Snívať je dovolené

7. Samhain

Umelecký ateliér - nezistiteľné miesto niekde na Zemi v strednom pásme

  Aura civela na Farisa s poklesnutou čeľusťou a vyvalenými očami. Maliar si ten jej výraz so záujmom prezrel a pobavene pokrútil hlavou.

„Čo je na mojom tvrdení také zvláštne? Obrazy sa neprebudili, namaľované postavy nie sú mŕtve. To je totiž nevyhnutná podmienka .“  Aura zažmurkala, potriasla hlavou, aby si ju trochu očistila a zamračila sa.

„Ale, Sírius sa posúval!“

„Životná mágia je obsiahnutá v spomienkach a ich čítanie vo viacúrovňovej mysľomise ju vyvolalo von. Nie je silná, ale je dostačujúca na to, aby posunula postavu na obraze. Okrem toho, moje plátna sú namáčané v silnom rastlinnom odvare, do ktorého je pridávaný , Elixír života´.“

„Nemôžem povedať, že tomu rozumiem, ale viem celkom určite, že to nemôže byť pravda. Môj priateľ bol očitým svedkom Síriusovej smrti a ja som to veľa krát videla v jeho spomienkach. Sírius bol zasiahnutý kliatbou a prepadol cez Závoj smrti v podzemí Ministerstva mágie a smrť Regulusa  nám popísal jeho domáci škriatok.“

„Moment!“ zvolal  Faris prekvapene. „Anglické ministerstvo má  jeden z fungujúcich  Závojov? Prečo o tom nikto nevie?“

„Lebo je v Oddelení záhad a to je tak tajné, že ani zamestnanci ministerstva nevedia, čo sa tam deje. Dokonca ani minister to nevedel a my sme sa to dozvedeli celkom náhodou,“ odpovedala a teraz si ona skúmavo prezerala rozrušeného mladého muža. „Čo sa deje, vy viete niečo o Závoji smrti?“ žiadala, ale Faris stál pred obrazom bratov a uprene naň civel.

„Povedzte mi, čo viete o údajnej smrti Regulusa,“ vyzval ju nespúšťajúc pohľad z obrazu. Aura prekvapene zamrkala a pokrčiac plecami začala rozprávať o tom, ako narazili na medailón a ako sa dozvedeli o Regulusovi, jeho činoch a jeho smrti.

„Ten Kreacher , ktorý bol s ním v jaskyni, je on jeho osobný škriatok, alebo rodinný?“ spýtal sa, keď skončila obracajúc sa k nej.

„Kreacher je domáci škriatok rodiny,“ odpovedala po chvíľke premýšľania. „Prečo? Aký to má význam? Je v tom nejaký rozdiel?“

„Samozrejme, že je,“ prehodil a zvedavo si ju premeral. „Rodinný domáci škriatok by nikdy nezanechal dediča rodiny v život ohrozujúcej situácii. Jeho mágia mu to proste neumožní. Rodinný škriatok je zaviazaný robiť všetko čo je v jeho silách zaistiť pokračovanie rodiny. On doslova urobí čokoľvek , aby zaistil pokračovanie rodiny a podľa toho, čo hovoríte to aj urobil.“

„Ale...,“ habkala nechápavo, „ako, keď obaja sú mŕtvi?“

„Nie, nie sú a ja si myslím, že viem kde obaja sú.“

„Vy myslíte Závoj? Ale prepadnúť cez Závoj znamená zomrieť,“ odporovala, ale jej tvrdeniu chýbala  istota. „Okrem toho, ako by sa tam dostal?“

„Ja neustále zabúdam, aká je magická Británia zaostalá. Dumbledore sa na vás všetkých skutočne podpísal a nie v dobrom. Byť ostrovným štátom nie je vždy dobre. Teraz , keď vám už nebude stáť v ceste , sa konečne môžete znovu stať skutočnými čarodejníkmi. Kreacher priniesol ťažko raneného  Regulusa domov. Hovorili ste, že pre získanie medailónu musel vypiť značné množstvo jedu, proti ktorému ani jeden z nich nemal protijed. Aby zaistil pokračovanie rodu, použil jediný predmet o ktorom vedel, že je toho schopný a vsunul ho za Závoj. So Síriusom to bolo to isté. Podľa všetkého bol po takom dlhom pobyte v Azkabane veľmi chorí  fyzicky aj psychicky a nutne potreboval liečenie.“

„Ale Kreacher ho prezradil!“ zvolala rozhorčene ignorujúc náznak  skutočnej funkcie Závoja.

