Harry by mohol, ale ani jeho sme už niekoľko mesiacov nevideli.“

„Prečo? Je to kvôli Ginn?“

„Možno...bolo to trochu nemotorné, keď sa s ním tak odrazu rozišla a o pár mesiacov už chcela celkom iného chlapca.“

„Zvláštne,“ Charlie sa mračil a neprítomne pozrel do kuchyne, odkiaľ sa ozýval treskot hrncov a panvíc. Pani Weasleyová varila jedlo pre  rodinu na druhý deň a jej nálada po celodennom varení v hostinci bola napnutá. „Myslel som, že sa bude usilovať o splnenie jej najväčšieho sna .“

„Vyrástla, zmenila sa  a aj jej sny sa zmenili. Teraz sníva o profesionálnom hraní metlobalu a Anton jej tento sen môže pomôcť uskutočniť.“

„To vyzerá trochu príliš vypočítavo,“ nadhodil Charlie, ale otec len pokrčil plecami a na chvíľku sa zatvoril do svojej dielne, aby sa potešil  zbierkou automobilových sviečok a iného haraburdia nájdeného na vrakovisku.

Deravý kotol- Šikmá ulička – Londýn

„Neverila som, že to ešte niekedy bude pracovať,“ opakovala zamračene Hana prevracajúc v dlani očarený galleón. Opatrne prešla prstami po hrane ozdobenej drobnými písmenami a číslami a s povzdychom ho podala Zuzane sediacej oproti nej. Obidvomi rukami objala horúci pohár  maslového  piva a s chuťou si odpila niekoľko drobných hltov.

„Ani ja, ale po fiasku na konci šiesteho ročníka som ho stále nosila so sebou,“ poznamenala sucho jej najlepšia priateľka a zastrčila mincu do malého vrecka všitého na hrudnej časti habitu. „Takto je zaistené, že vždy budem vedieť, ak ma moji priatelia potrebujú.“

„Vieš prečo volá?“ Hanine oči svietili neukojiteľnou zvedavosťou, keď jej pohľad preskakoval po tvárach ľudí posedávajúcich v takmer plnom hostinci. Tak veľa hostí tu ešte nikdy nevidela a hlavne nie v čase obeda. Tom si mohol nohy ubehať a bolo jasné, že sa tu čoskoro objaví nový zamestnanec . Takýto nápor nemohol starý Tom sám dlhodobo zvládnuť. „Prečo je tu dnes toľko ľudí?“ spýtala sa  sprevádzajúc pohľadom vyčerpaného majiteľa, ktorý zberal taniere zo stola. Sotva boli stoličky vyprázdnené, už sa tam usádzala ďalšia várka a zháňala sa po jedálnom lístku.

„Nie som si istá, ale všetci si objednávajú jedlo. Tu sa vždy varilo znesiteľne , ale podľa ohlasom sa jedlo nečakane výrazne zlepšilo. Možno Tom najal nového kuchára,“ odvetila s chichotom Zuzana odpíjajúc si z piva. „Nie si hladná? Mohli by sme si tiež niečo objednať,“ navrhla, ale v tom okamžiku na voľnú stoličku  pri stole skĺzla štíhla postava zahalená v hrubom zimnom plášti. Jemné štíhle ruky odhrnuli kapucňu lemovanú huňatou bielou kožušinou a na obe dievčatá sa usmievala tvár, ktorú nepoznali, ale ktorá im bola predsa len veľmi povedomá.

„Ahoj, som rada, že ste sa rozhodli prísť. Ja som Aura Ollivanderová, knihomoľ a vševed, ktorý vám počas nášho piateho roka dal jeden zlatý galleón.“

„Hermiona?“ vydýchla  Zuzana a s očami širokými ako Tomove najväčšie taniere horela diery do neznámej a predsa známej tváre dievčaťa. „Čo sa ti stalo?“

„Toto?“ Aura s úsmevom mávla rukou okolo tváre a pokrčila plecami. „Potrebovala som nájsť niekoho, kto by mi poskytol možnosť učenia sa. Ale to je podľa platných zákonov umožnené len pre čistokrvných čarodejníkov a niektoré rodiny k tomu zvyknú dodať ešte  zopár podmienok. Pán Ollivander mi  ponúkol učenie, ale jeho podmienky zahŕňali aj súhlas so vstupom do jeho rodiny natrvalo.  Ale to je v celku dosť dôverná informácia a bola by som vďačná, keby ste o tom nerozprávali nikomu.“

„Iste, nikdy by sme neprezrádzali priateľa,“ ubezpečila ju Hana.  Aura nedbanlivo mávla rukou a okolo stola sa na milisekundu zablysla bublina oddeľujúca ich od zvyšku miestnosti.