„Nie!“ odporoval Faris rozhodne. „Robil všetko pre to, aby ho dostal k Závoju a potom cez. Sírius potreboval liečenie a podľa tohto,“ ukázal na obraz, „ho aj dostal. Obaja ho dostali.“

„Ale...ale prečo ich potom z toho Závoja nevytiahol? Prečo nikomu nepovedal, že za Závojom nie je smrť?“

„Nevytiahol ich preto, lebo to nemohol urobiť a nevedel, kedy liečenie skončí a nepovedal preto, lebo by ho nikto nepočúval.“

„Počúvala by som,“ ohradila sa urazene. „Prešlo už toľko rokov...,“ povzdychla si a podišla k obrazu, aby si ho mohla lepšie prezrieť. „Tak vy tvrdíte, že Závoj je miestom, kde ťažko zranení a chorí môžu znovu nadobudnúť zdravie.“

„Áno, je to veľmi starodávny  artafekt zaviazaný priamo na živelnú mágiu Zeme a môže zvládnuť to, čo nedokážu kúzla, čary a ani elixíry liečiteľov.“

„Môže niekomu vrátiť mladosť?“ spýtala sa nedôverčivo a ukázala na mladého Síriusa usmievajúceho sa z obrazu.

„Mágia Závoja nie je moja špecializácia ale viem, že môže odstrániť všetko škodlivé a neľudské, pretože bol navrhnutý výlučne pre humanoidné formy. Ak by doň vstúpil napríklad kentaurus, odstránilo by to značnú časť jeho tela a pravdepodobne  by to neprežil.“

„Sírius je animágus a jeho živočíšnou formou je Grim. V tejto forme prežil väčšinu času v Azkabane a samozrejme aj počas rokov pred jeho uväznením.“

„Potom nie je nič zvláštne na tom, že Závoj odstránil z jeho života čas, ktorý strávil ako zviera. Keď sa dostane von  už sa nebude môcť premeniť.“

„To by bola malá cena platiť za život a za zdravie, ale ako ich  môžeme odtiaľ dostať? Som presvedčená, že nikto v celom Anglicku o tom nemá ani potuchy už stovky rokov.“

„To je cena za hlúposť,“ prikýval smutne. „Žiaľ, nie je to výlučne záležitosť Británie, ale v mnohých krajinách sveta sa nachádzajú skupinky čarodejníkov, ktorí si myslia  že sú lepší  než zvyšok sveta len preto, ako sa volajú. Ako by na tom záležalo. Pre čarodejníka je najdôležitejšia mágia kolujúca v jeho tele a veľkosť jeho magického jadra. Márne vyšľachtíte vzácnu magickú schopnosť, ak ju jej nositeľ nie je schopný použiť. Znižovanie magických schopností sa odrazilo aj v kolektívnom správaní. Tí slabí začali závidieť silným a preto použili pre posilnenie svojho ega iné prostriedky. Zvyčajne to boli rôzne zákony, ktoré obmedzovali použitie mágie a tak kryli ich neschopnosť používať ju. Tu v Británii je to obzvlášť viditeľné.“

„Áno, plne s vami súhlasím, ale teraz by som chcela vedieť ako dostaneme oboch bratov Blackovcov mimo Závoja. Predpokladám, že viete ako to urobiť.“

„Samozrejme,“ uškrnul sa spokojne . „Stačí oznámiť ich rodinnému  domácemu škriatkovi, že liečenie dedičov je ukončené.“

„A to je všetko?“ zvolala neveriacky a vzápätí sa na neho rozhnevane zamračila. „Robíte si zo mňa srandu? Čo keby rodinný domáci škriatok medzi tým zomrel?“

„Predpokladá sa, že rodina si zaobstará nového  dávno pred skonom starého domáceho škriatka, ktorý mladého zaučí do povinností. Medzi ne patrí aj starostlivosť o zdravie jeho rodiny. Domáci škriatkovia žijú dlhé životy väčšinou v symbióze s jednou rodinou a starajú sa o mnohé generácie tejto rodiny. Kým je rodina v poriadku,  je aj škriatok.“

„A keď rodina vlastní viac domácich škriatkov?“

„Domáci škriatkovia nie sú majetok!“ odsekol podráždene. „Nikto ich nevlastní! Celkom zreteľne si spomínam, že som hovoril o vzájomnej  symbióze. Škriatkovia potrebujú k životu mágiu, ale nie hocijakú mágiu. Je to len mágia vlastná ľuďom, čiže čarodejníkom a tieto malé potvorky jej spotrebujú značné množstvo. Za poskytnutie mágie nevyhnutnej pre ich prežitie sa oni o nich starajú. Je to podobné, ako keď sa mravec stará o vošku. Chráni, čistí a stará sa o ňu a za to dostane malú kvapôčku nektáru.“

„Mravec a voška?“ Aurina tvár sa znechutene skrútila. „Lepšie prirovnanie vás nenapadlo?“ fŕkala, ale Faris sa len uškŕňal.

„Nie, ale vráťme sa k domácim škriatkom. Ako som už povedal, potrebujú tej mágie k zdravej existencii celkom dosť a preto nevidíte v rodinách celé zástupy škriatkov, ale maximálne jedného alebo dvoch. To plne záleží na tom, aká je rodina magicky silná. V silnej rodine sú aj domáci škriatkovia zdraví , silní  , žijú dlhý a plnohodnotný život a sú schopní rozmnožovať sa. V slabých rodinách sú  domáci škriatkovia chudorľaví, malí , žijú oveľa kratšie a nemajú potomstvá. V tejto rodine,“ ukázal na obraz, „mágia postupne zomierala a domáci škriatkovia sa snažili zabrániť úpadku. Keď sa vrátite domov stačí informovať súčasného rodinného škriatka o stave veci a on sa už o všetko postará.“

„Dobre, ale ak on nemôže? Zostanú tak navždy?“

„Prečo by nemohol? Ale dobre, potom je nutné ísť k Závoju a osobne ich vyzdvihnúť.“ Teraz sa už Aura vážne hnevala . ,Ako nemôže rozumieť? Británia sa spamätávala z občianskej vojny a mnoho životov bolo stratených. A neboli to len čarodejníci, ktorí zahynuli. S nimi zomierali aj ich domáci škriatkovia, ktorí sa ich snažili chrániť, domy a statky vyhoreli a krajina stratila obrovské množstvo vedomostí uchovaných v rodinných knižniciach, ktoré dovtedy nikto iný nevidel a už ani neuvidí.´

„Možno by ste mi mohli povedať, ako to treba urobiť,“ povedala rozvážne a snažila sa nestratiť náladu. „Možno ste si to nevšimol, ale mnoho rodín prišlo v poslednej časti vojny nielen o členov rodiny, ale často aj o rodinných domácich škriatkov.  Ak tam je možnosť, že niektorí z členov postihnutých rodín sa nachádzajú za Závojom, potrebujeme vedieť, ako ich odtiaľ dostať.“

„Jednoduché,“ odvetil s láskavým smiechom. „V rodinných knižniciach tých rodín, ktoré sú si vedomé funkcie Závoja je celkom určite návod na to, ako vyliečených členov rodiny spoza Závoja vyzvať.“

„A ak postihnuté rodiny prišli nielen o domácich škriatkov , ale aj o domy spolu s ich rodinnými knižnicami?“ Teraz  na ňu maliar  neveriacky civel, akoby sa v poslednej sekunde zmenila na hydru a z krku jej rástol zväzok hláv na dlhých krkoch.

„To nie je vtipné,“ odvrkol. „Viete práve tak dobre ako ja, že to nie je možné. Všetky zničené knihy môže ktorýkoľvek člen rodiny celkom jednoducho obnoviť tak, ako aj dom. Všetko je to predsa zakotvené do základnej skaly. Stačí , ak súčasná hlava rodiny obnoví držbu  trochou krvi a napojí sa na ňu jeho alebo jej čarodejníckym prútikom.“

„Aha!“ zvolala a v očiach jej svietilo rozpoznávanie. „Tu bude pes zakopaný! Neviem, ako to tu bude fungovať, pretože všetky krvné obrady boli v Británii zakázané. Porušenie zákazu sa trestalo doživotným uväznením v Azkabane.“

„V tom prípade bude pre dotyčných Závoj skutočným Závojom smrti a hoci nebudú mŕtvi, neožijú.“

 Malfoy Manor – grófstvo Wiltshire – Anglicko

  William Weasley pre rodinných príslušníkov a priateľov známy skôr ako Bill, nebol práve teraz šťastný táborník. Spolu so skupinou kliatbadrvičov Gringott a ministerstva práve stál pred bránami statku Malfoyovcov  a premýšľal, prečo pre Merlina súhlasil s touto prácou. Už len nájsť nezistiteľné územie , na ktorom statok stál bez presných koordinátov  bolo šialené, ale dostať sa dnu vyzeralo na nesplniteľnú úlohu. Na okamžik sa prestal ľutovať a poobzeral sa  zvyšku tímu. Tváre všetkých vyjadrovali hlboké znechutenie. Bill si na okamžik premietol posledné minúty vojnového konfliktu a zaškľabil sa. Bol si veľmi dobre vedomí skutočnosti, že všetko mohlo skončiť inak, ale aj súčasná situácia mala veľmi ďaleko do ideálu.

  V okamžiku, keď Voldemort spadol mŕtvi sa najskôr nestalo nič. Všetci ešte stále bojovali vlastné boje s jeho smrťožrútmi a zberbou, ktorá sa k nemu pridala v posledných mesiacoch vojny. Ale potom si tí, ktorí boli najbližšie uvedomili čo sa stalo a boje postupne utíchali, akoby protivníci odrazu nemali prečo bojovať. Všetci chvíľu civeli na mŕtvolu čarodejníka, ktorý bol zosobnením hrôzy a strachu, ale teraz bol odrazu skutočne a nenapraviteľne mŕtvi. A potom, skôr ako si ktokoľvek stihol uvedomiť čo sa v skutočnosti deje, sa zvyšky Voldemortovej armády začali hromadne premiestňovať. Každý z nich, ktorý vládal zmizol ako para nad hrncom a oni neboli schopní tomu zabrániť. O niekoľko sekúnd zostali na bojisku len unavení obrancovia,  mŕtvi a niekoľko príliš ťažko zranených smrťožrútov. Tých sa ich spoločníci neodvážili premiestniť popri aby ich tým nezabili, eventuálne sa nenašiel medzi nimi  nikto  kto by sa staral,  či budú alebo nebudú žiť a kde. 