„Tvoja mágia expandovala za posledné obdobie,“ uznanlivo prikývla Zuzana.

„Niet divu, nie sme v Rokforte,“ zaškľabila sa Aura . „Iste ste si boli vedomé, že mimo Rokfortu sme nemohli používať mágiu. A tam sa naše slniečko milované Albus Dumblydork už pred niekoľkými desaťročiami postaral o to, aby študenti prichádzajúci z takzvaných  nemagických rodín ani náhodou magicky nevyčnievali. Nemohli sme predsa byť magicky silnejší, než tí najčistejší z čistých, však?“ Horkosť jej slov obe dievčatá zarazila, ale ona okamžite pokračovala ďalej. „Ale dnes som vás,“ trochu zaváhala s rýchlym bočným pohľadom na Hanu, „ pozvala kvôli niečomu  inému.  Pred niekoľkými týždňami som videla obraz vytvorený talianskymi umelcom Farisom Gare. Je to naozaj nezvyčajné, magické dielo a tak som sa rozhodla, že dám pre Harryho namaľovať obrazy jeho rodičov a jeho krstného otca. Nedávno som dostala jeho sovu, že obrazy sú hotové, ale vyskytol sa malý problém. Samozrejme som ho okamžite navštívila a pri tej príležitosti som zistila, že  náš slnečný vodca nám zanechal ešte iné nemilé dedičstvá. Jedným z nich je, že systematicky triedil vedomosti, ktoré sa obyčajný ľud mohol a nemohol dozvedieť. V priebehu času bolo stále viac tých, ktoré sme sa dozvedieť nemohli. Aby to tak zostalo, navštevoval rodiny a plienil ich rodinné knižnice.“

„Ale to je predsa nemožné, domáci škriatkovia by to zistili,“ namietala Zuzana.

„Oni, ale ak pán knihu požičia a nežiada naspäť, čo oni môžu? A aby náhodou nie, vymaže sa vlastníkovi  kus pamäte. Aké jednoduché, pravda!“

„To nerobil...alebo robil?“ Hana neveriacky zízala na Auru a krútila odmietavo hlavou.

„Robil oveľa, oveľa viac. Som si istá, že je zodpovedný za väčšinu úmrtí počas oboch častí občianskej vojny a aj priamo za jej vznik. Ale ani o tom som dnes nechcela hovoriť. Keď som hovorila s Farisom dozvedela som sa o pravom význame jedného z najtajnejších artefaktov ukrývaných v Oddelení záhad na našom ministerstve. Tam  na konci nášho piateho roku ,zahynul´ Harryho krstný otec. Totiž, všetci sme si mysleli, že zahynul, ale v skutočnosti nie. Včera sa vrátil aj s jeho bratom Regulusom naspäť. Potom vám to vysvetlím, ale teraz ide o niečo iné. Všetky tie stratené vedomosti z rodinných knižníc  v statkoch, ktoré boli zničené a vypálené až do základov nie sú podľa Farisa stratené navždy, ale dajú sa  obnoviť.“

„Ako! Ako je to možné?“ zvolali obe dievčatá takmer unisono. Aura ich zastavila zdvihnutím ruky a so znalým úsmevom.

„Mágiou, ktorú  tu vďaka zákonom navrhnutým Dumbledorom nebolo a doteraz nie je  možné používať. Nie žeby ho to zastavilo, keď to sám potreboval. Ale on bol nad zákon, aspoň on si to vždy myslel. Faris mi povedal, že zákonný a magický vlastník, dedič rodinnej mágie...,“ tu ešte znížila hlas a otočila sa tak, aby na ňu nikto nevidel a nemohol jej odčítať z úst, „odkryje základnú runovú skalu a vyvolávajúc rodinnú mágiu vyleje na skalu vlastnú krv. Žiaľ neviem koľko, tak by musel dotyčný mať poruke niekoľko fľaštičiek Elixíru doplňujúceho krv. Podľa Farisa rodinná mágia obnoví všetko, čo bolo k nej zaviazané.“

  Dievčatá boli nemé. Nielen že o ničom takom nikdy nepočuli, ale samotný čin bol vysoko nezákonný a hrozil niekoľkoročným pobytom v Azkabane. Okrem toho, čo to bolo o navrátení oboch Blackov? Ten rod mal predsa vymrieť pred niekoľkými rokmi.