„O čo sa stavíš, že je to prázdne?“ spýtal sa Alex stojaci vedľa neho . Ostražito skúmal železnú bránu a opatrne ďubkal prútikom do línií ozubia chrániaceho statok.

„O nič,“ zavrčal Bill stisnúc vlastný prútik pevnejšie v hrsti. Toľko tmavej mágie nevidel ani v starovekých hrobkách a ozubia tu boli skutočne nezvykle zlomyseľné.  „Ten sikel na dlážke prázdnej klenby bol dostatočne výrečný.“

„Ako vo všetkých ostatných,“ pritakal Erik , odstúpil do bezpečnej vzdialenosti a začal vykladať z vaku runové kamene.

„Zdá sa, že jeho nasledovníci boli napriek všetkému pripravení aj na túto možnosť, hoci to už mali takmer vo vrecku,“ dumal Alex a začal skúmať ukotvenie ozubí okolo pozemku.

„Áno, keby nebolo jeho posadnutosti zabiť Pottera, mohol vyhrať,“ prikývol Erik .

„Musíš uznať, že boli rýchli,“ povzdychol si Bill. „Mali len niekoľko hodín, ale všetci stihli zmiznúť spolu s rodinami a väčšinou ich majetku.“

„Našťastie len hnuteľného,“ zachechtal sa Erik ukladajúci runové kamene na menšie kôpky okolo seba. „Ten nehnuteľný budeme zvyšok našich životov hľadať a zakaždým lámať  takéto čierne hradby,“ mávol rukou k ozubiu a jemne sa otriasol. „Možno by bolo lepšie, keby sme to celé spálili až na pôdu,“ poznamenal , zhrabol jednu kôpku a odkráčal nájsť miesto, kde by ich mohol umiestniť. „Aj tak je to určite prázdne, ako stará škebľa,“ prehodil ešte ponad plece a ponuro sa zachechtal.

„Nikdy sa im nepodarí predať to za cenu, ktorú bude stáť odklínanie,“  súhlasne kývol Alex a hodnotiacim okom preletel statok. „Možno že pozemok bez stavby by mal väčšiu hodnotu.“

„Pravdepodobne máš pravdu, ale ministerskí úradníci zúria, že im tie hnuteľné majetky nestihli zabaviť. Niektorí tam sa tešili na procesy, aby si na tom zarobili nejaký politický kapitál a sklapli naprázdno.“

„Ha! Oni naozaj čakali, že Tomovi nasledovníci poslušne sklonia hlavy a počkajú, aby ich stádo zbabelcov mohlo hodiť do Azkabanu?  Mali možnosť prísť a ponúknuť svoje prúty v boji. Ale nie, to sa plazili okolo Riddlových nôh čo najnižšie, aby si ich náhodou nevšimol a hneď ako nebezpečenstvo pominulo povyliezali z dier ako šváby.“

„Vidíš,“ škeril sa Erik a nabral ďalšiu kôpku kameňov do náručia, „a ja som sa čudoval, prečo sa tie mramorové dlažby v ministerstve tak ligocú. A to ich podlízaví úradníci tak vyleštili vlastnými habitmi, keď sa  plazili  sa okolo. Stále premýšľam, ako sa im podarilo tak rýchle všetko zbaliť a ufrnknúť.“

„Odpoveď jednoduchá,“ uškrnul sa Alex. „Väčšiny týchto rodín vlastnili domácich škriatkov. Kým oni balili klenby, domáci škriatkovia zvyšok rodinného majetku. Predpokladám, že prenášadlá mali všetci pripravené len pre strýčka príhodu a tak ich použili. Na to naozaj nepotrebovali veľa času. Kým sa ministerstvo spamätalo a uzatvorilo hranice pre magické cestovanie,  boli dávno preč. A ak majú tak ako Goldseinovci niekde pri pobreží súkromný ostrov na nezistiteľnom území, nikdy ich ani nenájdeme a to by sme mohli chodiť pár centimetrov od nich. Aj toto...,“ ukázal k statku, „ ...sme našli len preto, lebo aurori chytili pár malých zlodejíčkov, ktorí sa hrali na veľkých zlých chlapcov a tí tu boli. Inak by sme aj v tomto prípade sušili hubu.“

„To je fakt,“ prikývol Erik s povzdychom. „Statok a Malfoy Industri sú jediné veci, ktoré nemohli vziať so sebou, ale jedno aj druhé je prázdne. Jedno vyprázdnili majitelia a to druhé stihol Riddle ešte kým otrčil kopytá.“

„Áno, len veľmi málo majetku na zabavenie tu zostalo. Ministerský úradníci dúfali, že naplnia pokladňu a sami si nahrabú kopy zlata, ale nula od nuly pošla. Dokonca som počul, že sa budú zvyšovať dane.“

„Ragnor sa zmienil, že všetky tímy budú čoskoro odoslané do džunglí hľadať nové náleziská drahých kovov a kameňov. Aj kliatbadrviči sa vrátia do terénu a v banke zostane len nevyhnutné minimum,“ informoval ostatných neochotne Bill a vzápätí čelil množstvu otázok, pretože škriatkovia nikdy nedávali informácie dobrovoľne.

„Myslíš, že nás pošlú hľadať Riddleho poklady?“ spýtal sa David krútiac nervózne prútik medzi prstami. „Nemohol minúť také obrovské sumy ani keby ich jedol surové po celý deň. Musel to niekde ukrývať.“

„Iste, ale to bude práca pre expertov z finančného  odboru. Počul som, že to išlo cez množstvo rôznych bánk  a konečnú adresu sa ani neodvažujú odhadnúť, ale vždy je tam možnosť, že je to nakopené v niektorej z pivníc nehnuteľností, ktoré počas svojho panovania zabral. Niekto v budúcnosti bude prekvapený, keď na to narazí.“

„Ak to prežije. Tom bol nechutný vrhač a vedel viac o tmavej mágii, než my všetci kedy budeme vedieť.“

„To je viac než skutočné,“ súhlasil Bill a zužujúc oči pokročil vpred, „ale teraz dosť rečí a oči na stopky. Erik  skončil kladenie kameňov, ide sa nato!“

  Skupina mužov okamžite zvážnela , prúty pevne stisli v dlaniach a zúženými očami sledovali línie ozubia, ktoré teraz prerušili runové kamene a vytvorili tak úzky, kľukatý prechod . Každý sa napojil na jednu zo zostávajúcich liniek a začali rozpletať husté vlákna  kopule ochraňujúcej statok.

Južná časť Šikmej  uličky –  obchod Ollivanderovcov - Londýn

  Aura sa vrátila domov s tuctom veľkých obrazov vo vleku, ľahšia o dvetisíc galleónov a bohatšia o niekoľko veľmi dôležitých informácií. Sotva poukladala obrazy pri stene jedného zo skladov zamierila do dielne s mysľomisami a vybrala z police prázdnu kryštálovú  fľaštičku, otvorila uzáver a siahla po prútiku. Koniec prútika si priložila k spánku, zatvorila oči a snažila sa zobrazil spomienku na jej návštevu v ateliéri Farisa Gore čo najzreteľnejšie. Potom odtiahla prútik od hlavy a s uspokojením sledovala, ako sa z jeho konca hojdá strieborné vlákno spomienky. Zasunula ho do fľaštičky, pevne zatlačila uzáver a strčila si ju do vrecka na habite. Skôr než odišla z dielne, skontrolovala veľké kovové kontejnery naplnené tmavou, hustou kvapalinou, do ktorej boli ponorené veľké bloky mramoru. Tyčkou, ktorú vzala z police skontrolovala tvrdosť kameňa a s uspokojením skonštatovala, že proces zmäkčovania postupuje presne podľa plánu. O niekoľko dní budú môcť bloky vybrať a začať s vonkajším opracovaním. Počas opracovania sa misa namáčala v rôznych nápojoch sedem krát a len ten posledný mal ako finálnu prísadu ,Elixír života´. Celý proces trval od dvoch do šesť rokov v závislosti na tom, aké funkcie boli od konečného výrobku požadované.  Skôr, než vkročila do tejto dielne myslela si, že misa v Dumbledorovej pracovni bola zázračná, ale teraz vedela, že to  je celkom  základný, najlacnejší  typ bez prídavných funkcií. Medzi tie patrilo napríklad možnosť prezerania si spomienok nad úrovňou hladiny okraja bez potreby ponoriť sa do vnútra spomienky, alebo možnosť projektovania spomienok na stenu a či veľké plátno ako v kine. Možnosť extrahovať spomienky od spomienok bola tá najžiadanejšia a najdrahšia funkcia , ktorú mohli mysľomisy poskytnúť. Do všetkých elixírov používaných pre výrobu  špeciálnych mysľomís používaných vo vyšetrovaní a súdnictve sa pridávalo ,Veritasérum´. Žiaľ, dôkaz získaný použitím spomienok bol zaradený len ako nepriamy, pretože ako všetko v tomto svete, aj tie sa dali sfalšovať a upravovať . Našťastie existovali postupy, ktoré takéto zasahovanie do spomienok dokázali odhaliť.

  V ten večer, keď si bola istá, že sa Harry už vrátil domov, ohlásila sa na návštevu.

„Aura!“ vyvolával Harry nadšene, keď vykročila z kozuba oprašujúc si plecia od popola, ktorý sa jej prichytil na tenký plášť. „Konečne!“

„Konečne? Čo sa deje? Nie je to ešte ani dvadsaťštyri hodín, čo som  odtiaľto odišla.“

 „Ja viem, ale chýbala si mi,“ Harry sa široko usmieval a viedol ju k stolu. „Dáš si čaj? Kreacher práve zalial čerstvý. Kúpil som kvalitný čierny a je dokonca lepší než káva. Ešte o polnoci som nemohol zatvoriť oči,“ smial sa vyťahujúc druhú šálku s kredenca nad výlevkou.

   Aurine oči sa na okamžik zatiahli smútkom, ale potom sa tiež usmiala a prudko trhla prútikom, ktorý jej skočil do dlane. Celý dom zažiaril na sekundu oslepujúcim jasom, všetky sviečky vzplanuli a oheň v kozube zaburácal. Na dverách, stenách a okenných rámoch pučali vence upletené z farebných javorových listov a  plodov jarabín. Na každom stole sa objavili plytké koše pretekajúce jablkami a veľkými strapcami hrozna. Harry na to všetko civel s poklesnutou čeľusťou a celkom úspešne napodoboval slimáka, ako mu oči liezli z jamiek s každou novou  ukážkou Aurinej mágie. Keď všetko konečne stíchlo, plamene ohňov sa ustálili a Aurin prútik znovu zmizol v jej puzdre na predlaktí , zľahka sa zamračil.

„Prečo to všetko?“ mávol rukou a civel na veniec nad kuchynskými dverami, akoby to bolo klbko hadov.

„Je Samhain, Harry,“ poznamenala pokojne nevšímajúc si, ako sa stále viac mračí.

„Vieš , že tento sviatok neoslavujem.“

„Áno, viem a myslím si, že je načase to zmeniť. Tilli!“ zvolala a o niekoľko sekúnd sa  vedľa nej objavil so zvučným puknutím domáci škriatok.

„Pani volala Tilli? Čo môže Tilli urobiť pre pani?“

„Môžeš mi, prosím, priniesť balík z prvého skladiska? Je opretý hneď vedľa dverí,“ požiadala a len čo  sa Tilli rozplynula, pozrela na druhého domáceho škriatka, ktorý postával vedľa kuchynského pultu a so záujmom všetko pozoroval. „Kreacher, liečenie skončilo. Treba ich  priniesť domov. Bolo mi povedané, že najľahšie je to na prelome.“ Sotva to dopovedala, Kreacherova  vráskavá tvár sa rozžiarila ako tisíc wattová žiarovka.

„O polnoci!“ zvolal a nadšene si poskočil. „Kreacher sa musí ponáhľať. Je čas, konečne je čas! Kreacher znovu bude mať jeho rodinu!“ Ešte raz  si šťastne poskočil a vzápätí zmizol.

  Harry prekvapene žmurkal a naprázdno otváral ústa  v snahe čosi povedať, ale ďalšie lupnutie mu v tom opäť zabránilo. Vedľa stola sa objavila Tilli a vedľa nej obrovský balík omotaný v hrubom vlnitom papieri zabezpečenom hustou sieťou ostrapkaného povrazu.

„Ďakujem, Tilli,“ Aura sa usmiala, zachytila balík a ustálila ho pri pulte.   Harry prestal napodobovať kapra vytiahnutého z vody a priskočil, aby jej pomohol.

„Čo je to?“

„To je pre teba, darček.“

„Ale ...,“ prekvapene na ňu pozrel, potom na obrovskú hrudu a vzápätí pokrútil hlavou. „Niečo som znovu premeškal?  Nevedel som, že na Samhain si čarodejníci dávajú darčeky. Nič som ti nekúpil.“

„Nič si nepremeškal,“ povzdychla si Aura a v duchu preklínala Dumbledora posielajúc ho do toho  najhorúcejšieho z pekiel. „Nie, čarodejníci si v tento deň nedávajú darčeky, ale napriek tomu ja mám jeden pre teba. Možno to, čo sa nachádza v tomto nevzhľadne zabalenom balíku zmení tvoj pohľad na jeden z najdôležitejších čarodejníckych sviatkov. Okrem toho, tvoje narodeniny sú ďaleko, bolo to hotové a myslím si, že len zlé veci by mali meškať. Pomôž mi to rozbaliť,“ velila a vytiahla prútik, aby rozrezala povrazy. Harry ju zastavil skôr, než sa ich stihla dotknúť.

„Hermiona...Aura, čo to všetko má znamenať?“ spýtal sa vážne, ale ona len pokrútila hlavou.

„Uvidíš! To je dlhé rozprávanie a najlepšie je, ak to dosvedčíš vlastnými očami. Inak by si mi určite neveril,“ odtušila zľahka a preťala prvé úväzky. Odstránenie vrchného obalu netrvalo dlho a Harryho oči znovu liezli z jamiek.

„To...to ... sú to obrazy?“ vykoktal, upínajúc vyrezávaný rám. Aura len kývla a pokračovala v rozbaľovaní. Každý obraz bol zabalený zvlášť, aby sa maľba nepoškodila pri manipulovaní s obrazom, ale ona sa ich dotýkala čo najmenej a na posúvanie používala prútik. Skôr, než poškodila vnútornú vrstvu obalu, pozrela na malý štítok a väčšinu z obrazov presunula nabok. Dva veľké , ešte stále zabalené , obrazy teraz stáli opreté  o kuchynský pult a Aura trochu neisto hľadela na Harryho.

„Mal by si nájsť miesto, kam ich chceš zavesiť,“ poznamenala a opatrne strhla nepriehľadný vnútorný obal. Keď sa objavili hlavy postáv namaľovaných na prvom z obrazov, Harry sa prudko syčivo nadýchol a zamrel vytriešťajúc oči na obraz, ktorý sa pred ním pomaly vynáral z obalu. „To je magický obraz a skôr, než ich prebudíme, mali by sme ich zavesiť na miesto, ktoré preň vyberieš. Prenášanie obrazu počas ich bdelého času  robí postavy vratkými,“ vysvetľovala ticho a dovolila mu tak, aby sa trochu spamätal. Ale druhý obraz bol pre Harryho práve taký šok, aj keď Regulusa nepoznal a nemal k nemu žiadnu väzbu, pohľad na Síriusovu tvár stačil na to, aby mu líca konečne zaliali potoky sĺz. Stál pred obomi plátnami ,ruky bezmocne spustené vedľa tela a  plecia sa mu triasli nehlučnými vzlykmi. Aura bez jediného slova odstránila potrhané obaly a ustúpila k stolu, aby mu dala priestor a možnosť spamätať sa bez nejakých trápnych  pocitov. Až keď videla, že sa jeho telo prestalo triasť pristúpila k nemu a pevne ho objala.

„Ďakujem,“ šepol trhane hladiac ruky, ktoré ho pevne zvierali. „To je najlepší dar, aký som kedy dostal. Teraz ale musím rozhodnúť, kam ich zavesiť,“ utrel si mokré líca a pokusne sa na ňu usmial. „Obývacia izba je už voľná a zariadená. Oba obrazy môžeme zavesiť nad krb. V tom balíku,“ ukázal na zvyšok nevybalených rámov, „je dosť pozadí, aby som ich mohol mať rozvešaných po celom dome. Teraz tu už nikdy nebudem sám,“ doložil a Aura si ticho povzdychla.

„Presne to bol účel,“ prikývla spúšťajúc prútik do dlane. Harry si to samozrejme všimol a pokrútil hlavou.

„Nechaj, Kreacher ich tam odnesie.“

„Kreacher má  teraz inú  prácu. Vznášať dva obrazy na druhé poschodie nie je ťažké pre čarodejnicu, ale ak chceš pomôcť...,“ vyklenula jedno obočie a vyzývavo mávla k dverám.  

„Samozrejme, slečna Ollivanderová,“ odtušil žartovne mávajúc vlastným prútikom , vyzdvihol jeden z obrazov a levitoval ho cez dvere. „Gentleman nikdy nenechá dámu zdvíhať ťažké predmety,“ zvolal zo schodiska. Aura ho sledovala s malým úškľabkom na perách a keď dupot jeho topánok zaznel na poschodí, švihla prútikom a kráčala von z kuchyne. Druhý obraz v ťažkom, vyrezávanom ráme ju poslušne nasledoval.

  Obývacia izba, kde sa nachádzal gobelín s rodokmeňom pyšného a teraz vymretého rodu Blackov, bola konečne oslobodená od záplavy vriec s listami a napodiv zariadená niekoľkými kusmi nábytku rozmiestnenými okolo kozuba. Veľká pohovka s dvomi kreslami bola umiestnená okolo okrúhleho  stolíka stojaceho na štyroch zakrivených nohách . Tmavo zelený brokát na čalúnení už síce vybledol a miestami bol trochu ošúchaný, ale nábytok bol plne funkčný a hodil sa k ťažkým zamatovým závesom, ktoré tienili vysoké okná a hodvábnym tapetám pokrývajúcim zvyšok stien.

„To je pekné,“ ohodnotila výzdobu Aura, keď vstúpila do miestnosti a Harryho tvár sa rozsvietila spokojným úsmevom. „Kde si to našiel?“

„Budeš sa čudovať, ale v suteréne tohto domu. Vôbec som netušil, že pod kuchyňou  môžu byť ešte ďalšie priestory. Je to tam skoro  ako labyrint a tak som sa nepúšťal príliš ďaleko. Kto vie, na čo všetko môže v takom starom dome človek naraziť,“ vysvetľoval jej počas vešania obrazov a ona s ním horlivo súhlasila.

„Konečne dospievaš“ tešila sa nahlas a smiala sa, keď mu na lícach vyskočili dve tmavé škvrny. „Ešte pre pár rokmi by si sa tam bez premýšľania rozbehol.“

„Možno,“ pokrčil plecami a odstúpil, aby mohol obdivovať oba obrazy, ktoré teraz viseli len niekoľko centimetrov nad hornou rímsou kozuba. Mal by ich radšej nižšie a bližšie, ale dostatočne veľké miesto bolo práve len tam. „Ako ich zobudíme?“ 

„Tu!“ Aura ponorila ruku do korálkovej taštičky, chvíľku v nej šmátrala a potom s víťazným úsmevom vydolovala za hrsť malých  fľaštičiek  naplnených  opálovo modrou tekutinou a opatrne ich rozostavila na hornej doske.  „V týchto flakónoch je špeciálny elixír zmiešaný s kópiami všetkých spomienok, ktoré boli použité pri vytváraní obrazov a niekoľkými kvapkami Elixíru života. Tie s modrou zátkou sú pre obraz a pozadia  tvojich rodičov. Pre zobudenie obrazu je potrebné naliať elixír do priehlbiny, ktorú vidíš na spodnej hrane rámu. Ak chceš, aby boli trvale bdelí , musíš zmiešať elixír s tromi kvapkami tvojej krvi.“

„Elixír života?“ zvolal nedôverčivo. „To predsa nie je možné, Dumbledore zničil jediný existujúci Kameň mudrcov v našom prvom roku,“ tvrdil a nedôverčivo sa mračil na rad poblyskujúcich fľaštičiek. Aura, ktorá práve skúmala priehlbinu v ráme sa otočila a prezerala si ho so zdvihnutým obočím, prekvapene žmurkajúc.

„Tým mi chceš povedať, že si naozaj uveril tej smiešnej rozprávke, ktorú ti Dumby povedal? Ja chápem, že si v tom čase bol otrasený a zranený malý chlapec hodený do neuveriteľného dobrodružstva, s akým sa možno stretnúť len v knihe, ale...skutočne...naozaj si uveril, že Flamel poskytol pre tú smiešnu  pascu Dumbledorovi   pravý Kameň mudrcov?“

   Namiesto odpovede jej Harry  s lícami pokrytými temným rumencom vzal jednu z fľaštičiek z ruky, otvoril ju a odložil na stolík.

„Ty si mu naozaj uveril,“ doberala si ho a ramená sa jej triasli potlačovaným smiechom.

„Ako si uviedla skôr, bol som malý a v tom čase zranený a otrasený skutočnosťou, že som bol v útlom veku jedenásť rokov prinútený zabiť človeka. Bez ohľadu na to, že mu z tyla trčal zvyšok Voldemorta, bol to stále človek, ktorý nás učil takmer desať mesiacov a ja som ho zabil pomerne príšerným spôsobom,“ prehodil a hlas sa mu zatriasol pri spomienke. „Len neskôr som si uvedomil, že Dumby nemal problém, keď pre jeho „väčšie dobre“ zabíjali iní, pokiaľ jeho vlastné ruky neboli ponorené v krvi jeho obetí. Dokonca mu vôbec nevadilo, že na svoje špinavosti používal deti, ktoré mal chrániť,“ doložil s povzdychom, zdvihol hlavu a uprene skúmal mladé tváre jeho rodičov. „Myslím, že bude lepšie, ak budú trochu aktívnejší, než obrazy v Rokforte,“ poznamenal po chvíľke, pichol sa špičkou dýky do prsta a nechal do úzkeho hrdla fľaštičky spadnúť tri  ťažké červené kvapky. Švihnutím prútika si ranu zahojil a vyčistil čepeľ noža skôr, než ho znovu zasunul do utajeného puzdra na pravom členku. Tekutina vo fľaštičke teraz jemne sipela a bublala a tak sa viac nezdržiaval a opatrne ju lial do priehlbiny v ráme, odkiaľ sa veľmi rýchle šírila ďalej a behom niekoľkých sekúnd pokryla celý obraz, niekoľko krát zablikala a vpila sa doň. Harry sledoval rozširovanie nápoja, až kým nedosiahol horný okraj a potom siahol po fľaštičke s bezfarebným uzáverom.

„Nie! Ten druhý až po polnoci!“ Harry sa zastavil s rukou natiahnutou hore a zvedavo sa na ňu pozrel.

„Prečo ?“ vyzvedal prižmurujúc oči, ale  zvuk  prichádzajúci  zhora ho prinútil znovu zdvihnúť hlavu a uprieť oči na  obraz, ktorý sa teraz začal prebúdzať. V nasledujúcom momente si  uvedomil, že lepším termínom pre to čo sa na obraze dialo naozaj bolo „ožíval“. Jeho  prvým vnemom  bol  ševelenie  listov  na stromoch a vŕzganie veterníka na streche statku namaľovaného v pozadí oboch postáv.  Obe sa zhlboka nadýchli, ich vlasy a oblečenie sa povievali  v závanoch vetra, ale oni si to nevšímali. Celú ich pozornosť zaujal mladík stojaci pod obrazom a zízal na nich so široko roztvorenými smaragdovými očami  skrývajúcimi sa za sklami okuliarov.

„Harry?“ zaškrtený ston sa vydral z úst Lily Potterovej a na zblednuté líca sa skĺzla prvá slza z mnohých, ktoré v ten večer preliala pri počúvaní histórie života jej jediného syna.

„Mami,“ odtušil Harry a celé jeho telo sa naplo túžbou objať ju, stúliť sa do jej  náručia a zabudnúť na všetky hrôzy, ktoré musel doteraz prežiť. Trvalo to len zlomok sekundy, než si uvedomil, že túži po nemožnom. Vidieť ich a  počuť ich bolo viac, než kedy mohol dúfať a tak vedome uvoľnil napäté svaly, a vďačne sa usmial na Auru stojacu vedľa. Potom už jeho celá pozornosť patrila rodičom, ktorých stratil tak veľmi, veľmi dávno.